Trstená was made by a road. It sits at the top of the Orava valley where the route over the mountains to Kraków comes down, and almost everything about it — the long market square, the fairs, the railway, the cross-border traffic today — is that road doing business. It also gave Slovak the man who finally settled how the language would be spelled.Trstenú urobila cesta. Leží na hornom konci oravskej doliny, kde zbieha trasa cez hory do Krakova, a takmer všetko na nej — dlhé námestie, jarmoky, železnica aj dnešná pohraničná premávka — je tá cesta pri práci. Dala slovenčine aj muža, ktorý napokon rozhodol, ako sa bude písať.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Trstená was founded in 1371 by a settler-organiser named Ján Hertel, and its first name was German: Bingenstadt. That was the normal way to start a town. A landlord who wanted a market on an empty road hired a locator, gave him a charter and a share of the rents, and let him bring in settlers on German town law — meaning fixed dues, a court of their own and the right to hold a market, instead of open-ended serfdom. In 1424 King Sigismund confirmed the founder's privileges and freed the townsmen from tolls and taxes. A town on a trade road was worth more to a king than another village of serfs.Trstenú založil v roku 1371 usadzovateľ Ján Hertel a jej prvé meno bolo nemecké: Bingenstadt. Takto sa mestečká zakladali bežne. Zemepán, ktorý chcel na prázdnej ceste trh, si najal lokátora, dal mu listinu a podiel z dávok a nechal ho priviesť osadníkov na nemecké mestské právo — teda na pevné dávky, vlastný súd a právo držať trh namiesto neohraničenej poddanskej roboty. V roku 1424 kráľ Žigmund zakladateľské výsady potvrdil a mešťanov oslobodil od mýt a daní. Mestečko na obchodnej ceste malo pre kráľa väčšiu cenu než ďalšia dedina poddaných.
In 1588 the town came under the Thurzos, who by then held the whole Orava estate, and it struck the bargain that defines a market town: instead of labour service and dues in kind, Trstená paid a lump sum of eight hundred gold pieces a year and was otherwise left alone. Emperor Matthias confirmed its privileges and granted it four annual fairs, two of which are still held. A fair was not shopping. It was the one week in the year when a valley this remote could sell a winter of linen and buy the things it could not make.V roku 1588 sa mesto dostalo pod Thurzovcov, ktorí vtedy držali celé oravské panstvo, a dohodlo sa tak, ako sa dohodne mestečko: namiesto roboty a naturálnych dávok platilo osemsto zlatých ročne a inak malo pokoj. Cisár Matej mu výsady potvrdil a udelil štyri výročné jarmoky; dva z nich sa konajú dodnes. Jarmok nebol nákup. Bol to jediný týždeň v roku, keď takáto odľahlá dolina mohla predať celozimnú produkciu plátna a kúpiť si to, čo si sama nevyrobila.
The seventeenth century nearly finished the town. Armies crossing to and from Poland plundered as they went — the chronicles blame raiders from the Polish-Lithuanian side — the winters were long, and two great fires burned much of Trstená down. In the same years the whole of Orava rose against the Habsburgs under Gašpar Pika in 1672 and was crushed by imperial troops, with executions staged in public so that nobody would forget them. When a wooden town of this size burns, everything burns: the roofs, the stock, and the charters in the chest.Sedemnáste storočie mesto takmer zlikvidovalo. Vojská prechádzajúce do Poľska a späť cestou plienili — kroniky pripisujú nájazdy poľsko-litovskej strane — zimy boli dlhé a dva veľké požiare Trstenú z väčšej časti zhltli. V tých istých rokoch sa celá Orava v roku 1672 vzbúrila proti Habsburgovcom pod Gašparom Pikom a cisárske vojsko povstanie potlačilo verejnými popravami, na ktoré sa nemalo zabudnúť. Keď zhorí drevené mestečko tejto veľkosti, zhorí všetko: strechy, tovar aj listiny v truhlici.
From 1774 the Franciscans ran the main school in Trstená, and they ran it for nearly a century, until 1869. In an Orava where most people could not read, a school like this was the only ladder out of the valley: it took bright boys from villages and turned them into priests, teachers and clerks. Martin Hattala, born in the town in 1821, got his schooling here. So did most of the region's very small educated class.Od roku 1774 viedli hlavnú školu v Trstenej františkáni a viedli ju takmer sto rokov, do roku 1869. Na Orave, kde väčšina ľudí nevedela čítať, bola takáto škola jediným rebríkom von z doliny: brala nadaných chlapcov z dedín a robila z nich kňazov, učiteľov a úradníkov. Vzdelanie tu získal aj Martin Hattala, ktorý sa v meste narodil v roku 1821. A s ním väčšina veľmi tenkej vrstvy vzdelancov tohto kraja.
