Medzev is a town made by running water and beaten iron. German settlers came into the upper Bodva valley after the Mongol invasion, and instead of mining they hammered: the streams were led into races that drove tilt hammers, and for five hundred years the forges of this one valley made the hoes, spades and picks that the Kingdom of Hungary dug with. Their descendants, the Mantáci, still speak their own German dialect here — one of the last places in Slovakia where that is true.Medzev je mesto, ktoré urobila tečúca voda a kované železo. Nemeckí osadníci prišli do hornej doliny Bodvy po vpáde Mongolov a namiesto baníctva sa dali na kovanie: potoky zviedli do náhonov, ktoré poháňali bucharové kladivá, a hámre tejto jedinej doliny päťsto rokov vyrábali motyky, rýle a čakany, ktorými kopalo celé Uhorské kráľovstvo. Ich potomkovia, Mantáci, tu svojím nemeckým nárečím hovoria dodnes — na jednom z posledných miest na Slovensku, kde to platí.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
The Mongol army wrecked the Kingdom of Hungary in 1241, and in the second half of the thirteenth century the kings recruited German settlers to fill the emptied valleys of what is now eastern Slovakia. That is when the Bodva valley was colonised. Where exactly these particular settlers came from is not known — one suggestion is that they were of Flemish origin — and honest local histories say so rather than inventing an answer. The oldest document connected with the place, in the records of the monastery at Jasov, dates from 1272 and concerns a dispute over forest rights; Medzev celebrated seven hundred and fifty years from it in 2022.Mongolské vojsko rozvrátilo Uhorské kráľovstvo roku 1241 a v druhej polovici 13. storočia králi získavali nemeckých osadníkov, aby zaplnili vyprázdnené doliny dnešného východného Slovenska. Vtedy sa kolonizovala aj dolina Bodvy. Odkiaľ presne títo osadníci prišli, sa nevie — jedna z domnienok hovorí o flámskom pôvode — a poctivé miestne dejiny to priznajú namiesto toho, aby si odpoveď vymysleli. Najstaršia listina spojená s týmto miestom, v písomnostiach kláštora v Jasove, je z roku 1272 a týka sa sporu o lesné práva; Medzev si od nej roku 2022 pripomenul sedemstopäťdesiat rokov.
The first written mention of Nižný Medzev — Lower Medzev, the town itself — is from 1359, where it appears as villa Mechenseuph. So which is the beginning: 1272 or 1359? Both, in a way. The 1272 document names the settlement up the valley in a lawsuit with Jasov; the 1359 one names the lower village in its own right. This is exactly how medieval dates work — a place is not "founded" on the day a scribe first writes it down, and two towns can be arguing about the same century because two different parchments survived. The spellings that follow show the same place being written by different hands: Mechenseyfe in 1376, Alsow Mechseff in 1427, Nižný Medzev by 1920.Prvá písomná zmienka o Nižnom Medzeve — teda o samotnom meste — je z roku 1359, kde vystupuje ako villa Mechenseuph. Čo je teda začiatok: rok 1272, alebo 1359? Svojím spôsobom oboje. Listina z roku 1272 menuje osadu vyššie v doline v spore s Jasovom, listina z roku 1359 menuje samostatne dolnú dedinu. Presne takto stredoveké dátumy fungujú: miesto nevzniká v deň, keď ho pisár prvý raz zapíše, a dve mestá sa môžu prieť o to isté storočie len preto, že sa zachovali dva rôzne pergameny. Podoby mena ukazujú tú istú obec pod rôznymi rukami: Mechenseyfe roku 1376, Alsow Mechseff roku 1427, Nižný Medzev od roku 1920.
