Likava stands on a rock above the road that runs up the Váh valley towards Orava, Poland and the Tatras, and that road is the whole reason the castle exists. Everything that happened here — the toll, the county estate, the robber lord, the demolition — happened because whoever held this knoll held the way north.Likava stojí na skale nad cestou, ktorá vedie Považím hore na Oravu, do Poľska a pod Tatry — a práve tá cesta je dôvodom, prečo hrad vôbec vznikol. Všetko, čo sa tu odohralo, od mýta cez panstvo a lúpežného pána až po zbúranie hradu, sa stalo preto, že kto držal tento kopec, držal cestu na sever.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
In 1315 King Charles Robert granted the place called Likava to Donč, his župan — the king's chief officer in a county, with its castles, taxes and courts under him — in Liptov and Zvolen. A village of that name was already there; the stone castle came later, and the sources put its building in the second half of the 1330s, on the rock directly above the road. So the castle took its name from the village below it, and not the other way round, which is a useful reminder that a first written mention is a fact about a surviving document, not about when people arrived. What the castle was for was traffic: timber and cattle went down the Váh, salt and goods came up, and everything could be stopped, counted and taxed from this knoll. Some accounts read the 1315 charter as the first mention of the castle itself, which would make it older — the disagreement has never been settled.V roku 1315 daroval kráľ Karol Róbert miesto zvané Likava svojmu županovi Dončovi, ktorý spravoval Liptov aj Zvolen — župan bol kráľov hlavný úradník v stolici a patrili pod neho hrady, dane aj súdy. Dedina toho mena už stála; kamenný hrad pribudol neskôr a pramene kladú jeho stavbu do druhej polovice tridsiatych rokov 14. storočia, na skalu priamo nad cestou. Hrad teda dostal meno po dedine pod sebou, nie naopak — a to je dobrá pripomienka, že prvá písomná zmienka hovorí o zachovanej listine, nie o tom, odkedy tu ľudia žijú. Hrad tu stál kvôli doprave: drevo a dobytok putovali dolu Váhom, soľ a tovar hore, a z tohto kopca sa dalo všetko zastaviť, spočítať a zdaniť. Časť autorov číta listinu z roku 1315 ako prvú zmienku o samotnom hrade, čo by ho robilo starším — tento spor sa dodnes nerozhodol.
In 1390 King Sigismund of Luxembourg handed Ružomberok, the market town a few kilometres down the valley, to the Likava estate. For the town this was bad news, and Slovak accounts say plainly that its growth stalled from that moment: a royal town answers to the king and keeps its own privileges, an estate town answers to the castle. For the castle it was the making of it — Likava was now not just a watch-post but the head of a large landed property, with villages, forests, tolls and courts under it. The log village of Vlkolínec, high on the shelf of the Veľká Fatra above the town, first appears in the records in the same century as part of that estate.V roku 1390 dal kráľ Žigmund Luxemburský Ružomberok, mestečko pár kilometrov nižšie v doline, likavskému panstvu. Pre mesto to bola zlá správa a slovenské pramene to hovoria priamo: od tej chvíle sa jeho rozvoj zastavil. Kráľovské mesto sa zodpovedá kráľovi a drží si vlastné výsady, poddanské mesto sa zodpovedá hradu. Pre hrad to naopak znamenalo všetko — Likava už nebola len strážnym bodom nad cestou, ale hlavou veľkého panstva s dedinami, lesmi, mýtami a súdmi. Aj Vlkolínec, dedina vysoko na terase Veľkej Fatry nad mestom, sa v písomnostiach prvý raz objavuje v tom istom storočí — práve ako súčasť tohto panstva.
