Sládkovičovo has been settled, split in two, merged, annexed, industrialised and renamed, and every one of those things left a layer you can still see: a Hungarian name meaning walnut, a German village founded on an emperor's orders, a sugar baron's manor house, and a Slovak poet's name attached to the place in 1948 by people in an office.Sládkovičovo prežilo osídľovanie, rozdelenie na dve dediny, zlúčenie, pripojenie k inému štátu, industrializáciu aj premenovanie — a každá z tých vrstiev je tu dodnes vidieť: maďarský názov od slova orech, nemecká dedina založená na cisárov rozkaz, kaštieľ cukrovarníckeho baróna a meno slovenského básnika, ktoré mestu roku 1948 pridelili úradníci.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
The first written mention of Diószeg is in a charter of King Béla IV from 1252. That date sits inside the most important decade in the kingdom's history: the Mongol armies had ridden across this lowland in 1241, the flat country to the south was the worst-hit part of the kingdom, and Béla IV spent the rest of his reign resettling emptied villages and licensing stone castles so that it could not happen again. Nothing says this particular village was destroyed, and nothing should be invented — what the charter proves is that people were here, and that after 1241 the king's clerks were writing everything down. The name is Hungarian: dió means walnut, and the sources connect it to a walnut wood that once grew here.Prvá písomná zmienka o Diószegu je v listine kráľa Bela IV. z roku 1252. Ten dátum patrí do najdôležitejšieho desaťročia v dejinách kráľovstva: roku 1241 sa cez túto rovinu prehnali mongolské vojská, nížina na juh odtiaľto bola najhoršie postihnutou časťou krajiny a Belo IV. potom celé roky osídľoval spustnuté dediny a povoľoval stavbu kamenných hradov, aby sa to už nezopakovalo. Nikde nie je napísané, že by práve táto dedina zanikla, a nič si netreba domýšľať — listina dokazuje, že tu ľudia boli a že po roku 1241 si kráľovská kancelária začala všetko dôsledne zapisovať. Meno je maďarské: dió znamená orech a pramene ho spájajú s orechovým lesom, ktorý tu kedysi rástol.
In 1582 the settlement was granted the privileges of a market town — the right to hold fairs and markets, which in this period was the difference between a village and somewhere worth travelling to. The timing is worth noticing. The Ottoman frontier then ran across the lowland not far to the south-east, the great fortress of Nové Zámky was just being finished, and everything the imperial army ate had to be bought somewhere. Grain and cattle from this flat, fertile country went to feed it.Roku 1582 dostala osada výsady mestečka — právo konať jarmoky a trhy, čo v tom čase znamenalo rozdiel medzi dedinou a miestom, kam sa oplatí cestovať. Načasovanie je poučné. Osmanská hranica vtedy viedla cez nížinu neďaleko na juhovýchod, dostavovala sa veľká pevnosť v Nových Zámkoch a všetko, čo cisárske vojsko zjedlo, sa muselo niekde nakúpiť. Obilie a dobytok z tejto rovnej úrodnej krajiny išli živiť práve ju.
In 1786 Emperor Joseph II settled German farmers and craftsmen here, part of a policy of moving people into thinly-populated and under-farmed land across the monarchy. From then on there were two Diószegs side by side: the larger Hungarian one, Magyardiószeg, and the smaller German one, Németdiószeg. They stayed two separate villages for more than a century and a half, and the split explains a good deal about the town — including why one of the two halves would vanish in a single year in 1946.Roku 1786 sem cisár Jozef II. priviedol nemeckých roľníkov a remeselníkov — bola to súčasť politiky, ktorá presúvala ľudí do riedko osídlených a slabo obrobených končín monarchie. Odvtedy tu boli dva Diószegy vedľa seba: väčší maďarský Magyardiószeg a menší nemecký Németdiószeg. Ako dve samostatné obce vydržali vyše poldruha storočia a to rozdelenie vysvetľuje o meste dosť veľa — aj to, prečo jedna z tých dvoch polovíc roku 1946 v priebehu jediného roka zmizne.
