The job went to Jiří Kroha, a Czech architect who had been one of the boldest figures of the interwar avant-garde and who, after 1948, became the country's leading practitioner of socialist realism — the imported doctrine that architecture should be socialist in content and national in form. A whole architectural institute with dozens of staff was set up for the task. On the ground it meant arcaded ground floors, a symmetrical square closed at both ends, gate-like blocks framing the approaches, and sgraffito panels and gables copied from Slovak Renaissance towns, all applied to ordinary blocks of workers' flats.Úlohu dostal Jiří Kroha, český architekt, ktorý patril k najodvážnejším postavám medzivojnovej avantgardy a po roku 1948 sa stal hlavným predstaviteľom socialistického realizmu – dovezenej doktríny, podľa ktorej má byť architektúra socialistická obsahom a národná formou. Kvôli tejto úlohe zriadili osobitný architektonický ústav s desiatkami pracovníkov. V praxi to znamenalo podlubia na prízemí, symetrické námestie uzavreté na oboch koncoch, brány z domov na príchodových osiach a sgrafitá aj štíty odpozerané zo slovenských renesančných miest – všetko na obyčajných robotníckych bytovkách.
