Topoľčianky is not a castle but an estate: a fortified Renaissance house of the sixteenth century with a classicist palace built across its front in the eighteen-twenties, standing in a park at the foot of the Tribeč hills. Its history is the history of whoever owned the land — a family that took to robbery, the Rákóczis, the Keglevichs, the Habsburgs, and finally a republic that turned the whole thing into a summer office.Topoľčianky nie sú hrad, ale panstvo: opevnený renesančný dom zo šestnásteho storočia, pred ktorý v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia postavili klasicistický palác, a to všetko v parku na úpätí Tribeča. Ich dejiny sú dejinami toho, kto tu vlastnil pôdu — rod, ktorý sa dal na zbojstvo, Rákociovci, Keglevichovci, Habsburgovci a napokon republika, ktorá si z celého panstva urobila letnú kanceláriu.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Topoľčianky are first mentioned in writing in 1293 — which is a fact about a document, not about when people arrived, because archaeologists have found settlement here from the sixth and seventh centuries. Where the château stands there was then a fortified house ringed by a water ditch, the standard defence of a lord in flat country: no crag to build on, so you dig. The family that held the estate took its name from the village, and in the fourteenth century its head, Comes Haslav, was granted the right to pan gold out of the local stream. A later lord is remembered as Peter Ryžiar — Peter the Panner — and the estate's own history admits that under him and his sons the family turned to robbery, which ended in courts, prison and executions.Topoľčianky sú písomne doložené v roku 1293 — čo je údaj o listine, nie o tom, odkedy tu žijú ľudia: archeológovia tu našli osídlenie už zo 6. a 7. storočia. Na mieste dnešného kaštieľa vtedy stálo opevnené sídlo obkolesené vodnou priekopou, obvyklá obrana zemepána v rovine: keď nemáte skalu, kopete. Rod, ktorý panstvo držal, sa volal podľa dediny a v štrnástom storočí získal komes Haslav právo ryžovať v miestnom potoku zlato. Neskoršieho pána si pamätáme ako Petra Ryžiara a vlastné dejiny panstva nezakrývajú, že pod ním a jeho synmi sa rod dal na zbojstvo — skončilo to súdmi, žalárom a popravami.
After the Ottomans destroyed the Hungarian royal army at Mohács in 1526 the frontier crept north for a century and a half, and this house was rebuilt for it. The man who did it was Ján Topoľčiansky, remembered by the nickname turkobijec, the Turk-fighter: he raised a new fortified house on fresh foundations, with barracks and quarters for officers, and even moved a stream to serve it. In 1561 the village is recorded as the seat of Tekov County — the stolica, the kingdom's district of local government — and three years later there is a school here. The four-winged house with the arcaded courtyard that still hides behind the pale classicist front dates from around and after 1598: arcades to live behind, walls to survive behind.Keď Osmani v roku 1526 pri Moháči rozdrvili uhorské kráľovské vojsko, hranica sa na poldruha storočia posunula na sever — a toto sídlo sa prestavalo práve pre ňu. Urobil to Ján Topoľčiansky, ktorému ostala prezývka turkobijec: na nových základoch postavil nové opevnené sídlo s kasárňami a bytmi pre dôstojníkov a dokonca preložil potok. V roku 1561 sa obec uvádza ako sídlo Tekovskej stolice — stolica bola v kráľovstve jednotkou správy — a o tri roky neskôr sa tu spomína škola. Štvorkrídlová budova s arkádovým nádvorím, ktorá sa dodnes skrýva za svetlým klasicistickým priečelím, pochádza z čias okolo a po roku 1598: arkády na bývanie, múry na prežitie.
The Topoľčianky line died out in 1614 and the estate passed to Baron Ladislav Pethő, whose daughter Anna married Count Pavol Rákóczi — and so the house entered the orbit of the family that would lead the last great revolt against the Habsburgs. Countess Alžbeta, wife of Ladislav Rákóczi, rebuilt and enlarged it, founded a religious brotherhood in 1686 whose July pilgrimage the village still keeps, and in 1698 endowed a hospital, a home for the old and an orphanage — the first institutions the village ever had. Francis II Rákóczi himself used the house between 1704 and 1708, during the war of the kuruc, as the insurgents who fought the emperor were called. Nearly two centuries later, when workmen dug ponds in the park, they turned up a mass grave of imperial soldiers from 1705: that war had been fought in this garden.Topoľčianska vetva vymrela v roku 1614 a panstvo prešlo na baróna Ladislava Pethőa, ktorého dcéra Anna sa vydala za grófa Pavla Rákociho — sídlo sa tak dostalo do okruhu rodu, čo viedol posledné veľké povstanie proti Habsburgovcom. Grófka Alžbeta, manželka Ladislava Rákociho, kaštieľ prestavala a rozšírila, v roku 1686 založila náboženské bratstvo, ktorého júlovú púť obec drží dodnes, a v roku 1698 dala postaviť špitál, starobinec a sirotinec — vôbec prvé ustanovizne v dedine. František II. Rákoci tu sám pobudol v rokoch 1704 – 1708, počas vojny kurucov, ako sa povstalcom bojujúcim proti cisárovi hovorilo. Takmer o dve storočia neskôr, keď v parku hĺbili jazierka, narazili robotníci na masový hrob cisárskych vojakov z roku 1705: tá vojna sa bila práve v tejto záhrade.