Between 1431 and 1434 the castle was in Hussite hands — the Hussites were Bohemian religious reformers whose field armies ranged deep into what is now Slovakia, living off the country they crossed. János Hunyadi, the kingdom's great commander against the Ottomans, put Likava back in order afterwards, and in 1447 it became a stoličný hrad, the castle of the county: the administrative head of a royal estate that took in Ružomberok and a string of villages. In the later fifteenth century it changed hands repeatedly between the Pongrác family and Peter Komorovský, a magnate who treated Liptov and Orava as his own to plunder. In 1474 King Matthias Corvinus put a stop to that, took the castle back into royal hands, and passed it on to his son John Corvinus.V rokoch 1431 až 1434 držali hrad husiti — českí náboženskí reformátori, ktorých poľné vojská prenikali hlboko na územie dnešného Slovenska a živili sa krajinou, ktorou prešli. Po nich dal hrad do poriadku Ján Huňadi, najväčší vojvodca kráľovstva v bojoch s Osmanmi, a v roku 1447 sa Likava stala stoličným hradom — správnym centrom kráľovského panstva, pod ktoré patril Ružomberok aj celý rad dedín. V druhej polovici 15. storočia sa o hrad striedavo delili Pongrácovci a Peter Komorovský, veľmož, ktorý si Liptov a Oravu vydržiaval ako vlastné lúpežné územie. V roku 1474 s tým kráľ Matej Korvín skoncoval, hrad vzal späť do kráľovských rúk a odovzdal ho svojmu synovi Jánovi Korvínovi.
In 1496 Likava passed to Stephen Zápolya, and that put it on one side of the argument that followed the catastrophe of 1526, when the Hungarian army was destroyed at Mohács and the kingdom split between two elected kings — Ferdinand of Habsburg and John Zápolya. In 1528 the imperial general Katzianer took Likava by force. Lajos Pekry rebuilt it in 1533–1535, and it is from 1533 that the Renaissance work begins: bigger windows, regular rooms, comfort grafted onto a fortress. The Báthory family held it in the middle of the century, and in 1566 Ján Krušič of Lupoglav bought it. Notice who is missing from all of this — the Ottomans never came near Liptov, and Likava's sixteenth century was about which Christian king you had backed.V roku 1496 prešla Likava na Štefana Zápoľského, čím sa ocitla na jednej strane sporu, ktorý vypukol po katastrofe roku 1526: uhorské vojsko padlo pri Moháči a kráľovstvo sa rozdelilo medzi dvoch zvolených kráľov — Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského. V roku 1528 hrad dobyl cisársky generál Katzianer. Ľudovít Pekry ho v rokoch 1533 až 1535 obnovil a práve od roku 1533 sa datujú renesančné úpravy: väčšie okná, pravidelné miestnosti, pohodlie naštepené na pevnosť. V polovici storočia patril hrad Bátoriovcom a v roku 1566 ho kúpil Ján Krušič z Lupoglavu. Všimnite si, kto v tomto príbehu chýba — Osmani sa do Liptova nikdy nedostali a šestnáste storočie Likavy bolo o tom, ktorého kresťanského kráľa ste podporili.
Between 1642 and 1700 Likava got its last serious building campaign, including five new bastions — low, thick, angled gun platforms built to absorb cannon fire rather than to look impressive. By the middle of the century the castle belonged to the Thököly family, one of the great Protestant houses that stood against Habsburg rule. In 1670, in the imperial crackdown that followed the discovery of the Wesselényi conspiracy of Hungarian nobles, imperial troops besieged Likava for about a week and took it. It was confiscated to the treasury, and from 1685 the state used it as a barracks and as the county prison. A castle that had begun as a count's seat ended the century as a public building with soldiers and prisoners in it.V rokoch 1642 až 1700 prebehla na Likave posledná veľká stavebná akcia vrátane piatich nových bastiónov — nízkych, hrubých, šikmo vysunutých delostreleckých plošín, ktoré mali pohltiť delovú paľbu, nie pôsobiť majestátne. V polovici storočia patril hrad Thökölyovcom, jednému z veľkých protestantských rodov, ktoré stáli proti habsburskej vláde. V roku 1670, počas cisárskeho zásahu po odhalení Wesselényiho sprisahania uhorských šľachticov, cisárske vojská hrad asi týždeň obliehali a dobyli ho. Likavu skonfiškovali v prospech eráru a od roku 1685 v nej štát zriadil kasárne a stoličné väzenie. Hrad, ktorý začínal ako sídlo župana, končil storočie ako úradná budova plná vojakov a väzňov.
