A real castle, in ruins, on a dolomite crag 525 metres up above the village of Podhradie at the south-eastern end of the Považský Inovec. It was begun by the most powerful man in the kingdom, wrecked by an emperor's own army, and given its famous white tower by nineteenth-century industrialists.Skutočný hrad — zrúcanina na dolomitovom brale vo výške 525 metrov nad obcou Podhradie na juhovýchodnom okraji Považského Inovca. Začal ho stavať najmocnejší muž kráľovstva, rozbilo ho cisárske vojsko a slávnu bielu vežu mu dali priemyselníci devätnásteho storočia.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
Topoľčany appears in writing in 1235, as royal property: before the Mongols, not after. In the spring of 1241 a Mongol army destroyed the Hungarian royal army at Muhi and rode across the kingdom, and King Béla IV's answer was a programme of stone castles on high ground — that is why most Slovak castles exist at all. Here the story is less tidy. The village at the foot of the hill is first mentioned in 1245 under an older name and was only later called Podhradie, 'under the castle', because it served the castle; but the most recent research dates the stone fortress on the crag to around 1300, two generations after the Mongols. Not everything on a Slovak hilltop was thrown up in 1241, and this is a good place to learn it.Topoľčany sa v písomnostiach objavujú v roku 1235 ako kráľovský majetok — teda pred Mongolmi, nie po nich. Na jar 1241 mongolské vojsko pri Muhi rozdrvilo uhorskú kráľovskú armádu a prehnalo sa krajinou; odpoveďou kráľa Bela IV. bol program kamenných hradov na vyvýšeninách, a práve preto väčšina slovenských hradov vôbec existuje. Tu je to však zamotanejšie. Dedina pod kopcom sa prvý raz spomína v roku 1245 pod starším menom a až neskôr dostala názov Podhradie, lebo hradu slúžila — no najnovší výskum kladie vznik kamennej pevnosti na brale až okolo roku 1300, dve generácie po Mongoloch. Nie všetko na slovenskom kopci vzniklo v roku 1241 a tu sa to dá pekne naučiť.
The man who began the stone castle was Matúš Čák of Trenčín, the oligarch who ruled the north-west of the kingdom in everything but title; the research of the association that now looks after the ruin puts the start of the work shortly after 1305, and the town of Topoľčany dates the building to the years between 1291 and 1314. He never lived here — Trenčín was his seat — and this was an administrative centre and a shield for Trenčín from the east, the head of an estate that came to hold 26 villages. When he died in 1321 the king took his castles back, and Topoľčany then changed hands from family to family for four hundred years. A castle like this was less a home than an office: courts, taxes, grain stores and a prison.Kamenný hrad začal stavať Matúš Čák Trenčiansky, oligarcha, ktorý vládol severozápadu kráľovstva vo všetkom okrem titulu; výskum združenia, ktoré sa dnes o zrúcaninu stará, kladie začiatok prác krátko po roku 1305 a mesto Topoľčany datuje stavbu do rokov 1291 – 1314. Nikdy tu nebýval — jeho sídlom bol Trenčín — a hrad slúžil ako správne stredisko a štít Trenčína od východu, hlava panstva, ku ktorému neskôr patrilo 26 obcí. Keď v roku 1321 zomrel, kráľ mu hrady zobral a Topoľčany potom striedali majiteľov ďalšie štyri storočia. Hrad tohto typu nebol ani tak domovom, ako úradom: súd, dane, sýpky a väzenie.
