Kobeliarovo is a small upland village in a side valley of the Slovak Ore Mountains north of Rožňava, and almost everything about it is ordinary: a Lutheran church, one street along the stream, thin fields and a lot of forest. The exception is a house. In the parsonage built here in 1795, Pavol Jozef Šafárik was born — the man who gave the Slavs of central Europe a documented past and founded Slavic studies as a subject. The village's own history is the far more common Slovak story: a stone church older than any document naming the place, three centuries under the same two families, a border that cut it off in 1938, a war, forty years of commuting to the mines, and a slow emptying that started before anyone alive can remember.Kobeliarovo je malá horská obec v bočnej doline Slovenského rudohoria severne od Rožňavy a takmer všetko na nej je obyčajné: evanjelický kostol, jedna ulica popri potoku, chudobné polia a veľa lesa. Výnimkou je jeden dom. Vo fare postavenej tu v roku 1795 sa narodil Pavol Jozef Šafárik — muž, ktorý dal Slovanom strednej Európy zdokumentovanú minulosť a založil slavistiku ako vedný odbor. Dejiny samotnej obce sú oveľa bežnejším slovenským príbehom: kamenný kostol starší než ktorákoľvek listina, ktorá obec menuje, tri storočia pod tými istými dvoma rodmi, hranica, ktorá ju v roku 1938 odrezala, vojna, štyridsať rokov dochádzania do baní a pomalé vyprázdňovanie, ktoré sa začalo skôr, než si ktokoľvek žijúci pamätá.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In April 1241 the Mongol army destroyed the Hungarian king's forces at Muhi and rode through the kingdom for a year. When it withdrew, Béla IV set about rebuilding the country with stone castles and with grants of land to families he could rely on. Two years later, in 1243, he gave the valley of the Štítnik to the brothers Filip and Detrich of the Ákos kindred — the family later known as the Bebek. That charter is the first written mention of Štítnik, and it is also said to carry the earliest mention of an iron hámor, a water-driven forge hammer, anywhere in the Kingdom of Hungary. Kobeliarovo itself is not in it — nobody writes the village down for another two hundred years — but the lordship it would belong to for the next three centuries begins here.V apríli 1241 rozdrvilo mongolské vojsko pri Mohi vojsko uhorského kráľa a potom celý rok pustošilo krajinu. Keď odtiahlo, Belo IV. začal krajinu stavať nanovo — kamennými hradmi a majetkovými donáciami rodom, na ktoré sa mohol spoľahnúť. O dva roky neskôr, v roku 1243, dal dolinu Štítnika bratom Filipovi a Detrikovi z rodu Ákos, ktorý neskôr poznáme ako Bebekovcov. Táto listina je prvou písomnou zmienkou o Štítniku a podľa všetkého v nej vôbec po prvý raz v Uhorsku vystupuje aj železný hámor — vodou poháňané kováčske kladivo. Kobeliarovo v nej ešte nie je; zapíšu ho až o dvesto rokov neskôr. Panstvo, do ktorého bude patriť ďalšie tri storočia, sa však začína práve tu.
The village church is early Gothic: one nave, a presbytery closed off square rather than in a half-circle, and a tower built onto the front. Art historians date it to roughly 1300–1310, and it was dedicated to St Anthony the Great. That single fact is worth stopping at, because the church is about a hundred and sixty years older than the first document that names Kobeliarovo. A first written mention tells you when a clerk had a reason to put a place on parchment — a tax, an inheritance, a boundary dispute — not when people arrived. Whoever paid for these walls was farming these slopes already; the triumphal arch inside, the vault over the presbytery and the doorway into the sacristy are still theirs.Kostol v obci je ranogotický: jedna loď, presbytérium ukončené rovno a nie polkruhom, a veža predstavaná pred priečelie. Umeleckí historici ho datujú zhruba do rokov 1300 – 1310 a zasvätený bol svätému Antonovi Pustovníkovi. Pri tom sa oplatí zastaviť, lebo kostol je asi o stošesťdesiat rokov starší než prvá listina, v ktorej sa Kobeliarovo spomína. Prvá písomná zmienka hovorí o tom, kedy mal pisár dôvod zapísať obec na pergamen — daň, dedičstvo, spor o hranicu — nie o tom, odkedy tu ľudia žijú. Ten, kto tieto múry zaplatil, tu už gazdoval; víťazný oblúk, klenba nad presbytériom a portál do sakristie sú dodnes jeho.