In 1703 the castle was taken by the insurgent army of Francis II Rákóczi, whose rising against the Habsburgs held much of what is now Slovakia for eight years. In 1707, retreating in front of imperial troops, the insurgents demolished Likava on Rákóczi's own order, so that the enemy could not use it as a stronghold. That detail is worth holding on to, because at half the ruins in this country you will be told the Turks did it. Here the Ottomans had nothing whatever to do with it: the people who wrecked Likava were the garrison that held it, acting on written orders from their own commander. It has been a ruin from that day to this.V roku 1703 obsadili hrad povstalecké vojská Františka II. Rákócziho, ktorého povstanie proti Habsburgovcom držalo veľkú časť dnešného Slovenska osem rokov. V roku 1707 pri ústupe pred cisárskymi vojskami povstalci Likavu na Rákócziho vlastný rozkaz zbúrali, aby ju nepriateľ nemohol použiť ako oporný bod. Tento detail sa oplatí zapamätať, lebo pri polovici našich zrúcanín vám povedia, že to boli Turci. Tu s tým Osmani nemali spoločné vôbec nič: Likavu zničila posádka, ktorá ju držala, na písomný rozkaz vlastného veliteľa. Zrúcaninou je odvtedy až dodnes.
Ask anyone in Liptov about Likava and the name Juraj Jánošík will come up — the outlaw of Slovak folk tradition, the man who supposedly took from the rich and gave to the poor. Tradition told locally holds that he was kept in the castle's dungeon before his trial, and that story belongs to the place; people have told it here for generations. What the documents record is different and narrower: his trial and execution at Liptovský Mikuláš in 1713, with the written record of the trial surviving, which is more than most European outlaw legends can show. There is also a plain problem of dates. The castle had been demolished six years before that trial, in 1707 — so the dungeon story and the ruin do not fit together comfortably. Treat it as folklore attached to a real place, which is what most castle stories are.Spýtajte sa v Liptove na Likavu a meno Juraja Jánošíka padne skôr či neskôr — zbojníka slovenskej ľudovej tradície, ktorý vraj bohatým bral a chudobným dával. Miestne podanie hovorí, že ho pred súdom držali v hradnom žalári, a tento príbeh k miestu patrí; rozprávajú ho tu po generácie. Listiny hovoria niečo iné a oveľa striedmejšie: v roku 1713 sa v Liptovskom Mikuláši konal jeho súd a poprava a zápis z procesu sa zachoval, čo je viac, než má väčšina európskych zbojníckych legiend. A je tu ešte jednoduchý problém s dátumami. Hrad zbúrali šesť rokov pred tým súdom, v roku 1707 — príbeh o žalári a zrúcanina k sebe teda príliš nesedia. Berte to ako folklór prilepený na skutočné miesto; taká je väčšina hradných príbehov.
The most important thing that happened under this castle in the nineteenth century happened not to the walls but to the people in their shadow. On 27 October 1907 at Černová — then a village, today a district of Ružomberok — gendarmes fired into a crowd that had gathered in a dispute over who should consecrate the new church; fifteen people were killed. The villagers wanted their own priest, Andrej Hlinka, who had been suspended from his office; the authorities sent someone else. Because the Norwegian writer Björnstjerne Björnson and the British historian R. W. Seton-Watson took the case up abroad, Černová did more than any other single event to turn Magyarization — the policy of pressing Hungarian language and identity on the kingdom's other peoples — into an international scandal.Najdôležitejšia vec, ktorá sa v 19. storočí odohrala pod týmto hradom, sa nestala múrom, ale ľuďom v ich tieni. 27. októbra 1907 v Černovej — vtedy samostatnej dedine, dnes mestskej časti Ružomberka — vystrelili žandári do zhromaždeného davu počas sporu o to, kto má vysvätiť nový kostol; pätnásť ľudí zahynulo. Dedinčania chceli svojho kňaza Andreja Hlinku, ktorý mal vtedy zastavený výkon úradu; vrchnosť poslala niekoho iného. Keďže sa prípadu v zahraničí ujali nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson a britský historik R. W. Seton-Watson, urobila Černová pre premenu maďarizácie — politiky vnucovania maďarského jazyka a identity ostatným národom kráľovstva — na medzinárodný škandál viac než ktorákoľvek iná jediná udalosť.
