Turčianske Teplice is where it is because hot water comes out of the ground at the southern end of the Turiec basin, right where the road starts climbing over the pass towards the gold-mining town of Kremnica. For most of its history the place was not a town at all but a bath that belonged to somebody else — a count, then the burghers of Kremnica, then the state. The town was only assembled around the springs in the twentieth century, out of the spa settlement and the villages next door.Turčianske Teplice stoja tam, kde stoja, lebo na južnom konci Turčianskej kotliny vyviera horúca voda a hneď za ňou stúpa cesta cez sedlo do zlatokopeckej Kremnice. Väčšinu svojich dejín to nebolo mesto, ale kúpeľ, ktorý patril niekomu inému — najprv grófovi, potom kremnickým mešťanom a napokon štátu. Mesto okolo prameňov vzniklo až v 20. storočí spojením kúpeľnej osady so susednými dedinami.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Great MoraviaVeľká Morava
Archaeologists have found a settlement on the ground of the modern town dating from the later hill-fort period — the centuries of Great Moravia and just after it. Nothing written survives from then: no charter names the place, no chronicler mentions the springs. What we have instead is what people left in the soil, dug up and dated by excavation. That gap is worth remembering when you read the next entry, because the first written mention of a place is a fact about a document, not about when people arrived.Na území dnešného mesta zistili archeológovia sídlisko z mladšej doby hradištnej — teda z čias Veľkej Moravy a krátko po nej. Z tohto obdobia sa nezachovalo nič písané: nijaká listina miesto nemenuje, nijaká kronika nespomína pramene. Zostalo len to, čo ľudia nechali v zemi a čo odkryl a datoval archeologický výskum. Oplatí sa to mať na pamäti pri ďalšom hesle: prvá písomná zmienka hovorí o listine, nie o tom, kedy sem ľudia prišli.
In 1241 Mongol armies rode through the Kingdom of Hungary and destroyed its army in a single afternoon. Nothing is recorded of what happened in the Turiec itself, but the consequences reached it: King Béla IV rebuilt the kingdom around stone castles and handed out land to men who would hold them, and his successors carried on doing it. In 1281 King Ladislaus IV granted the Háj estate, together with its hot springs, to a Count Peter. That charter is the first time the water under this town appears in writing — which means the springs were already known and worth giving away.V roku 1241 prešli Uhorskom mongolské vojská a kráľovskú armádu rozprášili za jediné popoludnie. O tom, čo sa dialo priamo v Turci, sa nezachovalo nič, ale následky sem dorazili: kráľ Belo IV. začal krajinu opevňovať kamennými hradmi a rozdával pôdu tým, čo ich mali držať — a jeho nástupcovia v tom pokračovali. V roku 1281 daroval kráľ Ladislav IV. hájske panstvo aj s teplými prameňmi grófovi Petrovi. Táto listina je prvou písomnou zmienkou o vode, na ktorej mesto stojí — čiže pramene už vtedy poznali a stálo za to darovať ich.
Through the fourteenth century the springs turn up in documents again and again, and every clerk spells them differently: Thopolcha in 1351, Tepliche in 1399, and in 1402 the Latin Therme Thurocienses, “the baths of Turiec”. Behind all of them is the Slavic word teplice, warm waters, which is what the neighbours had always called the place. The basin around it had just become a county of its own: in 1339 Turiec was separated from Zvolen county, with its seat at the castle of Sklabiňa in the hills to the north-east. A county, or župa, was the unit that collected the king's taxes and ran his courts — so from 1339 there was an administration in the basin, and a bath in it.Počas 14. storočia sa pramene v listinách objavujú znova a znova a každý pisár ich zapíše inak: Thopolcha v roku 1351, Tepliche v roku 1399 a v roku 1402 po latinsky Therme Thurocienses, „turčianske kúpele“. Za všetkými zápismi je slovanské slovo teplice, teplé vody, ako miestu odjakživa hovorili susedia. Kotlina okolo sa práve vtedy stala samostatnou stolicou: v roku 1339 sa Turiec oddelil od Zvolenskej stolice a jeho sídlom sa stal hrad Sklabiňa v kopcoch na severovýchode. Stolica (župa) bola jednotka, ktorá vyberala kráľove dane a súdila v jeho mene — od roku 1339 teda bola v kotline správa a v nej kúpeľ.