In 1850 the railway from Bratislava towards Pest was opened through the village — one of the first main lines in the monarchy, built in the years right after the revolution of 1848–49 had been put down, when the empire wanted troops and freight able to move fast. For a farming village on the plain a station is a bigger event than it sounds. From that year the harvest could reach a city market in hours instead of days, and anything heavy could be brought in — which is what made the next stop possible at all.Roku 1850 otvorili cez obec železnicu z Bratislavy smerom na Pešť — jednu z prvých hlavných tratí v monarchii, stavanú hneď po tom, ako bola revolúcia rokov 1848 – 1849 potlačená, keď cisárstvo chcelo vedieť rýchlo presúvať vojsko aj náklad. Pre poľnohospodársku obec na rovine je stanica väčšia udalosť, než to znie. Úroda sa odvtedy dostala na mestský trh za hodiny namiesto dní a čokoľvek ťažké sa dalo doviezť — a to je vlastne dôvod, prečo bola ďalšia zastávka vôbec možná.
In 1867 a sugar refinery was built here, and it made the modern town. The works was developed above all by Karl Kuffner, from a family of industrialists who took the village's name into their noble title — Kuffner de Diószegh — and ran the refinery for generations. It grew into one of the largest in this part of the Kingdom of Hungary, and with it came a station, workers' housing, the manor house the family built in the middle of the village, and a working year organised around the autumn campaign: the few weeks when the beet is lifted and has to be processed at once. A sugar refinery is the fields' own factory, and it decided what the land around here grew for the next hundred years.Roku 1867 tu postavili cukrovar a ten urobil z obce moderné mesto. Podnik rozvinul predovšetkým Karol Kuffner z rodiny priemyselníkov, ktorá si meno obce vzala do šľachtického prídomku — Kuffner de Diószegh — a cukrovar viedla po generácie. Vyrástol na jeden z najväčších v tejto časti Uhorska a s ním prišla stanica, robotnícke domy, kaštieľ, ktorý si rodina postavila v strede obce, a pracovný rok postavený na jesennej kampani: na tých pár týždňoch, keď sa repa vyberie a musí sa hneď spracovať. Cukrovar je vlastná továreň polí a na sto rokov dopredu určil, čo sa tu bude pestovať.
The village became part of Czechoslovakia in 1918, and the border with Hungary, running south of here, was fixed by the Treaty of Trianon in 1920. Most people here spoke Hungarian and nobody had asked them; the refinery, meanwhile, now had to sell into a new and smaller home market. Between the wars this was an ordinary, prosperous, bilingual sugar village on the plain — which is worth saying, because what came next was decided somewhere else entirely.Roku 1918 sa obec stala súčasťou Československa a hranicu s Maďarskom, ktorá vedie južne odtiaľto, potvrdila roku 1920 Trianonská zmluva. Väčšina ľudí tu hovorila po maďarsky a nikto sa ich nepýtal; cukrovar zase musel odrazu predávať na novom a menšom domácom trhu. Medzi vojnami to bola obyčajná, slušne prosperujúca dvojjazyčná cukrovarská obec na rovine — a stojí za to to povedať, lebo o tom, čo prišlo potom, sa rozhodovalo úplne inde.
The First Vienna Award of 2 November 1938 handed southern Slovakia to Hungary, and Diószeg went with it: from 1938 to 1945 the village lay in Hungary, not in the Slovak State. That decides its whole war. The Slovak National Uprising of August 1944 was fought in the mountains far to the north and never came near it. In 1943, under Hungarian administration, Magyardiószeg and Németdiószeg were finally joined into one municipality, and the Red Army reached this part of the plain at the very end of March 1945.Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 pripojila južné Slovensko k Maďarsku a Diószeg s ním: v rokoch 1938 – 1945 obec nepatrila do Slovenského štátu, ale do Maďarska. To rozhodlo o celej jej vojne. Slovenské národné povstanie z augusta 1944 sa bojovalo v horách ďaleko na severe a sem nikdy nedošlo. Roku 1943, ešte pod maďarskou správou, sa Magyardiószeg a Németdiószeg konečne spojili do jednej obce a Červená armáda prišla na túto časť roviny na samom konci marca 1945.
