Stará Turá has no castle and no manor house, and that is the point: for four and a half centuries it was a subject market town of Čachtice Castle that made its living from crafts and from the thin soil of the ridges above it. Twice the wider world came for it directly — in 1467, when a king rewarded it for catching a robber captain, and in 1944–45, when the anti-partisan war reached its farmsteads. Both are still visible on the ground.Stará Turá nemá hrad ani kaštieľ a práve o to ide: štyri a pol storočia bola poddanským mestečkom Čachtického hradu, ktoré sa živilo remeslom a chudobnou pôdou na kopaniciach nad sebou. Dvakrát si po ňu širší svet prišiel priamo — v roku 1467, keď ju kráľ odmenil za chytenie zbojníckeho hajtmana, a v rokoch 1944 – 1945, keď sa protipartizánska vojna dostala až na jej usadlosti. Oboje je v teréne vidieť dodnes.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Stará Turá appears in writing for the first time in 1392, in a donation charter of King Sigismund of Luxembourg — as a village belonging to Čachtice Castle, which the king was at that moment granting to his loyal servant Stibor of Stiboricz. Notice what that means: the first sentence ever written about the place is a sentence about who owns it. People had certainly been living here before 1392; a first written mention is a fact about a document, not about when a village began. Stará Turá stayed part of the Čachtice estate until serfdom was abolished in 1848 — some four and a half centuries under one lordship, and it never got a castle or a manor house of its own.Stará Turá sa prvý raz objavuje v písomnostiach v roku 1392, v darovacej listine kráľa Žigmunda Luxemburského — ako obec patriaca Čachtickému hradu, ktorý kráľ práve vtedy daroval svojmu vernému služobníkovi Stiborovi zo Stiboríc. Všimnime si, čo to znamená: prvá veta, ktorá o tomto mieste kedy vznikla, hovorí o tom, komu patrí. Ľudia tu žili aj pred rokom 1392; prvá písomná zmienka je údaj o listine, nie o tom, kedy obec vznikla. Súčasťou čachtického panstva zostala Stará Turá až do zrušenia poddanstva v roku 1848 — vyše štyri a pol storočia pod jedným panstvom, a vlastný hrad ani kaštieľ nikdy nemala.
After the Hussite wars, bands of unemployed soldiers called the bratríci — the "brethren" — held much of what is now Slovakia and lived off it. In 1467 King Matthias Corvinus raised Stará Turá to an oppidum, a subject market town, for its part in the capture of the bratrík captain Ján Švehla. The privilege that came with it freed the townspeople from the tridsiatok — the "thirtieth", a customs duty of one part in thirty — and from other tolls throughout the lands of the Hungarian crown, and later kings confirmed it several times. For a village with poor soil, an exemption from tolls was worth more than land: it let Stará Turá trade, and trading is how it lived for the next three hundred years.Po husitských vojnách držali veľkú časť dnešného Slovenska tlupy vojakov bez zamestnania, ktorým sa hovorilo bratríci, a žili z krajiny. V roku 1467 povýšil kráľ Matej Korvín Starú Turú na poddanské mestečko (oppidum) za zásluhy pri chytení bratríckeho hajtmana Jána Švehlu. Privilégium oslobodilo Staroturancov od tridsiatku — cla vo výške jednej tridsatiny — a od ďalších mýt vo všetkých krajinách uhorskej koruny a ďalší panovníci ho niekoľkokrát potvrdili. Pre obec s chudobnou pôdou znamenalo oslobodenie od mýt viac ako pole: umožnilo Starej Turej obchodovať, a z obchodu žila nasledujúcich tristo rokov.
The Reformation reached the Čachtice estate early and Stará Turá went over to it almost completely; the Lutheran congregation, not the landlord, became the institution that organised local life, and the town is still about two-fifths Lutheran today. At the same time families began moving out of the valley and onto the ridges above it, clearing strips of forest and building single farmsteads — the kopanice. That is why the municipality covers so much ground for its size: the compact town in the valley is a twentieth-century thing, and the scattered settlement above it is three hundred years older.Reformácia prišla na čachtické panstvo skoro a Stará Turá k nej prešla takmer celá; inštitúciou, ktorá organizovala miestny život, nebol zemepán, ale evanjelický zbor — a mesto je dodnes asi z dvoch pätín evanjelické. V tom istom čase sa rodiny začali sťahovať z doliny na chrbty nad ňou, klčovali pásy lesa a stavali samostatné usadlosti — kopanice. Preto má mesto na svoj počet obyvateľov taký veľký chotár: kompaktné mesto v doline je vec 20. storočia, roztratené osídlenie nad ním je o tristo rokov staršie.