Martin Hattala was born in Trstená on 4 November 1821 and became a priest and a linguist. In 1852 he published Krátka mluvnica slovenská, a short Slovak grammar that was a deliberate compromise: it kept Ľudovít Štúr's spoken basis for literary Slovak, but brought back spelling habits familiar to the older Bernolák camp and to Czech, including the letter y and the distinction between l and ľ. That compromise stayed the standard handbook of Slovak orthography until 1902, and most of it is what you are reading in the Slovak text on this page. Hattala taught at the university in Prague from 1854 and died there in 1903.Martin Hattala sa narodil v Trstenej 4. novembra 1821 a stal sa kňazom a jazykovedcom. V roku 1852 vydal Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá bola zámerným kompromisom: ponechala Štúrov hovorený základ spisovnej slovenčiny, ale vrátila do pravopisu zvyklosti blízke bernolákovcom aj češtine — okrem iného ypsilon a rozlišovanie l a ľ. Tento kompromis platil ako základná pravopisná príručka až do roku 1902 a väčšinu z neho čítate v slovenskom texte na tejto stránke. Hattala od roku 1854 učil na univerzite v Prahe a tam v roku 1903 aj zomrel.
A royal Catholic grammar school — a gymnázium — opened in Trstená in 1869 and made the town's reputation. In the decades after the Austro-Hungarian settlement of 1867 it was also heavily Magyarised: the state's policy was that the kingdom's schools should turn out Hungarians, and Slovak was pushed out of the classroom. Boys from Orava villages therefore did their learning in a language their parents did not speak. That is one reason the educated men of this region cared so fiercely about which Slovak got written down. The school carried on in Slovak after 1918, and since 1971 it has borne Hattala's name.V roku 1869 otvorili v Trstenej kráľovské katolícke gymnázium a práve ono urobilo mestu meno. V desaťročiach po rakúsko-uhorskom vyrovnaní z roku 1867 bolo zároveň silne pomaďarčené: štát chcel, aby školy v kráľovstve vychovávali Maďarov, a slovenčinu z tried vytláčal. Chlapci z oravských dedín sa tak učili v jazyku, ktorým ich rodičia nehovorili. Aj preto vzdelaným mužom z tohto kraja tak veľmi záležalo na tom, ktorá slovenčina sa napokon zapíše. Škola po roku 1918 pokračovala po slovensky a od roku 1971 nesie Hattalovo meno.
On 28 July 1920 the Conference of Ambassadors divided the disputed parts of Orava and Spiš between Czechoslovakia and Poland. Twelve villages of northern Orava, about 389 square kilometres with some sixteen thousand people, went to Poland — the country Trstená had traded with for five hundred years now began a few kilometres up its own road, and a promised plebiscite in those villages had been cancelled. In 1924 the powers settled the last of the argument, awarding Javorina and Ždiar to Czechoslovakia. The branch railway still ran on past the town to Suchá Hora on the border in those years, but through traffic never recovered from the wars, that section fell out of use, and Trstená has been the end of the line ever since.Dvadsiateho ôsmeho júla 1920 rozdelila konferencia veľvyslancov sporné časti Oravy a Spiša medzi Česko-Slovensko a Poľsko. Dvanásť severooravských obcí, asi 389 kilometrov štvorcových a okolo šestnásťtisíc obyvateľov, pripadlo Poľsku — krajina, s ktorou Trstená obchodovala päťsto rokov, sa zrazu začínala pár kilometrov po jej vlastnej ceste, a sľúbený plebiscit v tých dedinách sa zrušil. V roku 1924 veľmoci dorokovali zvyšok sporu a Javorinu so Ždiarom priznali Česko-Slovensku. Železnica vtedy ešte viedla za mesto do Suchej Hory na hranici, no priama doprava sa z vojen nikdy nespamätala, tento úsek prestal slúžiť a Trstená je odvtedy konečnou stanicou.
When the Munich agreement dismembered Czechoslovakia in the autumn of 1938, Poland took its share here: on 1 November 1938 Polish troops occupied Suchá Hora and Hladovka, the two villages on the border road north of Trstená, along with land around Javorina. In March 1939 Slovakia declared independence under German protection, and that September its army joined the German invasion of Poland and took the villages back; the Slovak field army was named Bernolák, after the Orava priest who first codified Slovak. Trstená spent those months as a garrison town on a moving frontier. The border was only put back where it had been in 1938 after the war, on 20 May 1945.Keď na jeseň 1938 Mníchovská dohoda rozobrala Česko-Slovensko, Poľsko si tu vzalo svoj podiel: 1. novembra 1938 obsadili poľské vojská Suchú Horu a Hladovku, dve obce na pohraničnej ceste severne od Trstenej, a k tomu územie pri Javorine. V marci 1939 vyhlásilo Slovensko pod nemeckou ochranou samostatnosť a v septembri sa jeho armáda pripojila k nemeckému vpádu do Poľska a dediny získala späť; slovenská poľná armáda sa volala Bernolák, po oravskom kňazovi, ktorý prvý kodifikoval slovenčinu. Trstená prežila tie mesiace ako posádkové mestečko na pohyblivej hranici. Hranicu vrátili do stavu z roku 1938 až po vojne, 20. mája 1945.