In 1412 King Sigismund of Luxembourg was treated in the water here. A royal cure was the best advertising a medieval bath could get, and the reputation lasted for centuries. Even so, for a long time there was hardly a building: people bathed in pools cut into the ground beside the springs. The first proper structure over the water was put up in 1502 by a nobleman named Majtényi, and from around then the Latin documents call the place Thermae Stubnenses, the baths of Štubňa — the name the town would carry until after the Second World War.V roku 1412 sa tunajšou vodou liečil kráľ Žigmund Luxemburský. Kráľovská kúra bola pre stredoveký kúpeľ tou najlepšou reklamou a povesť miestu vydržala stáročia. Napriek tomu tu dlho takmer nič nestálo: ľudia sa kúpali v jamách vyhĺbených priamo v zemi pri prameňoch. Prvú skutočnú stavbu nad vodou dal v roku 1502 postaviť šľachtic Majtényi a približne odvtedy sa v latinských listinách miesto volá Thermae Stubnenses, štubnianske kúpele — meno, ktoré si mesto ponesie až za druhú svetovú vojnu.
The Ottoman wars that swallowed the middle of the kingdom never reached the Turiec — the frontier ran far to the south, and what came over the pass instead was money. On 5 September 1533 the free royal mining town of Kremnica, rich from gold, bought the Háj estate with the springs in it, and by 31 August 1535 it owned the estate outright. Kremnica would hold this water for more than four hundred years. It built a new bath in 1549 and the Red-and-White Bath in 1593, and — unusually for the age — opened the water to guests of every rank rather than to nobles alone.Osmanské vojny, ktoré pohltili stred Uhorska, sa do Turca nikdy nedostali — hranica sa tiahla ďaleko na juh a cez sedlo sem prichádzali skôr peniaze než vojaci. 5. septembra 1533 kúpilo hájske panstvo aj s prameňmi slobodné kráľovské banské mesto Kremnica, ktoré zbohatlo na zlate, a 31. augusta 1535 sa stalo jeho definitívnym vlastníkom. Kremnica bude túto vodu držať vyše štyristo rokov. V roku 1549 tu postavila nový kúpeľ, v roku 1593 Bielo-červený kúpeľ a — na svoju dobu nezvyčajne — sprístupnila vodu hosťom všetkých stavov, nielen šľachte.
A seventeenth-century description of the springs counts seven separate baths here, divided not by sex but by social rank. Open to everybody did not mean everybody together: you bathed with your own kind, and the water you got depended on who your father was. In 1728 Kremnica added the Green Bath, the building a later rebuilding would turn into the Blue Bath people still swim in. The settlement itself stayed tiny — a census in 1784 found 41 people, and in 1828 there were thirteen houses and 109 inhabitants. This was a bath with a handful of staff, not a town.Opis prameňov zo 17. storočia tu ráta sedem samostatných kúpeľov, rozdelených nie podľa pohlavia, ale podľa spoločenského postavenia. Prístupné všetkým neznamenalo spoločne: každý sa kúpal so seberovnými a to, do ktorej vody sa dostal, záviselo od toho, čí bol syn. V roku 1728 pribudol kremnický Zelený kúpeľ, budova, z ktorej neskoršou prestavbou vznikne Modrý kúpeľ, v ktorom sa pláva dodnes. Samotná osada zostávala maličká — súpis z roku 1784 tu našiel 41 ľudí a v roku 1828 tu stálo trinásť domov so 109 obyvateľmi. Bol to kúpeľ s hŕstkou personálu, nie mesto.