The seventeenth century squeezed Protestants across the whole kingdom, and Stará Turá lost its church in the re-Catholicisation: the building was taken from the Lutheran congregation that had used it. The Roman Catholic church of the Assumption standing there now was built in 1748 at the initiative of the local landlord Juraj Erdödy, on the site the Lutherans had lost. Most of the town stayed Lutheran all the same, which is the ordinary Slovak pattern — a confiscated building did not change what people believed, only where they could gather.Sedemnáste storočie tlačilo protestantov v celom kráľovstve a Stará Turá prišla počas rekatolizácie o kostol: budovu vzali evanjelickému zboru, ktorý ju používal. Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý tam stojí dnes, postavili v roku 1748 z podnetu miestneho zemepána Juraja Erdödyho na mieste, o ktoré evanjelici prišli. Mesto však zostalo prevažne evanjelické, čo je na Slovensku bežný obraz — zabraná budova nezmenila to, čomu ľudia verili, iba to, kde sa mohli schádzať.
Thin soil on the kopanice meant the town had to make things rather than grow them: wooden vessels turned and carved at home and sold at markets, and shoemakers, furriers, millers, joiners, turners, smiths and potters besides. There were mills, fulling mills and forges, beer was brewed, saffron grown and paper made, and the cattle on the ridges gave milk that was boiled down into clarified butter. Ján Vagač (1759–1835), born here, went off to Detva in central Slovakia and founded what is generally counted the first bryndza dairy in the country — sheep's cheese made industrially, which is now the national dish. And the free-standing tower in the cemetery: the town calls it the Hussite Tower, but historians have shown that the Hussites had nothing to do with it. It is a seventeenth-century church tower, left standing alone after the Church of the Holy Trinity burned in 1770 and was abandoned, and it doubled as a watchtower for the Čachtice estate.Chudobná pôda na kopaniciach znamenala, že mesto muselo veci vyrábať, nie dopestovať: doma sústružený a rezaný drevený riad na predaj na jarmokoch a k tomu ševci, kožušníci, mlynári, stolári, tokári, kováči i hrnčiari. Boli tu mlyny, valchy a vyhne, varilo sa pivo, pestoval šafran a vyrábal papier a z mlieka kráv na kopaniciach sa varilo prepustené maslo. Ján Vagač (1759 – 1835), staroturiansky rodák, odišiel do Detvy a založil tam bryndziareň, ktorá sa vo všeobecnosti pokladá za prvú na Slovensku — ovčí syr vyrábaný priemyselne, dnes národné jedlo. A ešte tá samostatne stojaca veža na cintoríne: mesto jej hovorí Husitská, no historici ukázali, že husiti s ňou nemali nič spoločné. Je to kostolná veža zo 17. storočia, ktorá ostala stáť sama po tom, ako Kostol Najsvätejšej Trojice v roku 1770 vyhorel a opustili ho, a slúžila aj ako strážna veža čachtického panstva.
Serfdom was abolished in April 1848 and with it the Čachtice estate's four-hundred-year hold on Stará Turá. But the year itself cost the town badly: there were deaths and very heavy material damage — the town almost burned down. A municipal official, Ján Pottfay (1778–1848), was killed during the Slovak uprising of that autumn, and the townspeople paid for a classicist gravestone over him in 1882: a broken column, the old symbol for a life cut short. The sources available do not say who set the fires, and it is better to say so than to pick a villain — in a year when volunteers, Hungarian national guards and imperial troops were all moving through this country, "who burned it" is a real question with no easy answer.V apríli 1848 zrušili poddanstvo a s ním aj štyristoročné držanie Starej Turej čachtickým panstvom. Samotný rok však mesto draho zaplatilo: boli obete na životoch a veľké materiálne škody — mesto takmer celé vyhorelo. Počas slovenského povstania tej jesene zabili mestského úradníka Jána Pottfaya (1778 – 1848) a Staroturania mu v roku 1882 dali postaviť klasicistický náhrobok: zlomený stĺp, starý symbol predčasne ukončeného života. Dostupné pramene nehovoria, kto požiare založil, a je poctivejšie to priznať ako si vybrať vinníka — v roku, keď týmto krajom prechádzali dobrovoľníci, maďarské gardy aj cisárske vojsko, je otázka „kto to zapálil“ skutočná a bez ľahkej odpovede.
