Žehra is a village whose church does not stand in it: the church of the Holy Spirit sits alone on a low rise above the houses, facing Spiš Castle across the meadows. It is small, squat and shingled, and inside it holds one of the most complete cycles of medieval wall painting in Slovakia — saved, as it turned out, by the whitewash that was meant to cover it up.Žehra je dedina, ktorej kostol nestojí v dedine: Kostol Ducha Svätého stojí sám na nízkej vyvýšenine nad domami a cez lúky sa díva na Spišský hrad. Je malý, podsaditý a krytý šindľom a vnútri má jeden z najucelenejších súborov stredovekých nástenných malieb na Slovensku — zachránilo ich, ako sa ukázalo, práve vápno, ktoré ich malo navždy zakryť.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
Žehra's fields have produced finds from almost every prehistoric period. From the New Stone Age there is pottery of the Linear Pottery culture, the Želiezovce group and the Bükk mountain culture, together with a stone axe and a wedge; from the middle and late Bronze Age, sherds of the Piliny culture; then fragments of Púchov culture pottery and material from the migration period. That is a very long stretch of farming in one small basin. Keep in mind what these finds are, though: potsherds turned up in ploughed ground, not excavated villages — they prove people were here, not how they lived.Polia okolo Žehry vydali nálezy takmer zo všetkých pravekých období. Z mladšej doby kamennej je to keramika kultúry s lineárnou keramikou, želiezovskej skupiny a bukovohorskej kultúry, k tomu kamenná sekera a klin; zo strednej a mladšej doby bronzovej črepy pilinskej kultúry; potom úlomky keramiky púchovskej skupiny a materiál z čias sťahovania národov. To je veľmi dlhý úsek roľníčenia v jednej malej kotline. Treba však vedieť, čo tieto nálezy sú: črepy vyorané z poľa, nie odkryté dediny — dokazujú, že tu ľudia boli, nie ako žili.
The youngest group of prehistoric finds from Žehra is Slavic pottery of the ninth and tenth centuries, picked up on the banks of the Žehra brook. Those are the centuries of Great Moravia and of the confusion that followed its collapse. It is worth saying no more than the pots actually say: somebody was living and cooking here at the time. No fort, church or estate centre of that period has been found at Žehra, and honest history stops where the evidence does.Najmladšiu skupinu pravekých nálezov zo Žehry tvorí slovanská keramika z 9. a 10. storočia, pozbieraná na brehoch potoka Žehra. Sú to storočia Veľkej Moravy a zmätku, ktorý prišiel po jej rozpade. Oplatí sa povedať presne toľko, koľko hovoria samotné hrnce: niekto tu vtedy žil a varil. Nijaké hradisko, kostol ani panské sídlo z toho obdobia sa v Žehre nenašlo — a poctivé dejiny sa končia tam, kde sa končia doklady.
In 1245 the Spiš provost Matthew confirmed to the local landowner, Count Ján Sigray, the building of a church with a fortification at Žehra — and that document is also the village's first written mention. The reason is stated plainly in the sources: the Tatar raids of 1241–42 and the wrecked, half-empty countryside they left behind. This is the ordinary pattern of Spiš after the invasion, and it is the exact opposite of the folk story that the Mongols destroyed everything you can see. The church went up between 1245 and 1275 — a single-nave early Gothic building with a polygonal presbytery and a tower added at the end of the century, still Romanesque in its weight: thick walls, small windows, a stone defensive wall around the churchyard, and a late-Romanesque stone font that is still in the nave.V roku 1245 potvrdil spišský prepošt Matej miestnemu zemepánovi, grófovi Jánovi Sigrayovi, výstavbu kostola s opevnením v Žehre — a tá istá listina je zároveň prvou písomnou zmienkou o obci. Dôvod pramene uvádzajú bez okolkov: tatárske nájazdy z rokov 1241 – 1242 a spustošená, spolovice prázdna krajina po nich. Je to obvyklá spišská schéma po vpáde a pravý opak ľudovej historky, že Mongoli zničili všetko, čo tu vidieť. Kostol postavili v rokoch 1245 – 1275 — jednoloďová ranogotická stavba s polygonálnym záverom presbytéria a s vežou pristavanou koncom storočia, no ťažkosťou ešte románska: hrubé múry, malé okná, kamenný obranný múr okolo cintorína a neskororománska kamenná krstiteľnica, ktorá stojí v lodi dodnes.