The Slovak National Uprising of August 1944 was pushed into the mountains and fought there through the winter, and the front reached the Orava valley at the end of March 1945. German soldiers burned Trstená as they pulled out: seventy-five houses were destroyed and many more badly damaged. Soviet troops took the town, and there is a monument to that on Štefánik Square and another to the uprising. A market town that had burned twice in the seventeenth century burned again for the same reason it had then: it stands on a road that armies use.Slovenské národné povstanie z augusta 1944 zatlačili do hôr, kde sa bojovalo celú zimu, a front sa do oravskej doliny dostal koncom marca 1945. Nemeckí vojaci Trstenú pri ústupe vypálili: zhorelo sedemdesiatpäť domov a mnoho ďalších bolo ťažko poškodených. Mesto obsadili sovietske jednotky; pamätník na to stojí na Námestí M. R. Štefánika a ďalší pripomína povstanie. Mestečko, ktoré v 17. storočí zhorelo dvakrát, zhorelo znova z tej istej príčiny ako vtedy: leží na ceste, ktorú používajú vojská.
Rudolf Dilong was born in Trstená on 1 August 1905, became a Franciscan friar and a poet who was widely read in the 1930s, and served as a military chaplain during the war. He left the country in 1945 — Rome first, then Argentina in 1947, then Pittsburgh in 1965, where he died in 1986 — and never came home. After the communist takeover of February 1948 the new state treated the Catholic church as an enemy: monasteries were shut in 1950 and priests were put on trial, and in a valley this Catholic that was felt in every parish. Bishop Ján Vojtaššák, born at Zákamenné in the neighbouring district, was sentenced to twenty-four years in a show trial in January 1951 — a man whose own wartime record, as a vice-chairman of the Slovak State's council, is still bitterly argued about.Rudolf Dilong sa narodil v Trstenej 1. augusta 1905, stal sa františkánom a básnikom, ktorého v tridsiatych rokoch veľa čítali, a počas vojny slúžil ako vojenský duchovný. V roku 1945 z krajiny odišiel — najprv do Ríma, v roku 1947 do Argentíny, v roku 1965 do Pittsburghu, kde v roku 1986 zomrel — a domov sa už nevrátil. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa nový štát správal ku katolíckej cirkvi ako k nepriateľovi: v roku 1950 zrušil kláštory, kňazov staval pred súd a v takto katolíckej doline to pocítila každá farnosť. Biskupa Jána Vojtaššáka, rodáka zo Zákamenného v susednom okrese, odsúdili v januári 1951 v zinscenovanom procese na dvadsaťštyri rokov — hoci o jeho vlastnej vojnovej minulosti podpredsedu Štátnej rady Slovenského štátu sa dodnes ostro sporí.
After 1989 the state industries of Orava broke up and the region had to find something to sell that was not timber. Trstená found electronics: since 1997 control boards, power supplies and loudspeakers have been assembled here, with a cable and wire works beside the plant, and the factory is the largest employer for miles around. A second local firm builds forestry machinery — skidders and forwarders used across Central Europe — which is a fitting trade for a valley this heavily wooded. It is contract manufacturing, which means the work depends on decisions taken somewhere else, and everyone here knows it.Po roku 1989 sa štátny priemysel Oravy rozpadol a kraj musel nájsť niečo na predaj, čo nie je drevo. Trstená našla elektrotechniku: od roku 1997 sa tu montujú riadiace dosky, zdroje a reproduktory, vedľa závodu stojí káblovka a fabrika je najväčším zamestnávateľom široko-ďaleko. Druhá miestna firma stavia lesné stroje — približovacie traktory a vyvážacie súpravy používané po celej strednej Európe — čo je pre takto zalesnenú dolinu presné remeslo. Je to výroba na zákazku, teda práca závislá od rozhodnutí, ktoré padnú inde, a tu to vie každý.
Slovakia and Poland both joined the European Union on 1 May 2004 and the Schengen area on 21 December 2007, and on that date the crossing north of Trstená at Chyžné stopped being a border post. After eighty-seven years of passports and customs sheds it became simply a road again — and in fact it has never been quite this open, because even in the fourteenth century the crown kept a customs post on it at Tvrdošín and took a thirtieth of the value of everything that passed. Slovak shoppers now drive north and Polish shoppers drive south, depending on which side is cheaper that month. Almost every chapter of this town's history is an answer to what is happening on that road.Slovensko aj Poľsko vstúpili 1. mája 2004 do Európskej únie a 21. decembra 2007 do schengenského priestoru; v ten deň prestal byť priechod severne od Trstenej v Chyžnom hraničným priechodom. Po osemdesiatich siedmich rokoch pasov a colníc je z neho zase len cesta — a otvorenejšia než dnes vlastne nebola nikdy, veď ešte aj v 14. storočí na nej mal kráľ colnicu v Tvrdošíne a vyberal tridsiatinu hodnoty všetkého, čo prešlo. Slováci chodia nakupovať na sever, Poliaci na juh, podľa toho, kde je ten mesiac lacnejšie. Takmer každá kapitola dejín tohto mesta je odpoveďou na to, čo sa práve deje na tej ceste.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.