The years right after the war changed who lived here. The German villagers — the descendants of Joseph II's settlers of 1786 — were expelled in 1946 under the decrees that applied to Germans across Czechoslovakia, and the German half of the town ended after a hundred and sixty years. Then, in 1948, the name went too. Diószeg became Sládkovičovo, after Andrej Sládkovič, the Krupina-born poet of Marína and Detvan, who had no connection with the place whatever. It was one of hundreds of such renamings across the south that year — neighbouring Guta became Kolárovo in the same wave.Povojnové roky vymenili obyvateľstvo. Nemeckých dedinčanov — potomkov osadníkov Jozefa II. z roku 1786 — roku 1946 vysídlili podľa dekrétov, ktoré platili pre Nemcov v celom Československu, a nemecká polovica mesta sa po stošesťdesiatich rokoch skončila. A potom, roku 1948, zmizlo aj meno. Z Diószegu sa stalo Sládkovičovo podľa Andreja Sládkoviča, krupinského básnika Maríny a Detvana, ktorý s obcou nemal nič spoločné. Bola to jedna zo stoviek podobných zmien názvov na juhu v tom roku — susedná Guta sa vtedy stala Kolárovom.
The refinery was nationalised and went on working, and the town stayed what it had been: a factory and the fields that fed it, with the manor house handed over to other uses. In the nineteen-fifties the private strips of land were merged into a collective farm, which is why the fields around the town are now worked in blocks the size of a small village rather than in narrow strips — look at them from the train and you are looking at a decision taken in that decade. Town status, which the place had first held in 1582, was restored in 1983.Cukrovar znárodnili a pracoval ďalej; mesto zostalo tým, čím bolo — továrňou a poliami, ktoré ju živili, s kaštieľom odovzdaným na iné použitie. V päťdesiatych rokoch zlúčili súkromné pásy pôdy do jednotného roľníckeho družstva, a preto sa tu dnes hospodári v blokoch veľkých ako celá dedina, nie na úzkych pásoch — keď sa na tie polia pozriete z vlaku, pozeráte sa na rozhodnutie z toho desaťročia. Štatút mesta, ktorý miesto prvý raz získalo roku 1582, mu obnovili roku 1983.
After 1989 the refinery had to survive without a planned market, in a European sugar industry that was concentrating onto a few very large plants. It lasted eleven more years and closed in 2000. That is the end of the story that began in 1867: the reason the town exists stopped existing, and everything since has been about what replaces it. The same thing happened to sugar towns all over central Europe in the same twenty years.Po roku 1989 mal cukrovar prežiť bez plánovaného odbytu a v európskom cukrovarníctve, ktoré sa sústreďovalo do niekoľkých veľmi veľkých závodov. Vydržal ešte jedenásť rokov a roku 2000 ho zavreli. Tým sa skončil príbeh, ktorý sa začal roku 1867: dôvod, prečo mesto vzniklo, prestal existovať — a všetko odvtedy je o tom, čím ho nahradiť. To isté sa v tých istých dvadsiatich rokoch stalo cukrovarským mestám po celej strednej Európe.
Sládkovičovo has about 5,400 people. Work now means food processing, engineering and warehousing along the Bratislava road, farming on some of the most fertile soil in the country, and commuting — the capital is close and getting closer every year. A private university opened here in 2005, unusual in a town this size, and the thermal pools of Vincov les, in the woods on the edge of town, are what most Slovaks picture when they hear the name. The Kuffner manor house and its park are still in the middle of it all.Sládkovičovo má okolo 5 400 obyvateľov. Práca dnes znamená potravinárstvo, strojárstvo a sklady pri bratislavskej ceste, hospodárenie na jednej z najúrodnejších pôd v krajine a dochádzanie — hlavné mesto je blízko a každým rokom bližšie. Roku 2005 tu vznikla súkromná vysoká škola, čo je v meste tejto veľkosti nezvyčajné, a termálne kúpalisko Vincov les v lese na okraji mesta je to, čo si väčšina Slovákov pod týmto menom predstaví. Kuffnerovský kaštieľ s parkom stojí uprostred toho všetkého.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.