In March 1939 Slovakia was declared a separate state under the protection of Nazi Germany, and the party that governed it carried the name of a Ružomberok priest: Hlinka's Slovak People's Party. Andrej Hlinka had been parish priest in the town from 1905 and died there in 1938, a year before the state existed.V marci 1939 bolo Slovensko vyhlásené za samostatný štát pod ochranou nacistického Nemecka a strana, ktorá mu vládla, niesla meno ružomberského kňaza: Hlinkova slovenská ľudová strana. Andrej Hlinka bol v meste farárom od roku 1905 a zomrel tu v roku 1938, rok pred vznikom štátu.
On 27 August 1944 the soldiers of the Ružomberok garrison, helped by partisans, cleared German troops out of the town — two days before German forces crossed into Slovakia in strength and the Slovak National Uprising was declared. The rising held Liptov for a matter of weeks. Then a German battle group pushed north and north-east towards Ružomberok, and the reprisals came behind the fighting: German units burned part of Vlkolínec, the log village on the shelf above the town, during the suppression, and those houses were rebuilt afterwards in the old manner. The front itself did not reach the valley until the following winter, and it came slowly — Liptovský Mikuláš, up the basin, was besieged for months and was not taken until 4 April 1945.27. augusta 1944 vyčistili vojaci ružomberskej posádky spolu s partizánmi mesto od nemeckých vojakov — dva dni predtým, než nemecké jednotky vo veľkom prekročili slovenské hranice a bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie. Povstanie udržalo Liptov len niekoľko týždňov. Potom sa nemecká bojová skupina tlačila na sever a severovýchod smerom na Ružomberok a za bojmi prišli represálie: pri potláčaní povstania vypálili nemecké jednotky časť Vlkolínca, drevenej dedinky na terase nad mestom, a tie domy potom postavili nanovo starým spôsobom. Samotný front dorazil do doliny až v nasledujúcej zime a postupoval pomaly — Liptovský Mikuláš vyššie v kotline obliehali celé mesiace a padol až 4. apríla 1945.
Likava is looked after today by the Liptov Museum, which keeps an exhibition inside Hunyadi's bastion, and decades of conservation have made it one of the few big Slovak ruins with capped walls, safe vaulted rooms and a made path up from the village. That is genuinely unusual: castles of this size are normally either rebuilt wholesale or left as rubble on a hillside. From the walls the pale limestone bulk of Choč fills the northern skyline, and across the valley on its shelf stands Vlkolínec, inscribed by UNESCO in 1993. Castle in the morning, log village in the afternoon is the standard Liptov day, and both of them were once parts of the same estate.O Likavu sa dnes stará Liptovské múzeum, ktoré má v Huňadiho bastióne stálu expozíciu, a desaťročia konzervovania z nej urobili jednu z mála veľkých slovenských zrúcanín so zastrešenými korunami múrov, bezpečnými klenutými priestormi a upraveným chodníkom z dediny. To je naozaj neobvyklé: hrady tejto veľkosti sa u nás buď postavia celé nanovo, alebo sa nechajú rozpadnúť na svahu. Z hradieb vypĺňa severný obzor bledý vápencový masív Choča a oproti cez dolinu stojí na svojej terase Vlkolínec, zapísaný do zoznamu UNESCO v roku 1993. Hrad doobeda, drevená dedina poobede — to je bežný liptovský deň, a obe miesta kedysi patrili k tomu istému panstvu.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.