The name says exactly what the place is: the settlement below Krásna Hôrka. The village grew to serve the castle on the cone above it, and nearly everything that has happened here comes back to that hill — the Ottoman raid that burned the houses, the market rights the lords obtained for it, the extraordinary mausoleum a count built at the foot of the slope, and the grass fire of 2012 that started inside the village and gutted the castle roofs.Meno hovorí presne to, čím obec je: osada pod Krásnou Hôrkou. Dedina vyrástla preto, aby slúžila hradu na homoli nad ňou, a takmer všetko, čo sa tu udialo, sa k tomu kopcu vracia — osmanský nájazd, ktorý domy vypálil, jarmočné práva, ktoré jej zemepáni vybavili, mimoriadne mauzóleum, ktoré gróf postavil na úpätí svahu, aj požiar trávy v roku 2012, ktorý vznikol v chotári obce a zničil strechy hradu.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
The story of the village starts with the rock above it. Slovak accounts hold that the cone probably carried an older earth-and-timber fort and that it sheltered King Béla IV during the Mongol invasion of 1241 — probably, because the documentary evidence is thin and a student should know the difference between probably and certainly. After the invasion the king gave large estates in Gemer to the Ákos clan, ancestors of the Bebeks, and pressed his nobles to build castles of stone. A stone castle needs a permanent settlement under it: masons and carters while it goes up, then ploughmen, smiths, brewers and soldiers for as long as it stands.Príbeh obce sa začína bralom nad ňou. Slovenské pramene uvádzajú, že homoľa niesla pravdepodobne staršie hradisko a že počas mongolského vpádu v roku 1241 poskytlo útočisko kráľovi Belovi IV. — pravdepodobne, lebo písomných dokladov je málo a rozdiel medzi pravdepodobne a určite treba vedieť. Po vpáde kráľ rozdal veľké majetky v Gemeri Ákošovcom, predkom Bebekovcov, a tlačil šľachtu, aby stavala kamenné hrady. A kamenný hrad potrebuje pod sebou trvalé osídlenie: najprv murárov a povozníkov, kým rastie, potom oráčov, kováčov, pivovarníkov a vojakov, kým stojí.
The village is first named in a document of 1322, written as Karaznahurka, and again in 1329 in several different spellings — medieval scribes wrote what they heard. That is a fact about parchment that survived, not about when people first settled under the hill. The parish church of All Saints is a single-nave Gothic building of the early fourteenth century and turns up in the papal tithe registers of the 1330s, which is how a great many Slovak villages make their written debut: in a tax list. The castle above got its own first mention in 1333, and from the start the two are one economy.Obec je prvý raz doložená v listine z roku 1322 v podobe Karaznahurka a znova v roku 1329 vo viacerých pravopisných podobách — stredovekí pisári písali, čo počuli. Je to údaj o zachovanom pergamene, nie o tom, kedy sa pod kopcom prvý raz usadili ľudia. Farský Kostol Všetkých svätých je jednoloďová gotická stavba z prvej polovice štrnásteho storočia a objavuje sa v pápežských desiatkových registroch z tridsiatych rokov 14. storočia — tak vstupuje do písomných dejín veľká časť slovenských dedín, cez daňový súpis. Hrad nad ňou má prvú zmienku z roku 1333 a od začiatku tvoria jedno hospodárstvo.
A royal tax survey of 1427 counted sixty-seven portals in the village. A porta was a gateway wide enough for a loaded hay cart to pass through, and the kingdom used it as the taxable unit of a peasant holding, so the number works as a rough census: this was a substantial place, not a hamlet. In 1441 the Bohemian captain Ján Jiskra's troops occupied Gemer without destroying the castle above. Villages of this size are the reason a castle was worth holding at all — the rock produced nothing, the fields and forges below produced everything.Kráľovský daňový súpis z roku 1427 napočítal v obci šesťdesiatsedem port. Porta bola brána taká široká, aby ňou prešiel naložený voz so senom, a kráľovstvo ju používalo ako zdaniteľnú jednotku sedliackej usadlosti — číslo teda funguje ako hrubé sčítanie: bola to poriadna dedina, nie osada. V roku 1441 obsadili Gemer vojaci českého kapitána Jána Jiskru, hrad nad obcou však nezničili. Práve dediny takejto veľkosti sú dôvodom, prečo sa hrad oplatilo držať — bralo nevyprodukovalo nič, polia a hámre pod ním všetko.