Kristína Royová was born in Stará Turá in 1860 and died here in 1936. She wrote Christian fiction that was translated into dozens of languages and made her, for a time, the most widely translated Slovak author there had ever been — an extraordinary thing for a woman from a small Lutheran town in Upper Hungary who never held a public office. With her sister Mária she started temperance and nursing work in the town, including a home for the sick out of which local health institutions later grew, and the Blue Cross movement in Slovakia began from it. Another native, Jozef Roháček (1877–1962), made the Slovak Bible translation that carries his name and that Slovak Protestants still read today.Kristína Royová sa narodila v Starej Turej roku 1860 a tu aj v roku 1936 zomrela. Písala kresťanskú prózu, ktorú preložili do desiatok jazykov a ktorá z nej na čas urobila najprekladanejšiu slovenskú spisovateľku vôbec — mimoriadna vec pre ženu z malého evanjelického mestečka v Hornom Uhorsku, ktorá nikdy nezastávala nijaký úrad. So sestrou Máriou začala v meste abstinentskú a ošetrovateľskú prácu vrátane domu pre chorých, z ktorého neskôr vyrástli miestne zdravotnícke zariadenia, a práve odtiaľ sa na Slovensku odvíja hnutie Modrý kríž. Ďalší rodák, Jozef Roháček (1877 – 1962), je autorom slovenského prekladu Biblie, ktorý nesie jeho meno a slovenskí protestanti ho čítajú dodnes.
Stará Turá's men were called up into the Austro-Hungarian army like every other village and town in the kingdom, and a memorial to the dead of the First World War stands in the town for those who did not come home. The war took the workforce off the kopanice at exactly the season the farms needed it, and the households left behind were run by women and old men for four years. When it ended, the monarchy the men had been fighting for no longer existed, and Stará Turá woke up in a new country called Czechoslovakia.Staroturanov odviedli do rakúsko-uhorskej armády rovnako ako mužov z každej inej obce a mesta v kráľovstve a tým, ktorí sa nevrátili, stojí v meste pamätník obetiam prvej svetovej vojny. Vojna odviedla z kopaníc pracovné ruky presne v čase, keď ich hospodárstvo najviac potrebovalo, a domácnosti štyri roky ťahali ženy a starí ľudia. Keď sa skončila, monarchia, za ktorú muži bojovali, už neexistovala a Stará Turá sa zobudila v novej krajine, ktorá sa volala Československo.
The branch line from Nové Mesto nad Váhom through Stará Turá and Myjava to Vrbovce and on across the border to Veselí nad Moravou opened on 1 September 1929. It was the first railway this upland had ever had, and it pointed both ways at once — down to the Váh valley and the main line, and out into Moravia, where the Kopanice had traded for centuries anyway. The Roy sisters' nursing and temperance work carried on through the new republic; Kristína Royová died in 1936, three years before the state she had lived in for twenty years was broken up.Odbočná trať z Nového Mesta nad Váhom cez Starú Turú a Myjavu do Vrbovca a ďalej cez hranicu do Veselí nad Moravou bola daná do prevádzky 1. septembra 1929. Bola to prvá železnica, akú tento kopaničiarsky kraj kedy mal, a mierila naraz na obe strany — dolu do Považia na hlavnú trať a von na Moravu, kam kopaničiari aj tak stáročia chodili obchodovať. Ošetrovateľská a abstinentská práca sestier Royových pokračovala aj v novej republike; Kristína Royová zomrela v roku 1936, tri roky predtým, ako sa štát, v ktorom prežila dvadsať rokov, rozpadol.
The uprising failed on the lower Váh, and German troops of the 708th Volksgrenadier Division took Nové Mesto nad Váhom without a fight on 2 September 1944; a battalion was put into Stará Turá to hold the district, quartered in the two schools and the post office. On the night of 12 October 1944 the partisan Hurban detachment — about 180 men under Miloš Uher, with 70 more from another unit — attacked them. One partisan was killed: twenty-one-year-old Samuel Marônka from Jablonka. How many Germans died is one of the clearest lessons in Slovak local history about checking your sources: the gendarmerie commander in Stará Turá reported two dead, German records three, and books written in the communist decades put it at 136. The town paid for the raid at once — a curfew, death threatened for sheltering partisans, and hostages held in the school gymnasium for ten days — and it is largely thanks to the mayor, Martin Buno, who argued the German commander out of it, that nothing worse followed.Povstanie na dolnom Považí zlyhalo a nemecké jednotky 708. divízie ľudových granátnikov obsadili 2. septembra 1944 Nové Mesto nad Váhom bez boja; do Starej Turej vložili prápor, ktorý mal zaistiť okolie, a ubytovali ho v dvoch školách a na pošte. V noci 12. októbra 1944 ich partizánsky oddiel Hurban — asi 180 mužov pod velením Miloša Uhra a ďalších 70 z iného oddielu — prepadol. Padol jeden partizán: jednadvadsaťročný Samuel Marônka z Jablonky. Koľko padlo Nemcov, je jedna z najnázornejších lekcií slovenských regionálnych dejín o overovaní prameňov: veliteľ staroturianskej žandárskej stanice hlásil dvoch mŕtvych, nemecké záznamy troch a knihy napísané v komunistických desaťročiach uvádzajú 136. Mesto za prepad zaplatilo hneď — zákaz vychádzania, trest smrti za ukrývanie partizánov a desať dní rukojemníkov držaných v telocvični školy — a je najmä zásluhou starostu Martina Bunu, ktorý to nemeckému veliteľovi vyhovoril, že nenasledovalo niečo horšie.