On 1 May 1376 a man named Eliáš Teknagel, a subject of Nižný Medzev, signed a lease with the provost of Jasov for three sites on the river Bodva, to set up hammer forges on them. It is a wonderfully concrete document: not a legend about ancient smiths, but a dated contract for three plots of running water. Between 1403 and 1411 five more forges were built, and others followed. A hámor is a water-driven tilt hammer — the stream turns a wheel, the wheel lifts a heavy hammer and drops it — and it lets one man do the work of several, which is why a valley with fast water became a workshop for the whole kingdom.1. mája 1376 podpísal muž menom Eliáš Teknagel, poddaný z Nižného Medzeva, s jasovským prepoštom nájomnú zmluvu na tri miesta pri rieke Bodve, aby na nich zriadil hámre. Je to nádherne konkrétna listina: nie povesť o dávnych kováčoch, ale datovaná zmluva na tri kúsky tečúcej vody. V rokoch 1403 – 1411 tu postavili päť ďalších hámrov a pribúdali aj potom. Hámor je vodou poháňané bucharové kladivo — potok krúti kolesom, koleso dvíha ťažké kladivo a púšťa ho — a jeden človek pri ňom zvládne prácu viacerých. Práve preto sa z doliny s rýchlou vodou stala dielňa pre celé kráľovstvo.
Nižný and Vyšný Medzev belonged to the administration of the Premonstratensian monastery at Jasov until the eighteenth century, so what happened to the monastery happened to the valley. In the sixteenth century the Reformation and the wars over the Hungarian crown emptied Jasov; the community was broken up and the house effectively closed. A church landlord in collapse is not the same as no landlord — dues were still owed to whoever held the estate — but the century of disorder loosened the grip on a valley full of independent-minded craftsmen. The forges went on working through all of it, because tools are needed in a bad century as much as in a good one.Nižný aj Vyšný Medzev patrili až do 18. storočia pod správu premonštrátskeho kláštora v Jasove, takže čo sa dialo kláštoru, dialo sa aj doline. V 16. storočí reformácia a vojny o uhorskú korunu Jasov vyprázdnili; komunita sa rozpadla a dom fakticky zanikol. Rozpadajúci sa cirkevný zemepán však neznamená žiadneho zemepána — dávky sa naďalej platili tomu, kto panstvo držal —, no storočie neporiadku uvoľnilo zovretie nad dolinou plnou samostatných remeselníkov. Hámre pracovali celý ten čas ďalej, lebo náradie treba v zlom storočí rovnako ako v dobrom.
Under the Habsburgs the valley settled down and rebuilt. The Gothic parish church of the Nativity of the Virgin Mary in Medzev was remodelled in Baroque taste between 1732 and 1735, and in the middle of the same century the monastery at Jasov was re-founded and rebuilt in the Baroque form visitors see today, with its frescoed library. This was the age when the number of forges along the Bodva really multiplied, and when the German-speaking community of the valley — who call themselves Mantáci and speak a dialect they call mantáčtina — took the shape it kept until the twentieth century.Za Habsburgovcov sa dolina upokojila a obnovila. Gotický farský Kostol narodenia Panny Márie v Medzeve prestavali barokovo v rokoch 1732 – 1735 a v polovici toho istého storočia obnovili aj kláštor v Jasove a postavili ho v barokovej podobe, akú návštevník vidí dodnes, aj s freskovou knižnicou. Bolo to obdobie, keď sa počet hámrov pozdĺž Bodvy naozaj rozmnožil a keď nemecky hovoriace spoločenstvo doliny — ktoré samo seba nazýva Mantáci a svoje nárečie mantáčtina — nadobudlo podobu, akú si udržalo až do 20. storočia.