Around 1340 a Crucifixion was painted into the tympanum above the south doorway. In 1380 the presbytery was vaulted on a single central pillar, which turned the interior into the two-naved shape typical of Spiš churches. Then, in the last quarter of the fourteenth century, walls and vaults were covered in one coherent programme: a Passion cycle in the presbytery, Christ, the Virgin and Abraham on the vault, the Trinity shown as one figure with three faces, and on the north wall of the nave a Pietà and the picture the church is famous for — the Living Cross, or Tree of Life, in which the cross grows as a living tree with branches, with Adam and Eve at its foot, and the kneeling donor who paid for it all. More painting was added in the fifteenth century.Okolo roku 1340 vymaľovali v tympanóne nad južným portálom Ukrižovanie. V roku 1380 zaklenuli presbytérium na jeden stredný stĺp, čím vzniklo typické spišské dvojlodie. A v poslednej štvrtine 14. storočia pokryli steny aj klenby jedným premysleným programom: pašiový cyklus v presbytériu, na klenbe Kristus, Madona a Abrahám, Najsvätejšia Trojica zobrazená ako jedna postava s troma tvárami, a na severnej stene lode Pieta a obraz, pre ktorý je kostol známy — Živý kríž čiže strom života, na ktorom kríž rastie ako živý strom s vetvami, pri jeho päte stoja Adam a Eva a kľačiaci donátor, ktorý to všetko zaplatil. Ďalšie maľby pribudli v 15. storočí.
The Reformation reached Spiš early and thoroughly, and from 1563 to 1638 the church of the Holy Spirit was Lutheran. Its Catholic paintings stayed on the walls right through those seventy-five years: on Spiš the Protestants did not, on the whole, destroy older images the way it happened in parts of Europe — which is one reason so much medieval art survives in this region. The Sigray family, the village's lords, are still in the floor of their church: their Renaissance memorial slabs are set into it. In 1638 the church returned to Catholic hands, and the estate itself passed to the Csákys, the family that also owned the castle.Reformácia zasiahla Spiš skoro a dôkladne a v rokoch 1563 – 1638 bol Kostol Ducha Svätého evanjelický. Katolícke maľby ostali celých tých sedemdesiatpäť rokov na stenách: protestanti na Spiši staršie obrazy väčšinou neničili tak, ako sa to dialo inde v Európe — aj preto sa v tomto kraji zachovalo toľko stredovekého umenia. Sigrayovci, páni dediny, sú vo svojom kostole dodnes: ich renesančné epitafy sú osadené do podlahy. V roku 1638 sa kostol vrátil katolíkom a panstvo prešlo na Čákiovcov, rod, ktorému patril aj hrad.
In 1652 the interior was brought up to date in the Baroque taste — new altars, a new pulpit — and the medieval wall paintings were limewashed over. It was not vandalism; it was fashion, and it is the single luckiest thing that ever happened to this building. Under a coat of lime, paint stops fading, stops flaking and stops being scrubbed, cleaned and repainted by each new generation. Everything a visitor comes to Žehra to see survives because for more than two hundred years nobody could see it.V roku 1652 upravili interiér podľa barokového vkusu — nové oltáre, nová kazateľnica — a stredoveké nástenné maľby zabielili vápnom. Nebolo to vandalstvo, bola to móda; a je to zároveň to najšťastnejšie, čo sa tejto stavbe kedy stalo. Pod vrstvou vápna maľba prestane blednúť, prestane sa odlupovať a prestane ju každá ďalšia generácia umývať, čistiť a premaľúvať. Všetko, pre čo do Žehry ľudia chodia, sa zachovalo práve preto, že to vyše dvesto rokov nikto nevidel.
In 1702 Štefan Csáky built a manor house at Hodkovce, directly under the castle hill and inside Žehra's own municipality, with a chapel of Saints Cosmas and Damian and the family crypt beside it. This was the same movement that emptied the fortress above: the family wanted a warm, comfortable house in the valley, not a cold one on a rock, and they took carved stone from the castle to build with. In 1780 Emanuel Csáky rebuilt the manor substantially — the very year fire took the roofs off the castle. From then on the great house of the district was down here in Žehra, and the castle was scenery.V roku 1702 postavil Štefan Čáki v Hodkovciach — priamo pod hradným kopcom a v chotári Žehry — kaštieľ a vedľa neho kaplnku svätých Kozmu a Damiána s rodovou kryptou. Bol to ten istý pohyb, ktorý vyprázdnil pevnosť nad nimi: rod chcel teplý a pohodlný dom v doline, nie studený na skale, a kamenné články si na stavbu bral z hradu. V roku 1780 dal Emanuel Čáki kaštieľ výrazne prestavať — v tom istom roku, keď oheň vzal hradu strechy. Odvtedy stál veľký panský dom kraja tu dole v Žehre a hrad bol už len kulisou.