Once the uprising was over Count Karol Zichy repaired the war damage and put the estate to work: a sawmill, a timber yard, a brewery. The village lost something as well — in 1723 the county seat moved away to Zlaté Moravce, and Topoľčianky went back to being an estate village. The Keglevich family took over in 1742, and Count Karol Keglevich pulled down the old Gothic church and built a Baroque one up on the hill, carrying the Turk-fighter's stone tomb into it. This is what the eighteenth century looked like almost everywhere in Slovakia: defence giving way to farming, garrisons to granges, and the lord's house turning slowly into a country residence.Po skončení povstania dal gróf Karol Zichy opraviť vojnové škody a panstvo zamestnal: píla, drevosklad, pivovar. Obec však aj o čosi prišla — v roku 1723 sa sídlo stolice presťahovalo do Zlatých Moraviec a z Topoľčianok sa znova stala panská dedina. Od roku 1742 tu hospodárili Keglevichovci a gróf Karol Keglevich dal zbúrať starý gotický kostol a hore na kopci postavil barokový, do ktorého preniesli kamennú tumbu turkobijca. Tak vyzeralo osemnáste storočie takmer všade na Slovensku: obranu vystriedalo hospodárstvo, posádky majere a panské sídlo sa pomaly menilo na vidiecke bývanie.
Count Ján Keglevich did not restore the old house — he demolished its southern wing and built a new one across the front in the classicist manner, between 1818 and 1825, to the design of the builder L. Pichl. Behind the columns and under the dome went a ballroom, a dining room and a library: rooms for receiving people, not for keeping them out. The English park was cultivated in the same years, and the statue of St John Nepomuk that still stands in the village dates from 1805. The result is the building you see today — an Enlightenment palace bolted onto a Renaissance fortress-house, two ages of taste back to back, and the quickest architecture lesson in the Nitra region.Gróf Ján Keglevich starý dom neobnovil — dal zbúrať jeho južné krídlo a v rokoch 1818 – 1825 postavil pred kaštieľ nové, klasicistické, podľa návrhu staviteľa L. Pichla. Za stĺporadím a pod kupolou vznikla tanečná sála, jedáleň a knižnica: miestnosti na prijímanie ľudí, nie na ich odrážanie. V tých istých rokoch sa upravoval anglický park a socha svätého Jána Nepomuckého stojí v obci od roku 1805. Výsledkom je budova, akú vidíte dnes — osvietenský palác pristavaný k renesančnému opevnenému domu, dve epochy vkusu chrbtom k sebe a najrýchlejšia hodina architektúry v Nitrianskom kraji.
The last Keglevich gambled the estate away; it went to auction on 20 September 1890 and the buyers were the Habsburgs. Archduke Joseph August furnished the house lavishly, enlarged the park, dug ponds fed by a water system that still works, and in 1910 added a riding school, a coach house and a hunting lodge. The railway had reached the village from Šurany on 20 November 1895, which is what made a country estate usable as a modern residence. Every one of those additions matters for what comes next: the horses, the stables, the library and the furniture were all here when the empire ended, and nobody carried them away.Posledný Keglevich panstvo prehral; 20. septembra 1890 šlo do dražby a kúpili ho Habsburgovci. Arcivojvoda Jozef August dal kaštieľ bohato zariadiť, rozšíril park, vyhĺbil jazierka napájané vodným systémom, ktorý funguje dodnes, a v roku 1910 pribudla jazdiareň, vozáreň a poľovnícky zámoček. Železnica prišla do obce zo Šurian 20. novembra 1895 — až vďaka nej sa dalo vidiecke panstvo používať ako moderné sídlo. Každý z tých prírastkov je dôležitý pre to, čo príde: kone, maštale, knižnica aj nábytok tu boli, keď monarchia skončila, a nikto ich neodviezol.
