The Ilešházi line ran out with Štefan Ilešházi (1762–1838), the last man of the family, who resigned the county office in 1822 in protest at Habsburg absolutism and then sold off most of his property to pay his debts before dying at Baden near Vienna. The burnt castle above Trenčín changed hands and stayed a ruin, and around the middle of the nineteenth century the first attempts were made simply to stop it collapsing any further. Meanwhile the ruin began a second life in people's heads. This was the era of the Slovak national awakening, when writers went looking for a usable past — and they found Matúš Čák, the man who had ruled from this rock without any king's permission, and made him “the Lord of the Váh and the Tatras”. That title is a nineteenth-century invention, not a medieval one, and Slovaks have used it ever since.Rod Ilešháziovcov sa skončil Štefanom Ilešházim (1762 – 1838), posledným mužom rodu: roku 1822 sa na protest proti habsburskému absolutizmu vzdal županského úradu a pre dlhy potom rozpredal väčšinu majetku; zomrel v Badene pri Viedni. Vyhorený hrad nad Trenčínom menil majiteľov a zostával zrúcaninou; okolo polovice 19. storočia sa objavili prvé pokusy aspoň zastaviť jeho ďalší rozpad. Zrúcanina si však medzitým začala žiť druhý život v hlavách ľudí. Bolo to obdobie slovenského národného obrodenia, keď spisovatelia hľadali použiteľnú minulosť — a našli Matúša Čáka, muža, ktorý z tohto brala vládol bez kráľovho dovolenia, a spravili z neho „pána Váhu a Tatier“. Ten titul je výmyslom 19. storočia, nie stredoveku — a Slováci ho používajú dodnes.