In 1872 the railway from Vrútky to Zvolen was completed, running the length of the basin and over the pass past the springs. It changed everything. A bath that had drawn guests from the neighbouring counties could now draw them from anywhere in Austria-Hungary, and the hotels around the park were built for those trains. In 1884–85 the Green Bath of 1728 was rebuilt as a polygonal domed bath house and given the name it still carries, the Modrý kúpeľ or Blue Bath; the thermal water rises into its round pool from below, through a grating in the floor. Officially the place was now Stubnyafürdő — Hungarian was the language of the state, and Slovak names were disappearing from maps and signs.V roku 1872 dokončili železnicu z Vrútok do Zvolena, ktorá vedie celou kotlinou a cez sedlo popri prameňoch. Zmenilo to všetko. Kúpeľ, ktorý dovtedy priťahoval hostí zo susedných stolíc, ich odrazu mohol mať z celého Rakúsko-Uhorska, a hotely okolo parku vyrástli práve pre tie vlaky. V rokoch 1884 – 1885 prestavali Zelený kúpeľ z roku 1728 na mnohouholníkovú kúpeľnú budovu s kupolou a dali jej meno, ktoré nesie dodnes — Modrý kúpeľ. Termálna voda doň stúpa zospodu, cez mrežu v dlážke okrúhleho bazéna. Úradne sa miesto vtedy volalo Stubnyafürdő: rečou štátu bola maďarčina a slovenské názvy sa z máp a tabúľ vytrácali.
Between 1914 and 1918 the men of the Turiec were conscripted into the Austro-Hungarian army and sent to fronts none of them had chosen. The one thing built here in those years turned out to matter for the rest of the century: Leopold Lichtenstein raised a steam mill on the fields between the villages of Vieska and Diviaky. Out of that mill grew the woodworking works later known as Drevina, the town's largest employer apart from the baths. In 1918 the empire that had done the conscripting collapsed, and the Turiec became part of Czechoslovakia.V rokoch 1914 – 1918 narukovali muži z Turca do rakúsko-uhorskej armády a bojovali na frontoch, ktoré si nevybrali. Jediné, čo tu za tie roky pribudlo, sa ukázalo dôležité na celé storočie: podnikateľ Leopold Lichtenstein postavil na poliach medzi Vieskou a Diviakmi parný mlyn. Z toho mlyna vyrástol drevospracujúci závod, neskôr známy ako Drevina — po kúpeľoch najväčší zamestnávateľ v meste. V roku 1918 sa ríša, ktorá ich odviedla na vojnu, rozpadla a Turiec sa stal súčasťou Československa.
In 1920 the Hungarian Stubnyafürdő was replaced by a Slovak name, Štubňanské Teplice. The spa was rebuilt for a republic's customers: in 1925 the oldest stone bath, the Kamennica, was pulled down and a Grand Hotel put up in its place, and the main road through the town was finally paved in 1934. The town's most famous son belongs to these years too. Mikuláš Galanda, born here on 4 May 1895, became with Ľudovít Fulla one of the two founders of modern Slovak painting; together they published the Private Letters of Fulla and Galanda, a manifesto for an art that would be modern and Slovak at once. He died in Bratislava on 5 June 1938, aged forty-three.V roku 1920 vystriedal maďarské Stubnyafürdő slovenský názov Štubňanské Teplice. Kúpele sa prispôsobili hosťom republiky: v roku 1925 zbúrali najstarší kamenný kúpeľ Kamennicu a na jeho mieste postavili Grandhotel, hlavnú cestu cez mesto vydláždili až v roku 1934. Do týchto rokov patrí aj najznámejší rodák. Mikuláš Galanda, narodený tu 4. mája 1895, sa spolu s Ľudovítom Fullom stal jedným z dvoch zakladateľov moderného slovenského maliarstva; spoločne vydávali Súkromné listy Fullu a Galandu, manifest umenia, ktoré chcelo byť moderné a slovenské zároveň. Zomrel 5. júna 1938 v Bratislave ako štyridsaťtriročný.