Archduke Joseph August and his wife Augusta left in October 1918 as the monarchy collapsed, and they left the furniture, the library and the collections standing where they were — which is why the rooms here are still furnished when most Slovak manor houses are empty shells. The new Czechoslovak state took the estate and made it the summer residence of the president. Tomáš Garrigue Masaryk came from 1923 onward, once for four months at a stretch, receiving foreign statesmen and riding out to the lime kilns at Skýcov and the ruin below Hrušov castle; the writer Karel Čapek was among the guests, and his book of conversations with Masaryk grew out of talks like these. The National Stud Farm was founded on the same estate land in 1921, and Edvard Beneš spent September 1936 here: the horses and the house were one decision, not two.Arcivojvoda Jozef August a jeho manželka Augusta odišli v októbri 1918, keď sa monarchia rúcala, a nábytok, knižnicu i zbierky nechali tam, kde stáli — preto sú tunajšie izby dodnes zariadené, kým väčšina slovenských kaštieľov je prázdna. Nový československý štát panstvo prevzal a urobil z neho letné sídlo prezidenta. Tomáš Garrigue Masaryk sem chodil od roku 1923, raz zostal aj štyri mesiace, prijímal zahraničných štátnikov a na koni vyrážal k vápenkám v Skýcove i k zrúcanine pod Hrušovom; medzi hosťami bol aj spisovateľ Karel Čapek a jeho Hovory s T. G. M. vyrástli z takýchto rozhovorov. Na pozemkoch toho istého panstva vznikol v roku 1921 Národný žrebčín a Edvard Beneš tu strávil september 1936: kone a kaštieľ boli jedno rozhodnutie, nie dve.
The Slovak State proclaimed in March 1939 was Nazi Germany's client, and it kept Topoľčianky as a state residence, although President Jozef Tiso came only for short private visits. When the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 the wooded Tribeč above the park became partisan country, German units answered with reprisals — Skýcov, over the ridge, is on the official list of Slovak settlements burned during the war — and the front rolled through at the end of March 1945.Slovenský štát vyhlásený v marci 1939 bol klientom nacistického Nemecka a Topoľčianky si ponechal ako štátne sídlo, hoci prezident Jozef Tiso sem chodil len na krátke súkromné návštevy. Keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, zalesnený Tribeč nad parkom sa stal partizánskym terénom, nemecké jednotky odpovedali represáliami — Skýcov za hrebeňom je na oficiálnom zozname obcí vypálených počas vojny — a koncom marca 1945 sa cez kraj prevalil front.
Edvard Beneš came back for the summers of 1946 and 1947, and then the communist takeover of February 1948 changed what the house was for. In August 1949 President Klement Gottwald handed the château over as a holiday home for working people, run by the trade-union movement, keeping only the classicist wing for state occasions; a government decree of 25 September 1957 transferred it into union ownership from that October. For four decades factory workers took their fortnight's holiday in an archduke's bedroom. Whatever you think of the regime that arranged it, this is the reason the building stayed heated, staffed and repaired instead of collapsing like the manor houses that were simply left to rot.Edvard Beneš sa vrátil na letá 1946 a 1947 a potom februárový prevrat v roku 1948 zmenil to, načo dom slúži. V auguste 1949 prezident Klement Gottwald kaštieľ odovzdal odborom ako rekreačné zariadenie pre pracujúcich — na štátne príležitosti si ponechali len klasicistické krídlo — a vládne uznesenie z 25. septembra 1957 ho od októbra previedlo priamo do majetku ROH. Štyri desaťročia si robotníci brali dva týždne dovolenky v arcivojvodovej spálni. Nech si o tom režime myslíte čokoľvek, práve preto sa v dome kúrilo, upratovalo a opravovalo — a nespadol tak ako kaštiele, ktoré jednoducho nechali schátrať.
In independent Slovakia the estate was divided among institutions rather than sold off. The classicist wing holds a museum of period interiors, a library of more than 14,000 volumes and collections of furniture and ceramics; the National Stud Farm still breeds five kinds of horse — shagya Arabian, purebred Arabian, Lipizzaner, Hutsul and sport horses — keeps around 550 animals and draws some fifty thousand visitors a year; the English park runs into the estate forest, where a bison enclosure has been stocked since the late 1950s; and the wine cellars work in the village below. None of them keeps the same opening hours, which is the one practical thing worth knowing before you come.V samostatnom Slovensku sa panstvo nerozpredalo, ale rozdelilo medzi inštitúcie. V klasicistickom krídle je múzeum dobových interiérov, knižnica s vyše 14 000 zväzkami a zbierky nábytku a keramiky; Národný žrebčín chová päť plemien koní — shagya araba, plnokrvného araba, lipicana, hucula a športového koňa — má okolo 550 zvierat a asi päťdesiattisíc návštevníkov ročne; anglický park prechádza do panského lesa, kde je od konca päťdesiatych rokov zubria obora; a dolu v obci pracujú vínne pivnice. Ani jedna z nich nemá rovnaké otváracie hodiny — a to je jediná praktická vec, ktorú sa oplatí vedieť pred cestou.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.