The oldest surviving document that names Kobeliarovo is dated 1466. That puts it in the reign of Matthias Corvinus, a generation after the Hussite captain Ján Jiskra and his soldiers had made themselves masters of the mining counties of upper Hungary and Matthias had spent years buying and fighting them out again. The village was by then part of the Bebek estate administered from Štítnik, down the valley. Nothing in the document makes Kobeliarovo important — being listed is usually a matter of somebody's tax or somebody's lawsuit. The church up the slope had by then been standing for a century and a half.Najstaršia zachovaná listina, v ktorej sa Kobeliarovo spomína, je z roku 1466. To je čas vlády Mateja Korvína, generáciu po tom, čo sa husitský veliteľ Ján Jiskra a jeho vojaci stali pánmi banských stolíc horného Uhorska a čo ich Matej roky vykupoval a vytláčal preč. Obec vtedy patrila do bebekovského panstva spravovaného zo Štítnika dole v doline. Nič v listine z Kobeliarova nerobí významné miesto — zápis býva vecou niečej dane alebo niečieho sporu. Kostol nad svahom vtedy stál už poldruha storočia.
In the sixteenth century Gemer went over almost entirely to the Reformation, and the church built for St Anthony has served a Lutheran congregation ever since. The Bebeks spent that century in the Ottoman wars: their castle of Krásna Hôrka above Rožňava got its heavy round gun bastions then, thrown up against the Turkish advance from the south. When the Bebek line ran out, the estate passed to the Andrássy family, who by the seventeenth century held Kobeliarovo as they held Krásna Hôrka and Betliar — and who would hold it until 1945. The church was rebuilt so thoroughly in 1664, and again in the nineteenth century, that most of what you look at now is not medieval at all.V šestnástom storočí prešiel Gemer takmer celý na reformáciu a kostol postavený svätému Antonovi odvtedy slúži evanjelickému zboru. Bebekovci prežili to storočie v tureckých vojnách: ich hrad Krásna Hôrka nad Rožňavou vtedy dostal mohutné okrúhle delové bašty, postavené proti osmanskému postupu z juhu. Keď bebekovský rod vymrel, panstvo prešlo na Andrássyovcov, ktorí v sedemnástom storočí držali Kobeliarovo tak ako Krásnu Hôrku a Betliar — a udržali si ho až do roku 1945. Kostol prestavali v roku 1664 a potom ešte raz v devätnástom storočí tak dôkladne, že to, na čo sa dnes pozeráte, už zväčša stredoveké nie je.
In 1795 a new parsonage was built at Kobeliarovo — a plain single-storey classicist house under a shingled roof — and on 13 May of that year Pavol Jozef Šafárik was born in it. His father had taught school around Štítnik for some fifteen years before taking the parish, probably because a parish paid a little better. It did not pay much: biographers call Kobeliarovo one of the poorest parishes in the whole of Gemer. What kept the family fed was his mother Katarína, from a poor gentry family at Hanková, who sowed flax, spun, had cloth woven, ran the smallholding and traded on her own account — linen made at home was what this village produced, and she was good at it.V roku 1795 postavili v Kobeliarove novú faru — jednoduchý prízemný klasicistický dom pod šindľovou strechou — a 13. mája toho roku sa v nej narodil Pavol Jozef Šafárik. Jeho otec predtým asi pätnásť rokov učil po školách v okolí Štítnika a na faru odišiel zrejme preto, že fara niesla o čosi viac. Veľa to však nebolo: životopisci označujú Kobeliarovo za jednu z najchudobnejších fár v celom Gemeri. Rodinu uživila matka Katarína z chudobnej zemianskej rodiny v Hankovej — siala ľan, priadla, dávala si tkať, gazdovala a aj obchodovala. Doma tkané plátno bolo to, čo táto dedina vyrábala, a jej to išlo.
