A Real Castle Under a Romantic HatSkutočný hrad pod romantickým klobúkom
Strip the tower away and what is left is a genuine early-Gothic castle on the southern spur of the Považský Inovec. The estate is first named in 1235, but the stone fortress is younger than the wave that followed the Mongol invasion: building research now dates its start to just after 1305, begun by the oligarch Matúš Čák of Trenčín. Its job was the valley below: the road that runs north from the Nitra plain toward the Váh, and the market settlement that would grow into the town of Topoľčany. The village at its foot is still called Podhradie — "under the castle" — which tells you what the place was for.Odmyslite si vežu a zostane skutočný ranogotický hrad na južnom výbežku Považského Inovca. Panstvo sa prvý raz spomína v roku 1235, kamenná pevnosť je však mladšia než vlna stavania po mongolskom vpáde: pamiatkový výskum kladie jej začiatok tesne po roku 1305 a pripisuje ju oligarchovi Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Jeho úlohou bola dolina pod ním: cesta smerujúca na sever z Nitrianskej pahorkatiny k Váhu a trhová osada, z ktorej vyrástli Topoľčany. Dedina pod ním sa dodnes volá Podhradie — a to o jej zmysle povie všetko.
Like most castles on this side of the country, it was counted in the early fourteenth century among the strongholds that fell under the sway of Matúš Čák of Trenčín, the oligarch who ruled the north-west of the kingdom in all but name. After him it passed from noble family to noble family across the late Middle Ages, was patched and extended as artillery changed what a wall had to do, and then — like almost every hilltop castle in Slovakia — became an expensive inconvenience. By the eighteenth century its owners lived down in the valley and the castle was left to weather.Ako väčšina hradov v tejto časti krajiny sa aj on začiatkom štrnásteho storočia počítal medzi opory, ktoré sa dostali pod vplyv Matúša Čáka Trenčianskeho, oligarchu vládnuceho severozápadu kráľovstva vo všetkom okrem titulu. Po ňom prechádzal v neskorom stredoveku z rodu na rod, opravovali ho a rozširovali podľa toho, ako delostrelectvo menilo nároky na hradby — a potom sa, ako takmer každý hrad na kopci na Slovensku, stal drahou nepohodlnosťou. V osemnástom storočí už jeho majitelia bývali dolu v doline a hrad nechali napospas počasiu.
And there the story would have ended, quietly, the way it ended for dozens of others. What saved Topoľčiansky hrad from being just another overgrown wall was a change of fashion: in the early nineteenth century the estate's owners came back up the hill — not to defend it, but to decorate it.A tým by sa príbeh potichu skončil, tak ako sa skončil desiatkam iných. Topoľčiansky hrad pred osudom ďalšej zarastenej hradby zachránila zmena módy: na začiatku devätnásteho storočia sa majitelia panstva na kopec vrátili — nie aby ho bránili, ale aby ho ozdobili.