The Ottoman frontier reached Gemer in the middle of the sixteenth century, and in 1569–1570 Ottoman troops burned Krásnohorské Podhradie. The castle on the cone above was not taken. That pattern is the ordinary experience of the Ottoman century in Slovakia, and it is worth saying plainly to anyone who has been told that the Turks destroyed a castle: raiding columns burned what stood on open ground — houses, mills, standing crops — and rode away, while the stone strongholds mostly held out. The people came back and rebuilt, because the alternative was to abandon the fields and the fields were the living.Osmanská hranica dosiahla Gemer v polovici šestnásteho storočia a v rokoch 1569 – 1570 osmanské vojská Krásnohorské Podhradie vypálili. Hrad na homoli nad ňou nedobyli. Tento vzorec je bežnou skúsenosťou osmanského storočia na Slovensku a treba to povedať naplno každému, komu tvrdili, že Turci zničili hrad: nájazdové oddiely vypálili to, čo stálo na otvorenom — domy, mlyny, obilie na poli — a odtiahli, kým kamenné pevnosti sa spravidla ubránili. Ľudia sa vrátili a postavili to znova, lebo druhou možnosťou bolo opustiť polia, a polia boli obživa.
In 1678 the castle went over to Imrich Thököly's anti-Habsburg rising, and in 1685 an imperial army under General Schulz arrived to take it back. He could not storm the rock, so he blockaded it — for about a year, according to Hungarian accounts, until the garrison surrendered on agreed terms. A blockade is not fought on the walls; it is fought in the village. The besieging army eats the fields, cuts the wood, takes the carts and the horses, and the people who own them pay for a war they did not start twice over. Kuruc troops of the Rákóczi rising were here again in the following century.V roku 1678 prešiel hrad na stranu protihabsburského povstania Imricha Tököliho a v roku 1685 ho prišlo dobyť cisárske vojsko pod generálom Schulzom. Bralo sa útokom vziať nedalo, a tak ho blokoval — podľa maďarských prameňov asi rok, kým sa posádka nevzdala za dohodnutých podmienok. Blokáda sa však nebojuje na hradbách, ale v dedine. Obliehajúce vojsko zje polia, vyrúbe drevo, vezme vozy aj kone — a ľudia, ktorým patrili, platia za cudziu vojnu dvakrát. V nasledujúcom storočí tu boli znova kuruci Rákociho povstania.
By the eighteenth century the village was doing well enough to be given the rights that mattered: the right to hold national fairs from 1754, and in 1757 the status of a market town, a mezőváros in Hungarian, a zemepanské mestečko in Slovak. A market town was still owned by its lord and its people were still subjects, but it could hold fairs — and fairs meant craftsmen, cash, an inn, and a fixed day when the whole district came here to buy and sell. In 1787 the Gothic church was rebuilt in a baroque and classical manner and given its tower. Both changes describe the same thing: a service village turning into a small local centre.V osemnástom storočí sa obci darilo dosť na to, aby dostala práva, na ktorých záležalo: od roku 1754 právo konať krajinské jarmoky a v roku 1757 postavenie zemepanského mestečka. Mestečko naďalej patrilo zemepánovi a jeho obyvatelia zostali poddanými, ale mohlo konať jarmoky — a jarmok znamenal remeselníkov, hotové peniaze, hostinec a pevný deň, keď sa sem celé okolie zišlo kupovať a predávať. V roku 1787 kostol barokovo-klasicisticky prestavali a pristavali mu vežu. Obe zmeny hovoria o tom istom: zo služobnej dediny sa stávalo malé miestne stredisko.
