What Partizánske still had was a workforce trained in precise, repetitive manufacturing and a town built to house it, and that turned out to be worth something. Engineering firms moved into the space the shoe works had left: machinery and complete production lines for the rubber and tyre industry, computer-controlled cutting machines, waterproofing membranes for roofs and foundations. The town has replaced its single industry better than most Slovak towns of its size — and the plan Baťa drew in 1938 is now studied as architecture rather than obeyed as a company rule.Partizánskemu zostali ľudia vycvičení v presnej opakovanej výrobe a mesto postavené na to, aby ich ubytovalo — a ukázalo sa, že to má cenu. Do priestoru po obuvníckom závode prišli strojárske firmy: stroje a celé výrobné linky pre gumárenský a pneumatikársky priemysel, počítačom riadené rezacie stroje, hydroizolačné fólie na strechy a základy. Svoj jediný priemysel nahradilo mesto lepšie než väčšina slovenských miest podobnej veľkosti — a plán, ktorý Baťa nakreslil v roku 1938, sa dnes študuje ako architektúra, nie dodržiava ako firemný poriadok.