By 1944 the Slovak State had moved the main headquarters of its gendarmerie — the state police — to this town. When the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944, that headquarters joined it, and the police command of a whole country went over to the insurgents. Turčianske Teplice became the seat of a Revolutionary National Committee and of an insurgent military hospital. The Turiec was one of the heartlands of the rising; when German units forced their way into the basin that autumn the fighters withdrew into the Veľká Fatra, and the reprisals fell on the villages under the hills — the castle at Sklabiňa was burnt out and has been a ruin ever since. The town was liberated on 8 April 1945, was later awarded the Commemorative Medal of the Slovak National Uprising, and keeps its monument to the fallen and to the victims of the rising below the hill called Bôr.V roku 1944 sídlilo v meste hlavné veliteľstvo žandárstva Slovenského štátu — teda vedenie štátnej polície. Keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, toto veliteľstvo sa k nemu pripojilo a policajné velenie celej krajiny prešlo na stranu povstalcov. Turčianske Teplice sa stali sídlom Revolučného národného výboru aj povstaleckej nemocnice. Turiec bol jedným z jadier povstania; keď do kotliny na jeseň vtrhli nemecké jednotky, bojovníci ustúpili do Veľkej Fatry a represálie dopadli na dediny pod kopcami — hrad Sklabiňa vyhorel a odvtedy je zrúcaninou. Mesto oslobodili 8. apríla 1945, neskôr dostalo Pamätnú medailu SNP a pomník padlým a obetiam povstania mu stojí pod vrchom Bôr.
First the repairs: the railway south to Banská Bystrica, wrecked in the last months of the war, reopened on 1 March 1946. Then, on 20 February 1949, Kremnica gave up the rights it had held over these springs since 1533, and the baths passed to the Czechoslovak state spas. Under the new system a spa stay was not a holiday but a course of treatment — assessed by a doctor, prescribed, paid for by the health service and measured in weeks. The town itself was put together in the same years: Vieska joined in 1949, Diviaky with its railway station in 1952, Turčiansky Michal in 1971, and the place was a district seat from 1949 to 1960. Somewhere in this period it also took the name it has now, Turčianske Teplice.Najprv opravy: železnicu na juh do Banskej Bystrice, zničenú v posledných mesiacoch vojny, obnovili 1. marca 1946. Potom, 20. februára 1949, sa Kremnica vzdala práv, ktoré nad prameňmi držala od roku 1533, a kúpele prešli pod Československé štátne kúpele a žriedla. V novom systéme nebol kúpeľný pobyt dovolenkou, ale liečbou — posúdil ju lekár, predpísal ju, zaplatilo ju zdravotníctvo a rátala sa na týždne. Mesto samo vzniklo v tých istých rokoch: v roku 1949 sa pripojila Vieska, v roku 1952 Diviaky so železničnou stanicou a v roku 1971 Turčiansky Michal; v rokoch 1949 až 1960 bolo aj sídlom okresu. Niekedy v tomto období dostalo aj svoje dnešné meno, Turčianske Teplice.
Since 1991 Galanda's birth house has held a permanent exhibition of his work, and in July 1996 Turčianske Teplice became a district seat for the third time in its history, after 1880–1923 and 1949–60. The spa was privatised and rebuilt for two kinds of customer at once: patients sent for weeks of prescribed treatment, and families who come for an afternoon in the thermal pools. A restoration in 2017 joined the Blue Bath to the hotel next to it, and it is marketed today under a newer name, the Golden Bath. The older name is still the one that means something. What has not changed is the water: it comes out of the ground hot, it never needs heating, and it is the only reason there is a town here at all.Od roku 1991 je v Galandovom rodnom dome stála expozícia jeho diela a v júli 1996 sa Turčianske Teplice stali okresným mestom už tretí raz v dejinách — po rokoch 1880 – 1923 a 1949 – 1960. Kúpele sa sprivatizovali a prestavali naraz pre dva druhy hostí: pre pacientov, ktorých sem lekár posiela na týždne liečby, a pre rodiny, čo si prídu na popoludnie zaplávať do termálu. Prestavba v roku 2017 pripojila Modrý kúpeľ k susednému hotelu a dnes sa predáva pod novším menom Zlatý kúpeľ. Staršie meno však stále znamená viac. Nezmenilo sa jediné: voda vyteká zo zeme horúca, nikdy ju netreba prihrievať, a je jediným dôvodom, prečo tu mesto vôbec je.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.