What we know of his childhood here comes from notes his son Vojtech wrote down later. His father showed him the alphabet once, when he was seven; he worked the rest out by himself, and then sat on top of the warm stove all day with a book. By eight he had read the whole Bible twice and liked to preach it to his brothers and sister. A local pismák — a self-taught lay reader, probably the schoolmaster Tomáš Novák — lent him Czech books, and the rest of his education was the village itself: its songs, its tales and its stories about outlaws. He went to school in Rožňava, then to Dobšiná because his sister lived there and it was cheaper, and because Dobšiná spoke German. At fifteen he had used up everything the region could teach him and left for the lyceum at Kežmarok. He came home for a few weeks in 1819 to say goodbye before taking a post in Novi Sad, and never saw Kobeliarovo again.To, čo o jeho detstve tu vieme, pochádza zo zápiskov, ktoré neskôr spísal jeho syn Vojtech. Otec mu v siedmom roku raz ukázal celú abecedu; zvyšok si domyslel sám a potom presedel celé dni na teplej peci s knihou. Do ôsmich rokov prečítal dva razy celú Bibliu a rád ju kázal bratom a sestre. Miestny pismák — samouk, ktorý čítaval nábožné knihy, pravdepodobne učiteľ Tomáš Novák — mu požičiaval české knižky a zvyšok jeho vzdelania bola sama dedina: jej piesne, rozprávky a zbojnícke povesti. Chodil do školy v Rožňave, potom v Dobšinej, lebo tam bývala jeho sestra a bolo to lacnejšie — a lebo v Dobšinej sa hovorilo po nemecky. V pätnástich vyčerpal všetko, čo ho kraj mohol naučiť, a odišiel na lýceum do Kežmarku. Domov sa vrátil ešte na pár týždňov v roku 1819, aby sa rozlúčil pred odchodom do Nového Sadu — a Kobeliarovo už nikdy neuvidel.
A census in 1828 counted 54 houses and 436 people at Kobeliarovo. In those same decades the boy from the parsonage was in Prague, where he had settled in 1833, writing Slovanské starožitnosti (Slavic Antiquities, 1837) and Slovanský národopis (1842) — the first serious attempt to give the Slavs a documented history and a map of themselves, written directly against a German scholarship that treated them as barbarians. There is an awkward part that belongs in the story: he wrote in German and in Czech, because Czech patriots paid him a yearly allowance on the explicit condition, as František Palacký put it, that from then on he would write only in Czech. In 1846 he criticised Ľudovít Štúr for making a written Slovak language at all — while insisting, unlike his Czech friends, that the Slovaks were a nation of their own. He became director of the Prague University Library in 1848 and died there in 1861, after years of illness and deep depression.Súpis obyvateľstva z roku 1828 napočítal v Kobeliarove 54 domov a 436 ľudí. V tých istých desaťročiach bol chlapec z fary v Prahe, kde sa usadil v roku 1833, a písal Slovanské starožitnosti (1837) a Slovanský národopis (1842) — prvý vážny pokus dať Slovanom zdokumentované dejiny a mapu seba samých, napísaný priamo proti nemeckej vede, ktorá ich pokladala za barbarov. K príbehu patrí aj to nepohodlné: písal po nemecky a po česky, lebo mu českí vlastenci vyplácali ročný príspevok pod výslovnou podmienkou — ako to sformuloval František Palacký — že odteraz bude písať už len po česky. V roku 1846 kritizoval Ľudovíta Štúra za to, že vôbec vytvoril spisovnú slovenčinu, hoci sám na rozdiel od svojich českých priateľov trval na tom, že Slováci sú samostatný národ. Roku 1848 sa stal riaditeľom pražskej univerzitnej knižnice a v roku 1861 tam po rokoch choroby a ťažkých depresií zomrel.