A survey of 1828 recorded 146 houses and 896 inhabitants here, most of them living by crafts rather than by the plough — the market rights had done their work. Ten years earlier, in 1818, the castle above them had burned out and its owners had stopped living in it, though they still owned everything the village stood on. Then in 1848 the Hungarian parliament abolished serfdom throughout the kingdom, and the villagers stopped owing labour days and dues to the lord on the hill. What did not change quickly was ownership: the land, the forests and the ironworks stayed with the Andrássys, and most people went on working for them, now for wages.Súpis z roku 1828 tu zaznamenal 146 domov a 896 obyvateľov, väčšinou remeselníkov, nie roľníkov — jarmočné práva urobili svoje. Desať rokov predtým, v roku 1818, hrad nad nimi vyhorel a jeho majitelia v ňom prestali bývať, hoci naďalej vlastnili všetko, na čom dedina stála. V roku 1848 potom uhorský snem zrušil poddanstvo v celom kráľovstve a dedinčania prestali dlžiť pánovi na kopci robotné dni a dávky. Čo sa rýchlo nezmenilo, bolo vlastníctvo: pôda, lesy aj železiarne zostali Andrášiovcom a väčšina ľudí pre nich pracovala ďalej, teraz za mzdu.
Count Dionýz Andrássy had married Františka Hablawetzová in 1866; she was not an aristocrat, his family never accepted her, and he was cut out of the entailed family estate for it in 1867. When she died in 1902 he refused the family crypt for her and built her a tomb of her own at the foot of the castle hill, in 1903–1904: an octagonal art nouveau mausoleum designed by the Munich architect Richard Berndl, built under Karol Schmucker, with sculpture by Max Frick and mosaics by Karol Throll, in white sandstone from near Budapest, with sarcophagi of Carrara marble, coloured marbles from Tunisia, Hungary and Switzerland, and Mexican onyx. Her body was brought from Munich and laid in it on 26 October 1904, the second anniversary of her death, and Dionýz was buried beside her in 1913. In 1908–1909 he built the village a picture gallery as well, to show the family paintings to the public — a genuinely unusual thing for a magnate of that time to do.Gróf Dionýz Andráši sa v roku 1866 oženil s Františkou Hablawetzovou; nebola šľachtičná, rod ju nikdy neprijal a jeho za to v roku 1867 vylúčili z rodového majorátu. Keď v roku 1902 zomrela, odmietol pre ňu rodovú hrobku a postavil jej vlastnú na úpätí hradného kopca, v rokoch 1903 – 1904: osemboké secesné mauzóleum podľa návrhu mníchovského architekta Richarda Berndla, postavené pod vedením Karola Schmuckera, so sochárskou výzdobou Maxa Fricka a mozaikami Karola Throlla, z bieleho pieskovca spod Budapešti, so sarkofágmi z carrarského mramoru, s farebnými mramormi z Tuniska, Uhorska a Švajčiarska a s mexickým ónyxom. Jej telesné pozostatky priviezli z Mníchova a uložili sem 26. októbra 1904, na druhé výročie jej smrti; Dionýz bol pochovaný vedľa nej v roku 1913. V rokoch 1908 – 1909 dal obci postaviť ešte obrazáreň, aby rodinné obrazy mohla vidieť verejnosť — na vtedajšieho magnáta naozaj nezvyčajný čin.
The censuses of the Kingdom of Hungary asked for mother tongue, not nationality, and they were taken while the state was actively pressing Hungarian on its schools and offices, so the figures have to be read with that in mind: in 1880 the village had 892 inhabitants, of whom 791 were recorded as Hungarian-speaking and 38 as Slovak; by 1900, of 1,045 people, 1,044 were counted as Hungarian-speaking. A number like that describes a policy as much as a population, and it is a good place for a student to learn that statistics have authors. In 1918 the kingdom collapsed and Krásnohorské Podhradie passed to Czechoslovakia, confirmed by the Treaty of Trianon in 1920. The people did not move; the border did.Sčítania v Uhorskom kráľovstve sa pýtali na materinský jazyk, nie na národnosť, a robili sa v čase, keď štát aktívne presadzoval maďarčinu v školách a na úradoch — čísla teda treba čítať s týmto vedomím: v roku 1880 mala obec 892 obyvateľov, z toho 791 zapísaných ako maďarsky hovoriacich a 38 ako slovensky hovoriacich; v roku 1900 bolo z 1 045 ľudí 1 044 zapísaných ako maďarsky hovoriacich. Takéto číslo opisuje politiku rovnako ako obyvateľstvo a je to dobré miesto, kde sa žiak naučí, že aj štatistika má autora. V roku 1918 sa kráľovstvo rozpadlo a Krásnohorské Podhradie pripadlo Česko-Slovensku, čo potvrdila Trianonská zmluva v roku 1920. Ľudia sa nepohli; pohla sa hranica.
