After 1948 the castle belonged to the state, and from the late 1950s a long, patient restoration began: walls consolidated, the fortifications repaired, and then the burnt palaces re-roofed and fitted out one wing at a time. The Trenčín Museum moved its collections in — armour and weapons, period rooms, the archaeology of the rotunda under the upper castle, and the portrait gallery of the Ilešházi family who had owned the place for two hundred years. That is why Trenčín is not a bare ruin like most of its neighbours along the Váh. It is a ruin that was caught in time, and is still being finished.Po roku 1948 patril hrad štátu a od konca 50. rokov sa začala dlhá, trpezlivá obnova: spevňovanie múrov, oprava opevnenia a potom — krídlo po krídle — zastrešenie a vybavenie vyhorených palácov. Nasťahovalo sa do nich Trenčianske múzeum so svojimi zbierkami: zbroj a zbrane, dobové interiéry, archeológia rotundy spod horného hradu aj portrétna galéria Ilešháziovcov, ktorí hrad dve storočia vlastnili. Práve preto nie je Trenčín holou zrúcaninou ako väčšina jeho susedov na Považí. Je to zrúcanina, ktorú zachytili včas — a dokončujú ju dodnes.