On 5 March 1945 German troops came up to Nárcie, one of the town's kopanice hamlets, where men wounded in the battle at Cetuna were being nursed. They drove the inhabitants out, took nine wounded partisans, tied them up inside two farmhouses, poured petrol over them and burned them alive; Ján Halabrín from Turá Lúka and Tomáš Kola, who lived in Myjava, were among them. Then they burned the hamlet — five houses with their barns — and Nárcie was never rebuilt; the site is a memorial today, and Stará Turá holds the state title of a burned municipality, awarded in 2020. The front reached the town in April 1945, and the graves of Romanian soldiers killed in that fighting are marked in Stará Turá.5. marca 1945 prišli nemecké jednotky do Nárcia, jednej z kopaníc patriacich mestu, kde ošetrovali mužov ranených v boji pri Cetune. Obyvateľov vyhnali, deviatich ranených partizánov zviazali v dvoch usadlostiach, poliali benzínom a zaživa upálili; boli medzi nimi Ján Halabrín z Turej Lúky a Tomáš Kola, ktorý býval na Myjave. Potom osadu vypálili — päť domov aj s hospodárskymi budovami — a Nárcie už nikto neobnovil; dnes je tam pamätník a Stará Turá nesie štátny titul vypálenej obce, udelený v roku 2020. Front dorazil k mestu v apríli 1945 a hroby rumunských vojakov padlých v tých bojoch sú v Starej Turej označené.
After the war the state put industry into the valley: precision engineering first, measuring instruments, and from 1967 the Chirana works making dental and medical equipment. People came down off the kopanice into new flats beside the factories, and within one generation a scatter of farmsteads had a compact town at the bottom of it. That is the whole shape of Stará Turá explained in thirty years — and it also explains why so many kopanice are empty or weekend houses today. Farming continued on the ridges, but as grass, sheep and orchards rather than arable, which is what that ground was always better at.Po vojne štát umiestnil do doliny priemysel: najprv presné strojárstvo a meracie prístroje a od roku 1967 závod Chirana s výrobou dentálnej a zdravotníckej techniky. Ľudia zostúpili z kopaníc do nových bytov pri fabrikách a za jednu generáciu mala roztratená kopaničiarska krajina pod sebou kompaktné mesto. To je celý tvar Starej Turej vysvetlený za tridsať rokov — a vysvetľuje to aj, prečo je dnes toľko kopaníc prázdnych alebo chalupárskych. Na chrbtoch sa hospodári ďalej, no skôr ako lúky, ovce a sady než ako orná pôda, čo tejto zemi vždy sedelo lepšie.
For a town of about eight thousand people Stará Turá still manufactures a remarkable amount: dental and medical equipment, and water and gas meters made for export by works now trading under the Sensus name, with toolmaking, plastics and car components grown up around them. Above the town stands Veľká Javorina, 970 metres, the highest summit of the White Carpathians, and the summit is the border itself. Gatherings held up there since the nineteenth century made it the symbol of Czech and Slovak mutuality, and when Czechoslovakia divided on 1 January 1993 the meeting did not stop — it still happens every summer, on a frontier that has been an open one since Slovakia joined the Schengen area in December 2007.Na mesto s približne osemtisíc obyvateľmi vyrobí Stará Turá pozoruhodne veľa: dentálnu a zdravotnícku techniku a vodomery a plynomery na vývoz zo závodu, ktorý dnes vystupuje pod menom Sensus, a okolo nich vyrástla nástrojáreň, plasty a diely pre automobilový priemysel. Nad mestom stojí Veľká Javorina, 970 metrov, najvyšší vrch Bielych Karpát, a samotný vrchol je hranicou. Stretnutia, ktoré sa tam konajú od 19. storočia, z nej urobili symbol česko-slovenskej vzájomnosti, a keď sa Československo 1. januára 1993 rozdelilo, stretnutia neprestali — konajú sa každé leto na hranici, ktorá je od vstupu Slovenska do schengenského priestoru v decembri 2007 otvorená.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.