The manor at Hodkovce got its classicist face between 1810 and 1820, a north wing in 1860, and the chapel beside it its neo-Gothic look in 1855. Then, from 1870, the limewash in the church began to come off and the medieval paintings started coming back into the light — gradually, over decades, not in one campaign. This was the same generation that was beginning to take Spiš's monuments seriously; in 1865 the imperial commission in Vienna had turned its attention to the castle on the hill. What emerged at Žehra turned out to be not a fragment here and there but most of an interior.Kaštieľ v Hodkovciach dostal klasicistickú fasádu v rokoch 1810 – 1820, severné krídlo v roku 1860 a kaplnka vedľa neho neogotickú podobu v roku 1855. A od roku 1870 začalo z kostola schádzať vápno a stredoveké maľby sa vracali na svetlo — postupne, celé desaťročia, nie v jednej akcii. Bola to tá istá generácia, ktorá začala brať spišské pamiatky vážne; v roku 1865 sa cisárska komisia vo Viedni zaoberala hradom na kopci. To, čo sa v Žehre vynorilo, sa napokon ukázalo nie ako fragment tu a tam, ale ako takmer celý interiér.
The front crossed Spiš in the winter of 1944–45. In 1945 the property of the Csáky family — the castle standing in Žehra's own cadastre, and the manor at Hodkovce — was confiscated, and three hundred years of one family's ownership ended in a single year.V zime 1944 – 1945 prešiel cez Spiš front. V roku 1945 majetok Čákiovcov — hrad, ktorý stojí v chotári Žehry, aj kaštieľ v Hodkovciach — skonfiškovali a tristo rokov vlastníctva jedného rodu sa skončilo v priebehu jediného roka.
Between 1956 and 1959 the wall paintings were restored, and that campaign is why the church looks the way it does to a visitor today. The manor at Hodkovce, taken from the Csákys, went into institutional use and has stayed in it — a building to look at from the road, not a museum you can enter. The village itself changed shape in these decades: of Žehra's three parts — the old village, Hodkovce and the settlement below the Dreveník hill — the settlement grew into much the largest, and about three quarters of the municipality's people live there now. The listed church on its rise and the streets below it have had very different histories.V rokoch 1956 – 1959 nástenné maľby zreštaurovali a práve tejto akcii vďačí kostol za podobu, ktorú dnes návštevník vidí. Kaštieľ v Hodkovciach, odobratý Čákiovcom, dostal inštitucionálne využitie a ostalo mu — je to budova na pozeranie z cesty, nie múzeum, do ktorého sa vojde. Samotná obec v tých desaťročiach zmenila tvar: z troch častí Žehry — starej dediny, Hodkoviec a sídliska pod Dreveníkom — vyrástlo sídlisko na zďaleka najväčšiu a dnes v ňom býva asi tri štvrtiny obyvateľov obce. Pamiatkovo chránený kostol na vyvýšenine a ulice pod ním majú veľmi odlišné dejiny.
On 11 December 1993, in Cartagena, the church of the Holy Spirit was inscribed on the UNESCO World Heritage List together with Spiš Castle, Spišská Kapitula and Spišské Podhradie, as one cultural landscape; Levoča was added to the same inscription in 2009. Žehra's is the only village church in that group, and the only part of it that is still an ordinary working parish church rather than a monument you buy a ticket for. A custodian opens it in the warmer half of the year and there is an admission charge; outside the season it is locked, so anyone travelling specifically for the paintings should confirm the arrangements first. And one last oddity of the map: the castle everyone photographs from Spišské Podhradie stands, cadastrally, in this village.11. decembra 1993 zapísali v Cartagene Kostol Ducha Svätého do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO spolu so Spišským hradom, Spišskou Kapitulou a Spišským Podhradím ako jednu kultúrnu krajinu; Levoča pribudla do toho istého zápisu v roku 2009. Žehrianský kostol je v tom súbore jediný dedinský a jediný, ktorý je stále bežnou farnosťou, nie pamiatkou so vstupenkou. V teplejšej polovici roka ho otvára správca a platí sa vstupné; mimo sezóny je zamknutý, takže kto cestuje priamo za maľbami, mal by si to najprv overiť. A ešte jedna zvláštnosť mapy: hrad, ktorý všetci fotia zo Spišského Podhradia, stojí katastrálne v tejto obci.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.