In 1848 the Hungarian revolution abolished serfdom throughout the kingdom, and the obligations that tied a village to its landlord — labour days, dues in kind, payments for the right to work a site — were swept away, church landlords included. For a valley whose whole trade had begun with a lease from the provost of Jasov, that mattered. Exactly how the change worked out forge by forge along the Bodva is not something the ordinary sources record, and it would be wrong to pretend otherwise. What is clear is the timing: the freest and busiest decades of the Medzev hammer trade come immediately after it.Roku 1848 zrušila uhorská revolúcia v celom kráľovstve poddanstvo a povinnosti, ktoré viazali dedinu na zemepána — robota, naturálne dávky, platby za právo pracovať na určitom mieste —, padli, aj u cirkevných zemepánov. Pre dolinu, ktorej celé remeslo sa začalo nájmom od jasovského prepošta, to nebola maličkosť. Ako presne sa tá zmena prejavila pri jednotlivých hámroch na Bodve, bežné pramene nezaznamenávajú a bolo by nesprávne tváriť sa inak. Isté je načasovanie: najslobodnejšie a najrušnejšie desaťročia medzevského hámorníctva prichádzajú hneď po ňom.
At the height of the trade in the nineteenth century something like a hundred hammer forges worked along the Bodva and its side streams. They turned bar iron into agricultural tools — hoes, spades, shovels, mattocks, picks and axes — and Medzev tools were sold across the Kingdom of Hungary and traded south into the Balkans. This was not a factory town: it was a valley of family workshops all making variations of the same few objects, competing and specialising against each other. One of them, Tischler's forge, survives from the second half of that century and is a protected technical monument today.Vo vrcholnom období v 19. storočí pracovalo pozdĺž Bodvy a jej prítokov asi sto hámrov. Menili tyčové železo na poľnohospodárske náradie — motyky, rýle, lopaty, krompáče, čakany a sekery — a medzevské náradie sa predávalo po celom Uhorskom kráľovstve a obchodovalo sa s ním až na Balkán. Nebolo to továrenské mesto: bola to dolina rodinných dielní, ktoré vyrábali obmeny tých istých pár vecí, súperili spolu a špecializovali sa jedna proti druhej. Jeden z nich, Tischlerov hámor, sa zachoval z druhej polovice toho storočia a je dnes chránenou technickou pamiatkou.
In 1894 a branch railway was opened up the valley from Moldava nad Bodvou to Medzev, connecting the forges to the main line and, through it, to Košice and the wider empire. A railway changes what a town is for: goods can leave faster, but so can people, and cheap factory-made tools can now arrive. Medzev at this point was overwhelmingly German — its official language was German until 1920, and the population was around 95 per cent German-speaking. It was a small, self-contained, prosperous industrial society that had been in one valley for six hundred years and expected to stay.Roku 1894 otvorili údolnú železničnú vlečku z Moldavy nad Bodvou do Medzeva a spojili hámre s hlavnou traťou a cez ňu s Košicami i so zvyškom ríše. Železnica mení to, načo mesto je: tovar môže odchádzať rýchlejšie, ale rovnako aj ľudia — a lacné továrenské náradie môže odteraz prichádzať. Medzev bol vtedy prevažne nemecký: úradným jazykom bola do roku 1920 nemčina a asi 95 percent obyvateľov hovorilo po nemecky. Bola to malá, sebestačná a zámožná priemyselná spoločnosť, ktorá sedela v jednej doline šesťsto rokov a počítala s tým, že tam zostane.
Czechoslovakia was declared in 1918 and German stopped being Medzev's official language in 1920. The harder blow was economic: factory-made tools, stamped and rolled at industrial scale, took the market that hand-forged Medzev implements had held for five hundred years, and the forges began to close. In the 1930s there were tensions between German-speaking and Slovak-speaking workers in the town — the same decade in which Nazi Germany was reaching out to German minorities all over central Europe, and a very bad time for a place to be arguing about language.Roku 1918 vzniklo Československo a roku 1920 prestala byť nemčina úradným jazykom Medzeva. Tvrdší úder však bol hospodársky: továrenské náradie, lisované a valcované v priemyselnom meradle, vzalo trh, ktorý ručne kované medzevské výrobky držali päťsto rokov, a hámre sa začali zatvárať. V 30. rokoch vznikalo v meste napätie medzi nemecky a slovensky hovoriacim robotníctvom — v tom istom desaťročí, keď nacistické Nemecko oslovovalo nemecké menšiny po celej strednej Európe, a vo veľmi zlom čase na to, aby sa niekde hádali o jazyk.
