Šaštín-Stráže is a small town on the sandy Záhorie plain that carries a national title: its Basilica of the Seven Sorrows of the Virgin Mary is the shrine of the patroness of Slovakia, and every September the country's main pilgrimage comes here. All of it grew out of one carved statue set up beside a road in 1564 — and out of the fact that a Habsburg couple happened to own the estate.Šaštín-Stráže sú malé mesto na piesočnatej záhorskej rovine, ktoré nesie celoštátny titul: jeho Bazilika Sedembolestnej Panny Márie je svätyňou patrónky Slovenska a každý september sem prichádza hlavná národná púť. Všetko vyrástlo z jedinej sochy postavenej pri ceste v roku 1564 — a z toho, že toto panstvo náhodou patrilo habsburskému manželskému páru.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
Šaštín first appears in writing in 1218, in a document about a gift to the monastery at Lébény in what is now Hungary. A date like that is a fact about a document, not about when people arrived — the village was plainly already there and had been for a long time. What is striking is that between 1218 and 1248 Šaštín was also the seat of an archdeaconry, a church district covering a whole stretch of country. For a place this small, that is the earliest sign of something it has never lost: religious importance out of all proportion to its size.Prvý raz sa Šaštín v písomnostiach objavuje v roku 1218, v listine o darovaní kláštoru v Lébényi na území dnešného Maďarska. Taký údaj je faktom o listine, nie o tom, kedy sem prišli ľudia — dedina tu zjavne stála už dávno predtým. Pozoruhodné je čosi iné: v rokoch 1218 až 1248 bol Šaštín aj sídlom archidiakonátu, cirkevného obvodu, ktorý pokrýval celý kus krajiny. Na také malé miesto je to najskorší náznak toho, čo si dodnes zachovalo: náboženský význam neúmerný jeho veľkosti.
Through the Middle Ages Šaštín was the head of its own lordship — an estate with a fortified seat at its centre and villages beneath it. Stráže, a short way off, was a completely separate village with its own name and its own people, and it stayed separate for the next seven hundred years. The castle at Šaštín is hard to date because it was rebuilt so often; the three-winged building that came out of all that rebuilding belongs to the early seventeenth century. Note what it is: a manor house on a wet plain, not a fortress on a crag. This was farming country, not a defended frontier.Počas stredoveku bol Šaštín strediskom vlastného panstva — majetku, v strede ktorého stálo opevnené sídlo a pod ktorý patrili dediny. Stráže boli kúsok odtiaľ celkom samostatnou obcou s vlastným menom a vlastnými ľuďmi a samostatné zostali ďalších sedemsto rokov. Šaštínsky hrad sa datuje ťažko, lebo ho prestavovali priveľa ráz; trojkrídlová budova, ktorá zo všetkých tých prestavieb vzišla, patrí do začiatku sedemnásteho storočia. Všimnime si, čo to je: kaštieľ v mokrej rovine, nie pevnosť na skale. Toto bola roľnícka krajina, nie bránená hranica.
The whole story of Šaštín starts with a quarrel and a promise. Angelika Bakičová, wife of Count Imrich Czobor, the lord of Šaštín, had a pieta — a carving of the Virgin Mary holding the body of her dead son — made in 1564 in fulfilment of a vow, and set it up in a small chapel beside the road. Her father was Pavle Bakić, the last titular despot of Serbia, who had fled the Ottoman conquest of his country into the Kingdom of Hungary and was killed fighting the Ottomans at Gorjani in 1537. The Ottoman century pushed armies north across Europe; it pushed families north too, and one of those families founded what is now Slovakia's national shrine.Celý príbeh Šaštína sa začína hádkou a sľubom. Angelika Bakičová, manželka šaštínskeho zemepána grófa Imricha Cobora, dala v roku 1564 na splnenie sľubu vyrezať pietu — sochu Panny Márie s telom mŕtveho syna v náručí — a postavila ju do malej kaplnky pri ceste. Jej otcom bol Pavol Bakič, posledný titulárny srbský despota, ktorý ušiel pred osmanským dobytím svojej krajiny do Uhorska a v roku 1537 padol v boji proti Osmanom pri Gorjanoch. Osmanské storočie tlačilo Európou na sever vojská; tlačilo na sever aj rodiny — a jedna z nich založila dnešnú národnú svätyňu Slovenska.