The First Vienna Award of 2 November 1938 handed southern Slovakia to Hungary along a line running through Jelšava, Rožňava and Košice, and Krásnohorské Podhradie, five kilometres east of Rožňava, went with it; Hungarian troops arrived in the first days of November. The front reached the valley in winter: Rožňava was taken on 23 January 1945 by the Romanian Fourth Army, fighting on the Allied side after Romania changed sides in 1944, as part of the Soviet Second Ukrainian Front, and the region returned to Czechoslovakia.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 odovzdala južné Slovensko Maďarsku po línii cez Jelšavu, Rožňavu a Košice a Krásnohorské Podhradie, päť kilometrov východne od Rožňavy, išlo s ňou; maďarské vojsko prišlo v prvých novembrových dňoch. Front prišiel do doliny v zime: Rožňavu dobyla 23. januára 1945 rumunská 4. armáda, ktorá po zmene strany v roku 1944 bojovala na strane spojencov, ako súčasť sovietskeho 2. ukrajinského frontu, a kraj sa vrátil Česko-Slovensku.
In 1945 the Andrássy property here was nationalised and the castle became a state museum. The picture gallery in the village lost its purpose and was converted into flats — a small, ordinary example of what the new order did with a building it had no use for. Under the karst hills west of the village, cavers from Rožňava lowered the water level of the Buzgó spring in 1964 and got into the Krásnohorská cave, which holds a stalagmite of nearly thirty-three metres, among the largest known anywhere; it was declared a national natural monument in 1972. It has never been a lit show cave: you go in with a guide, in caving gear, in a small group, by arrangement.V roku 1945 tunajší andrášiovský majetok znárodnili a hrad sa stal štátnym múzeom. Obrazáreň v obci stratila zmysel a prestavali ju na byty — malý, celkom bežný príklad toho, čo nový poriadok robil s budovou, pre ktorú nemal využitie. Pod krasovými kopcami západne od dediny znížili rožňavskí jaskyniari v roku 1964 hladinu vyvieračky Buzgó a prenikli do Krásnohorskej jaskyne, v ktorej stojí kvapeľ vysoký takmer tridsaťtri metrov, jeden z najväčších známych na svete; v roku 1972 ju vyhlásili za národnú prírodnú pamiatku. Nikdy to nebola osvetlená sprístupnená jaskyňa: vchádza sa do nej so sprievodcom, v jaskyniarskom výstroji, v malej skupine a po dohode.
After 1990 the picture gallery was restored to the purpose Dionýz Andrássy built it for, and the mausoleum was again shown to visitors on its own seasonal timetable. That leaves three monuments in one small village — the castle, the mausoleum and the gallery — run by three different bodies, on three different calendars, with no combined ticket, which is exactly the thing a visitor has to plan around here. Behind the monuments the village met what most Slovak villages met after 1989: fewer secure jobs close to home and a longer journey to work.Po roku 1990 vrátili obrazárni účel, pre ktorý ju Dionýz Andráši postavil, a mauzóleum znova sprístupnili návštevníkom vo vlastnom sezónnom režime. V jednej malej obci tak stoja tri pamiatky — hrad, mauzóleum a obrazáreň — v správe troch rôznych inštitúcií, s tromi rôznymi otváracími časmi a bez spoločnej vstupenky, a práve s tým musí návštevník počítať. Za pamiatkami čakalo obec to, čo väčšinu slovenských dedín po roku 1989: menej istej práce blízko domova a dlhšie dochádzanie.
On 10 March 2012 the fire that gutted the castle roofs began in the dry grass of this village's own hillside, and Krásnohorské Podhradie has lived beside a building site ever since; the damage was put at eight million euros and the reconstruction is still going. The honest summary of the place today: a famous silhouette that mostly cannot be entered, a mausoleum and a gallery that can, and a village getting on with its own life underneath.Dňa 10. marca 2012 sa oheň, ktorý zničil strechy hradu, začal v suchej tráve na svahu v chotári tejto obce a Krásnohorské Podhradie odvtedy žije vedľa staveniska; škody vyčíslili na osem miliónov eur a rekonštrukcia stále beží. Poctivé zhrnutie miesta dnes: slávna silueta, do ktorej sa väčšinou nedá vojsť, mauzóleum a obrazáreň, do ktorých sa dá, a dedina, ktorá si pod tým žije svoje.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.