The First Vienna Award of 2 November 1938 handed the southern strip of Slovakia — Košice and Moldava nad Bodvou with it — to Hungary, and the new frontier ran between Medzev and its own railhead. In March 1939 Medzev found itself inside the Slovak State, allied to and dependent on Nazi Germany. Then the war reached the valley, and afterwards the community that had made the town for seven hundred years came apart: most of the German-speaking population was evacuated, expelled or left under the post-war decrees, teaching German in the town was forbidden, and those who stayed assimilated. Some were killed. It is not a story with a soft ending.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 odovzdala južný pás Slovenska — spolu s Košicami a Moldavou nad Bodvou — Maďarsku a nová hranica prebiehala medzi Medzevom a jeho vlastnou železničnou stanicou. V marci 1939 sa Medzev ocitol v Slovenskom štáte, spojencovi nacistického Nemecka a závislom od neho. Potom prišla do doliny vojna a po nej sa rozpadlo spoločenstvo, ktoré mesto sedemsto rokov tvorilo: väčšinu nemecky hovoriacich evakuovali, vysídlili alebo odišli na základe povojnových dekrétov, vyučovanie nemčiny v meste zakázali a tí, čo zostali, sa asimilovali. Niektorých zabili. Nie je to príbeh s jemným koncom.
Under communism private workshops were taken over or shut, and the remaining hammer forges stopped being businesses. What replaced them was the daily bus: the enormous steelworks built beside Košice from the end of the 1950s, and the factories of the city, absorbed the working population of the whole Bodva valley. Medzev became what it largely still is — a town people sleep in and travel out of. A few of the old forges were kept as monuments rather than as workplaces, which is the reason any of them survived at all.Za socializmu súkromné dielne prevzali alebo zavreli a zvyšné hámre prestali byť podnikmi. Nahradil ich každodenný autobus: obrovské železiarne, ktoré od konca 50. rokov stavali pri Košiciach, a mestské závody vstrebali pracujúcich z celej doliny Bodvy. Z Medzeva sa stalo to, čím je vo veľkej miere dodnes — mesto, v ktorom sa spí a z ktorého sa dochádza. Zopár starých hámrov zachovali ako pamiatky, nie ako pracoviská, a práve preto sa vôbec nejaké zachovali.
Several forges survive along the Bodva as protected technical monuments — a timber and stone shed over a wheel race, with the hammer, the hearth and the bellows in place — and one is kept in working order and fired for visitors; a water-driven hammer forge here is a branch of the Slovak Technical Museum. Access usually depends on whoever holds the key rather than on posted opening hours, so it has to be arranged in advance. And the community is still counted: the 2021 census recorded 415 Germans in Medzev, about ten per cent of the town. That makes this one of the very few places in Slovakia where the census still finds a German community at all, and it is the reason the Mantak dialect can still be heard.Pozdĺž Bodvy sa zachovalo niekoľko hámrov ako chránené technické pamiatky — drevená a kamenná kolňa nad náhonom, v nej kladivo, vyhňa a mechy na svojom mieste — a jeden sa udržiava v prevádzkyschopnom stave a pre návštevníkov ho rozkúria; jeden z vodných hámrov je pobočkou Slovenského technického múzea. Prístup zvyčajne závisí skôr od toho, kto má kľúč, než od vyvesených hodín, preto sa treba dohodnúť vopred. A spoločenstvo tu stále rátajú: sčítanie roku 2021 zaznamenalo v Medzeve 415 Nemcov, teda asi desatinu mesta. Je to jedno z mála miest na Slovensku, kde sčítanie ešte vôbec nejakú nemeckú komunitu nájde — a práve preto tu mantáčtinu ešte počuť.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.