For a century and a half people came to the roadside chapel and reported cures and answered prayers. In 1732 the Archbishop of Esztergom, Imrich Esterházy, did what the church does with reports like that: he appointed a commission to examine them one at a time. The commission worked through 726 recorded cases and on 10 November 1732 declared the statue miraculous, in front of a crowd said to have numbered twenty thousand. That is the moment a local devotion became an official one — and the reason a village on a sandy plain was about to be given one of the largest churches in the country.Poldruha storočia sem k tej kaplnke pri ceste chodili ľudia a hlásili uzdravenia a vypočuté modlitby. V roku 1732 urobil ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházi to, čo cirkev v takých prípadoch robí: vymenoval komisiu, ktorá mala prípady preskúmať jeden po druhom. Komisia prešla 726 zaznamenaných prípadov a 10. novembra 1732 vyhlásila sochu za milostivú pred zástupom, ktorý sa odhadoval na dvadsaťtisíc ľudí. To je chvíľa, keď sa z miestnej úcty stala úcta oficiálna — a dôvod, prečo mala dedina na piesočnatej rovine dostať jeden z najväčších kostolov v krajine.
In 1733 the shrine was handed to the Paulines — the Order of Saint Paul the First Hermit, founded in Hungary around 1250 and the only religious order the Kingdom of Hungary ever produced of its own. They began building in 1736 to plans by the Viennese architect Ján Damiani, later continued by Matej Vépy, and what rose is a twin-towered Baroque church whose scale makes no sense in a village and complete sense in a building meant to hold a kingdom's pilgrims at once. That same year Francis Stephen of Lorraine bought the Šaštín and Holíč estates together from the indebted Jozef Czobor and married Maria Theresa — which is why the imperial couple took such an interest in a village shrine: they owned it. Public donations and imperial money paid for it, and both of them came to the consecration in person; the shrine's own history gives 12 August 1762, while many other accounts give 1764.V roku 1733 zverili svätyňu pavlínom — Rádu svätého Pavla Prvého Pustovníka, ktorý vznikol v Uhorsku okolo roku 1250 a bol jedinou rehoľou, akú si Uhorské kráľovstvo založilo samo. Stavať začali v roku 1736 podľa plánov viedenského architekta Jána Damianiho, na ktoré neskôr nadviazal Matej Vépy, a vyrástol dvojvežový barokový chrám, ktorého rozmery v dedine nedávajú nijaký zmysel a v stavbe, čo mala naraz pojať pútnikov celého kráľovstva, dávajú zmysel dokonalý. V tom istom roku kúpil František Štefan Lotrinský panstvá Šaštín a Holíč naraz od zadlženého Jozefa Cobora a oženil sa s Máriou Teréziou — a práve preto sa cisársky pár o dedinskú svätyňu tak zaujímal: patrila jemu. Stavbu zaplatili verejné zbierky a cisárske peniaze a obaja prišli na vysviacku osobne; vlastné dejiny svätyne uvádzajú 12. august 1762, mnohé iné pramene rok 1764.
The same owner did something else in Šaštín that is easy to overlook beside a basilica. Francis Stephen turned a Renaissance building in the village into a kartúnka — a manufactory printing cotton and half-cotton cloth. At its height it employed about a thousand people on the premises and gave piecework to nearly twenty thousand home spinners across the surrounding countryside, who spun thread in their own cottages and were paid by the piece. That is industry on a scale Slovakia would not see again for a century, in a village, in the seventeen-hundreds. Between them, Holíč's faience works and Šaštín's cotton mill were one man's attempt to make his new estates produce something other than grain.Ten istý majiteľ urobil v Šaštíne ešte čosi, čo sa popri bazilike ľahko prehliadne. František Štefan premenil renesančnú budovu v dedine na kartúnku — manufaktúru na potlač bavlnených a polobavlnených látok. V najlepších časoch zamestnávala priamo asi tisíc ľudí a takmer dvadsaťtisíc domáckych pradiarov z okolitých dedín pre ňu priadlo doma za odmenu od kusa. To je priemysel v rozsahu, aký potom Slovensko celé storočie nezažilo — v dedine, v osemnástom storočí. Holíčska fajansa a šaštínska kartúnka boli spolu pokusom jedného človeka prinútiť svoje nové panstvá vyrábať aj niečo iné než obilie.