Under Austria-Hungary the village belonged, as it had for centuries, to Gemer-Malohont stolica — the county, the unit that collected the taxes and ran the courts. By the census of 1910 there were 344 people here, down from 436 in 1828. Nothing dramatic caused that. Cloth woven at home could not compete with cloth woven by machine, the fields on these slopes were poor and hard to work, and the paid work was down in the valleys — the ore mines and ironworks of the Slaná valley, the magnesite at Ochtiná. The slow arithmetic of an upland village emptying is not an event, which is exactly why it is easy to miss: it had been running for eighty years before the twentieth century made it faster.Za Rakúsko-Uhorska patrila obec, tak ako po stáročia predtým, do Gemersko-malohontskej stolice — do župy, ktorá vyberala dane a spravovala súdy. Sčítanie v roku 1910 tu našlo 344 ľudí; v roku 1828 ich bolo 436. Nespôsobilo to nič dramatické. Doma tkané plátno nemohlo konkurovať tomu strojovému, polia na týchto svahoch boli chudobné a ťažko obrobiteľné a platená práca bola dole v dolinách — rudné bane a železiarne v doline Slanej, magnezit v Ochtinej. Pomalé počty vyľudňujúcej sa horskej dediny nie sú udalosť, a práve preto sa ľahko prehliadnu: bežali už osemdesiat rokov predtým, než ich dvadsiate storočie zrýchlilo.
Czechoslovakia was founded in 1918 and Kobeliarovo became an ordinary village of the Rožňava district in a state that badly needed Slovak heroes to point to. In 1922 a memorial plaque went up on the old parsonage where Šafárik had been born. It is worth noticing what that meant. A scholar who wrote in German and Czech, and who had argued against a separate written Slovak, was now claimed as a Slovak national figure — fairly, because he was one, and because he had handed the whole Slav world the argument that it had a history worth taking seriously. The house is a protected national cultural monument today.V roku 1918 vzniklo Československo a Kobeliarovo sa stalo bežnou obcou rožňavského okresu v štáte, ktorý súrne potreboval slovenské osobnosti, na ktoré by mohol ukázať. V roku 1922 osadili na starú faru, v ktorej sa Šafárik narodil, pamätnú tabuľu. Stojí za to všimnúť si, čo to znamenalo. Vedca, ktorý písal po nemecky a po česky a ktorý sa staval proti samostatnej spisovnej slovenčine, si teraz nárokovala slovenská národná pamäť — právom, lebo Slovákom bol a lebo celému slovanskému svetu podal argument, že má dejiny, ktoré treba brať vážne. Dom je dnes chránená národná kultúrna pamiatka.
The First Vienna Award of 2 November 1938 handed a broad strip of southern Slovakia to Hungary, and here the new line ran just north of Rožňava: Hungary took the town and twenty-one villages of the district, and the district seat moved to Dobšiná. Kobeliarovo was one of eighteen villages of the Štítnik valley left with no railway and no road to the rest of Slovakia at all. Men lost their jobs in mines that were suddenly on the far side of a border, and food and fuel stopped coming in. Between 22 and 25 November the valley revolted: a crowd of about 1,500, mostly women, marched on Štítnik, gendarmes were brought in from Brezno, martial law was declared at Rakovnica and eleven people were arrested. Some of the demands are hard reading — Slovak villages asking to be annexed to Hungary, because the valley was economically finished either way. Border traffic was partly restored on 5 December.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 odovzdala Maďarsku široký pás južného Slovenska a nová čiara tu viedla tesne severne od Rožňavy: Maďarsko dostalo mesto a dvadsaťjeden obcí okresu a sídlo okresu sa presťahovalo do Dobšinej. Kobeliarovo bolo jednou z osemnástich obcí štítnickej doliny, ktorým neostalo do zvyšku Slovenska ani železničné, ani cestné spojenie. Chlapi prišli o prácu v baniach, ktoré sa zrazu ocitli za hranicou, a do doliny prestali chodiť potraviny aj palivo. Od 22. do 25. novembra sa dolina vzbúrila: asi tisícpäťsto ľudí, prevažne žien, vyrazilo na Štítnik, četníkov museli povolať až z Brezna, v Rakovnici vyhlásili štatárium a jedenásť ľudí zatkli. Niektoré požiadavky sa čítajú ťažko — slovenské dediny žiadali pripojenie k Maďarsku, lebo dolina bola tak či tak hospodársky stratená. Hranicu čiastočne otvorili 5. decembra.