Local tradition says a Hussite garrison took the castle and held it from 1431 to 1434. It is a believable story: Czech Hussite field armies really did raid this part of the kingdom in those years, and a little later the Czech troops of Ján Jiskra held real castles across Slovakia for decades. But when historians came looking for the evidence here they found none, and the settled view now is blunt — the Hussites were never on this hill. Keep that example. A story can be repeated for centuries, fit its period perfectly and still be untrue, and the only way to tell the difference is to go looking for the proof.Miestna tradícia hovorí, že hrad obsadila husitská posádka a držala ho v rokoch 1431 – 1434. Znie to hodnoverne: české husitské vojská v tých rokoch do tejto časti kráľovstva naozaj vpadávali a o čosi neskôr držali skutočné hrady po celom Slovensku desaťročia vojaci Jána Jiskru. Keď však historici hľadali dôkazy práve tu, nenašli nič, a dnešný záver je jednoznačný — husiti na tomto kopci nikdy neboli. Zapamätajte si ten príklad. Príbeh sa môže opakovať stáročia, môže presne sedieť do doby, a aj tak nemusí byť pravdivý; jediný spôsob, ako to rozlíšiť, je hľadať dôkaz.
Gunpowder changed what a wall had to be, and the castle changed with it: a Renaissance palace inside, a cannon bastion on the western side, a parkán — the lower outer wall that keeps an attacker away from the main one — pierced with loopholes, and a drawbridge over the ditch. None of it was decoration. After the Ottomans took Nové Zámky in 1663 the frontier of their empire lay about sixty kilometres to the south, and raiding parties ranged far up valleys like this one. Archaeologists digging in the castle have traced everyday life here running right through to the beginning of the eighteenth century, so people were living and working on this rock the whole time.Pušný prach zmenil, čo musí múr vydržať, a hrad sa menil s ním: vnútri renesančný palác, na západnej strane delová bašta, parkán — nižšia predsunutá hradba, ktorá drží útočníka ďalej od hlavného múru — prestrieľaný strieľňami a cez priekopu padací most. Nič z toho nebola ozdoba. Keď Osmani v roku 1663 dobyli Nové Zámky, hranica ich ríše ležala asi šesťdesiat kilometrov na juh a ich jazdecké oddiely zachádzali hlboko do dolín, ako je táto. Archeológovia na hrade vystopovali každodenný život až do začiatku osemnásteho storočia — celý ten čas sa teda na tejto skale bývalo a pracovalo.
Almost every ruined castle in Slovakia is said locally to have been destroyed by the Turks. The record here says something else: during the uprising of Francis II Rákóczi at the beginning of the eighteenth century the castle was badly damaged by imperial troops — the emperor's own soldiers, taking a stronghold that had gone over to the rebels. That was the standard treatment. A castle in insurgent hands was worth more to Vienna as a ruin than as a fortress, and dozens of Slovak castles were deliberately slighted in and after those wars. If you remember one thing about Slovak castle ruins, remember that most of them were wrecked by their own government.Takmer o každej slovenskej zrúcanine sa doma hovorí, že ju zničili Turci. Tu záznamy hovoria niečo iné: počas povstania Františka II. Rákociho na začiatku osemnásteho storočia hrad ťažko poškodilo cisárske vojsko — teda vlastní vojaci panovníka, ktorí dobýjali pevnosť, čo prešla k povstalcom. Bol to bežný postup. Hrad v rukách povstalcov mal pre Viedeň väčšiu cenu ako zrúcanina než ako pevnosť a desiatky slovenských hradov dali počas týchto vojen a po nich zámerne rozbiť. Ak si o slovenských zrúcaninách máte zapamätať jednu vec, tak túto: väčšinu z nich rozbila vlastná vláda.
The castle was repaired once more around the middle of the eighteenth century — and then the estate moved its administration down to Tovarníky in the valley, and with the offices gone the castle had no job left. It decayed steadily from there. This is the ordinary end of a Slovak hilltop castle: not a siege, not a fire, but an accounting decision. Roads, comfort and warm rooms in the valley beat draughty walls on a crag, and the ruin you walk through today is mostly the result of that choice.Okolo polovice osemnásteho storočia hrad ešte raz opravili — lenže potom panstvo presťahovalo svoju správu dolu do Tovarník a keď odišli úrady, hrad stratil úlohu. Odvtedy vytrvalo pustol. Takto sa končí obyčajný slovenský hrad na kopci: nie obliehaním, nie požiarom, ale rozhodnutím účtovníka. Cesty, pohodlie a teplé izby v doline zvíťazili nad prievanom v múroch na skale — a zrúcanina, ktorou dnes prechádzate, je predovšetkým výsledkom tejto voľby.