Joseph II, Maria Theresa's son, spent his reign trying to turn the monarchy into a rational machine, and one of his measures was to dissolve religious orders he judged useless — those that did not teach, nurse the sick or care for the poor. In 1786 the Paulines were dissolved throughout the monarchy, and the order that had built Šaštín was gone. The church became an ordinary parish church under diocesan priests, and the monastery buildings passed into secular and later military use for most of the next two centuries. The pilgrims came anyway. That is the Šaštín pattern in one line: the institutions keep changing, the walking does not.Jozef II., syn Márie Terézie, sa celú vládu snažil urobiť z monarchie racionálny stroj a jedným z jeho opatrení bolo zrušiť rehole, ktoré považoval za neužitočné — teda tie, čo neučili, neošetrovali chorých a nestarali sa o chudobných. V roku 1786 boli pavlíni zrušení v celej monarchii a rehoľa, ktorá Šaštín postavila, zmizla. Z chrámu sa stal bežný farský kostol pod správou diecéznych kňazov a kláštorné budovy prešli na väčšinu nasledujúcich dvoch storočí do svetského a neskôr vojenského užívania. Pútnici sem chodili ďalej. To je šaštínsky vzorec v jednej vete: inštitúcie sa menia, chodenie nie.
The revolution of 1848 abolished serfdom across the monarchy: villagers who had owed unpaid labour to the Šaštín estate became owners of their fields. In the same upheaval the great cotton manufactory failed, closing probably in 1848 or 1849 after more than a century — and the thousands of people who had spun for it at home lost that income at exactly the moment they gained their land. In the 1860s the empty building was converted into a sugar factory, because sugar beet was what the Záhorie plain was growing by then. One set of walls in Šaštín had been a Renaissance house, a cotton mill and a sugar works inside two hundred years.Revolúcia roku 1848 zrušila v celej monarchii poddanstvo: dedinčania, ktorí panstvu odpracúvali robotu zadarmo, sa stali vlastníkmi svojich polí. V tom istom prevrate zanikla aj veľká bavlnárska manufaktúra — skončila pravdepodobne v rokoch 1848 alebo 1849, po vyše storočí — a tisíce ľudí, ktoré pre ňu priadli doma, prišli o tento zárobok presne vo chvíli, keď získali pôdu. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia prestavali prázdnu budovu na cukrovar, lebo cukrovú repu vtedy pestovala veľká časť záhorskej roviny. Jedny múry v Šaštíne boli za dvesto rokov renesančným domom, bavlnárskou manufaktúrou aj cukrovarom.
Czechoslovakia was declared in 1918, and for the first time the pilgrims walking to Šaštín were walking inside a state in which Slovak was an official language. On 8 September 1924 the Salesians of Don Bosco — a teaching order that works with young people — arrived and took on the shrine and its buildings; it was one of their first houses in Slovakia. Then on 22 April 1927 Pope Pius XI, in a decree beginning Celebre apud Slovaccham gentem, confirmed Our Lady of Sorrows as patroness of Slovakia. It was proclaimed at Šaštín in front of three bishops and a reported forty thousand pilgrims. A village shrine had become a national one.V roku 1918 vzniklo Československo a pútnici kráčajúci do Šaštína po prvý raz kráčali v štáte, kde bola slovenčina úradným jazykom. Ôsmeho septembra 1924 sem prišli saleziáni dona Bosca — rehoľa, ktorá učí a pracuje s mládežou — a prevzali svätyňu aj jej budovy; bol to jeden z ich prvých domov na Slovensku. Dvadsiateho druhého apríla 1927 potom pápež Pius XI. dekrétom, ktorý sa začína slovami Celebre apud Slovaccham gentem, potvrdil Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska. Vyhlásili to v Šaštíne pred tromi biskupmi a údajne štyridsiatimi tisícmi pútnikov. Z dedinskej svätyne sa stala svätyňa národná.
In March 1939 Slovakia became a nominally independent state under German protection, led by a Catholic priest, Jozef Tiso. It made a great deal of Catholic and national symbols, and Our Lady of Sorrows of Šaštín was among the most prominent of them. The Slovak National Uprising of August 1944 was fought in the central mountains and never reached flat, occupied Záhorie; the front passed through here in April 1945.V marci 1939 sa Slovensko stalo formálne samostatným štátom pod nemeckou ochranou, na čele s katolíckym kňazom Jozefom Tisom. Štát sa hlasno hlásil ku katolíckym a národným symbolom a šaštínska Sedembolestná patrila medzi tie najviditeľnejšie. Slovenské národné povstanie z augusta 1944 sa bojovalo v stredoslovenských horách a do plochého, obsadeného Záhoria nedošlo; front tadiaľto prešiel v apríli 1945.