From March 1939 Kobeliarovo lay in the Slovak State, a separate country allied to Nazi Germany. When the Slovak National Uprising broke out in August 1944 the partisan unit Sláva moved into these valleys; German troops came in at the end of December, and the Red Army reached the villages here in the second half of January 1945 — Slavošovce, over the ridge, was liberated on 24 January.Od marca 1939 ležalo Kobeliarovo v Slovenskom štáte, samostatnej krajine spojenej s nacistickým Nemeckom. Keď v auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, do týchto dolín prišiel partizánsky oddiel Sláva; nemecké vojsko sem vstúpilo koncom decembra a Červená armáda dorazila k tunajším obciam v druhej polovici januára 1945 — Slavošovce za hrebeňom oslobodili 24. januára.
Under communism the land was collectivised and the village's own living — sheep, cattle, hay, forest — stopped being enough on its own. What kept Kobeliarovo going was the bus down the hill. The iron-ore mine and ore plant at Nižná Slaná, the magnesite works of the Gemer valleys, the factories around Rožňava: people slept in the village and worked below it, which is the pattern of the whole upland Gemer in those forty years. It was a real living and it held the population steady for a while. It also meant that the village had no work of its own left to fall back on if the valley's industry ever stopped.Za komunizmu pôdu združstevnili a to, z čoho dedina dovtedy žila — ovce, dobytok, seno, les — prestalo samo osebe stačiť. Kobeliarovo držal pri živote autobus dole do doliny. Baňa a úpravňa železnej rudy v Nižnej Slanej, magnezitky v gemerských dolinách, závody okolo Rožňavy: ľudia spali v dedine a pracovali pod ňou, a taký bol počas tých štyridsiatich rokov celý horný Gemer. Bolo to poctivé živobytie a na čas udržalo počet obyvateľov. Znamenalo to však aj to, že v samotnej obci neostala nijaká práca, ku ktorej by sa dalo vrátiť, keby priemysel v doline raz skončil.
The Velvet Revolution of November 1989 ended the one-party state, and within a few years it also ended the industrial arrangement the upland villages had been living on. Plants that had been kept running because the plan said so now had to sell into a market, and several of them could not. Czechoslovakia split at the end of 1992 and Kobeliarovo woke up on 1 January 1993 in the Slovak Republic. For a village of a few hundred people at the top of a side valley the change of state mattered much less than the change in who was hiring.Nežná revolúcia v novembri 1989 ukončila vládu jednej strany a v priebehu niekoľkých rokov ukončila aj priemyselné usporiadanie, z ktorého horské dediny žili. Závody, ktoré dovtedy bežali preto, lebo tak znel plán, sa zrazu museli presadiť na trhu — a viacerým sa to nepodarilo. Koncom roka 1992 sa Česko-Slovensko rozdelilo a Kobeliarovo sa 1. januára 1993 zobudilo v Slovenskej republike. Pre dedinu s pár stovkami obyvateľov na konci bočnej doliny znamenala zmena štátu podstatne menej než zmena toho, kto dáva prácu.
At the end of 2008 the Siderit company at Nižná Slaná, which mined and roasted the local siderite iron ore, went bankrupt under its debts — and with it went the nearest large employer in the valley. The Rožňava district has carried some of the highest unemployment in Slovakia ever since, and the upland villages are the thin end of it. Kobeliarovo today is a few hundred people, one street along the stream, a good many empty houses, the early Gothic church above them and the 1795 parsonage with its plaque. There is no museum with a car park; like most things in these villages, the memorial is opened on request rather than to a timetable. What the place offers is the scale of the starting point — how small and how poor a parish could be, and still send out the man who founded Slavic studies.Koncom roka 2008 skončil pod ťarchou dlhov v konkurze podnik Siderit v Nižnej Slanej, ktorý ťažil a pražil tunajšiu železnú rudu — a s ním zmizol najbližší veľký zamestnávateľ v doline. Rožňavský okres odvtedy patrí k okresom s najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku a horské obce sú jeho najtenším koncom. Kobeliarovo je dnes pár stoviek ľudí, jedna ulica popri potoku, dosť prázdnych domov, nad nimi ranogotický kostol a fara z roku 1795 s pamätnou tabuľou. Múzeum s parkoviskom tu nenájdete; ako väčšina vecí v týchto dedinách sa aj pamätník otvára na požiadanie, nie podľa otváracích hodín. To, čo tu je, je mierka toho začiatku — aká malá a aká chudobná mohla byť fara, z ktorej vyšiel zakladateľ vedeckej slavistiky.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.