In the nineteenth century educated Europe fell in love with ruins: landowners stopped quarrying them for stone and started improving them instead. The last family to own this castle were the Stummers, industrialists whose money came from the works down in the valley, and in that century — the sources point chiefly to its later decades — the main tower was finished off in the romantic taste and part of the fortification was conserved. That is the slim white tower everybody photographs. It is not a forgery; it is a nineteenth-century opinion about the Middle Ages, built in stone. But it is the youngest thing on the hill, not the oldest.V devätnástom storočí sa vzdelaná Európa zamilovala do zrúcanín: majitelia ich prestali rozoberať na kameň a začali ich vylepšovať. Posledným rodom, ktorý hrad vlastnil, boli Stummerovci, priemyselníci, ktorých peniaze pochádzali z tovární v doline, a v tomto storočí — pramene ukazujú najmä na jeho záver — hlavnú vežu dostavali v romantickom slohu a časť opevnenia zakonzervovali. Práve tú štíhlu bielu vežu dnes všetci fotografujú. Nie je to falzifikát, je to názor devätnásteho storočia na stredovek, postavený z kameňa. Ale je to najmladšia vec na kopci, nie najstaršia.
The ruin took no part in this war, but the hill it stands on did. After the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 the wooded Považský Inovec became partisan ground, and the people of Podhradie, the village at the foot of the castle, strongly supported the partisans working in these mountains — many of them joined the fighting outright, at a time when helping a partisan was punished by death and German units burned whole villages elsewhere in Slovakia for it. Topoľčany was taken on 1 April 1945 by soldiers of the First Romanian Army, fighting against Germany after Romania changed sides.Zrúcanina sa tejto vojny nezúčastnila, ale kopec, na ktorom stojí, áno. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 sa zalesnený Považský Inovec stal partizánskym terénom a obyvatelia Podhradia, dediny pod hradom, partizánov pôsobiacich v týchto horách výrazne podporovali — mnohí sa priamo zapojili do bojov, a to v čase, keď sa za pomoc partizánom trestalo smrťou a nemecké jednotky za ňu inde na Slovensku vypaľovali celé dediny. Topoľčany oslobodili 1. apríla 1945 vojaci 1. rumunskej armády, ktorá po zmene strany bojovala proti Nemecku.
A civic association took the ruin on, and after research campaigns in 2009 and 2010 it has been consolidating the castle ever since, helped by Norway Grants and Slovak foundations. The drawbridge over the ditch has been rebuilt, the parkán wall raised back to its parapet with loopholes, the historic ground levels restored, and a wooden stair now climbs to the western cannon bastion as a viewpoint. The archaeology done alongside the building work reconstructed daily life up here from the late thirteenth century to the early eighteenth. Access from Podhradie by the marked path is free — a village of fewer than three hundred people now looking after a castle that once administered twenty-six of them.Zrúcaniny sa ujalo občianske združenie a po výskumných sezónach v rokoch 2009 a 2010 hrad sústavne konsoliduje, s podporou Nórskych fondov a slovenských nadácií. Padací most cez priekopu je späť, parkán je domurovaný do výšky ochodze so strieľňami, obnovené sú historické úrovne terénu a na západnú delovú baštu vedie drevené schodisko na vyhliadku. Archeologický výskum popri stavebných prácach zrekonštruoval každodenný život tu hore od konca trinásteho po začiatok osemnásteho storočia. Prístup z Podhradia po značkovanom chodníku je voľný — dedina s necelými tromi stovkami obyvateľov sa dnes stará o hrad, ktorý kedysi spravoval dvadsaťšesť dedín.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.