On the night of 13–14 April 1950 the communist state carried out Akcia K — Action K — sending police into every men's monastery in Czechoslovakia on the same night, arresting or interning the monks and shutting the houses. At Šaštín the Salesians were driven out on 14 April 1950 and the shrine was left to diocesan priests. The regime could abolish an order with a signature; stopping people from walking was harder. Pilgrims kept coming to Šaštín right through the communist period, past every obstacle put in their way, and the September pilgrimage became one of the very few large gatherings in Slovakia that the state had not organised itself.V noci z 13. na 14. apríla 1950 uskutočnil komunistický štát Akciu K — v tú istú noc poslal políciu do všetkých mužských kláštorov v Československu, rehoľníkov pozatýkal alebo internoval a domy zavrel. V Šaštíne vyhnali saleziánov 14. apríla 1950 a svätyňa zostala diecéznym kňazom. Rehoľu vedel režim zrušiť jedným podpisom; zabrániť ľuďom chodiť bolo ťažšie. Pútnici prichádzali do Šaštína počas celého komunistického obdobia napriek každej prekážke, ktorú im postavili do cesty, a septembrová púť sa stala jedným z mála veľkých zhromaždení na Slovensku, ktoré neorganizoval štát.
In 1964, four hundred years after Angelika Bakičová had her pieta carved, Pope Paul VI raised the church at Šaštín to the rank of basilica minor — a title the pope gives to a church of particular importance, and the reason the building is called a basilica today. The decree is dated 23 November 1964 and was formally announced on 27 December. That a papal honour could reach communist Czechoslovakia at all in 1964 says something about the moment: the Second Vatican Council was sitting, and the pressure on the church had eased a little from the worst years of the 1950s. After 1968 it tightened again.V roku 1964, štyristo rokov po tom, čo dala Angelika Bakičová vyrezať svoju pietu, povýšil pápež Pavol VI. šaštínsky chrám na baziliku minor — titul, ktorý pápež udeľuje kostolom osobitného významu, a dôvod, prečo sa dnes stavbe hovorí bazilika. Dekrét má dátum 23. novembra 1964 a slávnostne ho vyhlásili 27. decembra. To, že sa pápežská pocta v roku 1964 vôbec dostala do komunistického Československa, čosi hovorí o tej chvíli: zasadal Druhý vatikánsky koncil a tlak na cirkev oproti najhorším päťdesiatym rokom trochu poľavil. Po roku 1968 sa opäť pritvrdil.
The regime fell in November 1989, and on 9 March 1990 the Salesians walked back into Šaštín after forty years away. In April 1990, flying to Bratislava, John Paul II had his aircraft circle the basilica in salute; five years later, on 1 July 1995, he came in person. For a place whose entire history is about people making a journey to it, having the pope make that journey was the strongest possible statement that the shrine had come through the twentieth century intact — and that in a free country the crowds no longer needed anybody's permission.Režim padol v novembri 1989 a 9. marca 1990 sa saleziáni po štyridsiatich rokoch vrátili do Šaštína. V apríli 1990 dal Ján Pavol II. pri lete do Bratislavy obletieť baziliku na pozdrav; o päť rokov neskôr, 1. júla 1995, prišiel osobne. Pre miesto, ktorého celé dejiny sú o ľuďoch vydávajúcich sa naň na cestu, bola pápežova cesta najsilnejším možným vyhlásením, že svätyňa prešla dvadsiatym storočím neporušená — a že v slobodnej krajine už zástupy nepotrebujú nikoho povolenie.
Šaštín and Stráže nad Myjavou were joined into a single municipality in 1960 — some accounts give 1961 — under the name Šaštínske Stráže; the present form Šaštín-Stráže dates from 1971, and the place became a town on 1 September 2001. In independent Slovakia 15 September, the feast of Our Lady of Sorrows, is a public holiday for the whole country, and the national pilgrimage fills the basilica and the ground around it. The Paulines, dissolved by Joseph II in 1786, returned to Šaštín in 2017. On 15 September 2021 Pope Francis celebrated Mass here on the feast day itself, in front of tens of thousands of people.Šaštín a Stráže nad Myjavou spojili do jednej obce v roku 1960 — niektoré pramene uvádzajú rok 1961 — pod názvom Šaštínske Stráže; dnešná podoba Šaštín-Stráže pochádza z roku 1971 a mestom sa toto miesto stalo 1. septembra 2001. V samostatnom Slovensku je 15. september, sviatok Sedembolestnej Panny Márie, štátnym sviatkom celej krajiny a národná púť zaplní baziliku aj priestranstvo okolo nej. Pavlíni, ktorých v roku 1786 zrušil Jozef II., sa do Šaštína vrátili v roku 2017. Pätnásteho septembra 2021 tu na samotný sviatok slávil pred desaťtisícmi ľudí svätú omšu pápež František.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.