Spišské Vlachy has exactly the shape of Levoča and Spišská Nová Ves — one long lens of a square with the church and the town hall standing free in the middle — at a quarter of the size and with almost none of the visitors. The most interesting thing about its founding is its name: Vlasi was the Slavic word for people of Romance speech, and the Latin, German and Hungarian names all say the same, so the first settlers were probably Walloons or Italians brought in alongside the far more numerous Germans. It was one of the sixteen towns pawned to Poland in 1412, and it stayed small enough that nobody ever became rich enough to knock the old square down.Spišské Vlachy majú presne ten istý pôdorys ako Levoča či Spišská Nová Ves — jedno dlhé šošovkovité námestie s kostolom a radnicou voľne uprostred — len sú štvrtinové a takmer bez turistov. Najzaujímavejšie na ich vzniku je meno: Vlasi boli u Slovanov ľudia hovoriaci románskym jazykom a latinské, nemecké aj maďarské pomenovanie hovoria to isté, takže prví osadníci tu boli zrejme Valóni alebo Taliani, privedení popri oveľa početnejších Nemcoch. Mesto patrilo medzi šestnásť miest, ktoré roku 1412 putovali do poľského zálohu, a zostalo dosť malé na to, aby nikto nikdy nezbohatol natoľko, aby staré námestie zbúral.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
The Mongol army swept through the kingdom in 1241 and the Spiš was among the regions it emptied. Two years later, in 1243, this place appears in writing for the first time — which is the pattern all over the region, because Béla IV spent the years after the invasion granting land, confirming settlers and repopulating the Spiš as fast as he could. The Latin name in those earliest records is villa Latina, the village of the Latins. That is not a mistake and not a flourish: it means the people here spoke a Romance language.Roku 1241 sa mongolské vojsko prehnalo kráľovstvom a Spiš patril k oblastiam, ktoré vyľudnilo. O dva roky neskôr, roku 1243, sa toto miesto prvý raz objavuje v písomnostiach — a je to vzor, ktorý vidno po celom regióne, lebo Belo IV. trávil roky po vpáde tým, že rozdával pôdu, potvrdzoval osadníkov a snažil sa Spiš čo najrýchlejšie znovu zaľudniť. Latinské meno v tých najstarších záznamoch znie villa Latina, teda dedina Latiníkov. Nie je to omyl ani ozdoba: znamená to, že tunajší ľudia hovorili románskym jazykom.
In 1271 King Stephen V confirmed the privileges of the Spiš Saxons and their towns as one self-governing body, the Province of the Twenty-Four Spiš Towns, with its seat at Levoča. Spišské Vlachy belonged to it. In practice that meant a town elected its own judge and council, ran its own court, paid its taxes as a lump sum instead of owing service to a landlord, and answered to the king rather than to a noble. That is the whole difference between a Spiš town and an ordinary village, and it is why these squares look the way they do.Roku 1271 potvrdil kráľ Štefan V. výsady spišských Sasov a ich miest ako jedného samosprávneho celku — Provincie dvadsiatich štyroch spišských miest so sídlom v Levoči. Spišské Vlachy do nej patrili. V praxi to znamenalo, že si mesto volilo vlastného richtára a radu, malo vlastný súd, platilo dane v jednej sume namiesto poddanských povinností a podliehalo priamo kráľovi, nie zemepánovi. V tom je celý rozdiel medzi spišským mestom a obyčajnou dedinou — a preto tieto námestia vyzerajú tak, ako vyzerajú.
The town was laid out along a single street that widens in the middle into a lens — wide enough for a market and for a wagon to turn — and narrows at both ends where the gates stood. Burgher houses took the long sides, one plot per family, gable to the square; the church and the town hall stand in the open middle, which is the Spiš pattern. Whatever the first settlers spoke, within a couple of generations the town was German-speaking like its neighbours, and Wallendorf is the name it carried for most of its history. The Slovak name kept the memory of the Walloons long after they were gone.Mesto vzniklo pozdĺž jedinej ulice, ktorá sa uprostred rozširuje do šošovky — dosť širokej na trh a na to, aby sa v nej otočil voz — a na oboch koncoch sa zužuje tam, kde stáli brány. Meštianske domy obsadili obe dlhé strany, jeden pozemok na rodinu, štítom k námestiu; kostol a radnica stoja voľne uprostred, čo je spišský vzor. Nech už prví osadníci hovorili čímkoľvek, o dve generácie neskôr bolo mesto nemecké ako jeho susedia a Wallendorf je meno, ktoré nosilo väčšinu svojich dejín. Slovenské meno si však pamäť na Valónov podržalo dlho po tom, čo zmizli.
King Sigismund of Luxembourg needed money for a war against Venice, and in November 1412 he pledged thirteen Spiš towns — Spišské Vlachy among them — together with the three towns of the Ľubovňa domain to Władysław Jagiełło of Poland, for a loan worth roughly seven tonnes of silver. He never repaid it, and neither did any of his successors for three hundred and sixty years. The towns were governed from Ľubovňa by a Polish starosta, kept their own law and their own councils, and traded across a border that in effect ran around them. It made the Spiš a place apart, and it is the single most unusual thing in the region's history.Kráľ Žigmund Luxemburský potreboval peniaze na vojnu proti Benátkam a v novembri 1412 dal do zálohu trinásť spišských miest — medzi nimi Spišské Vlachy — spolu s tromi mestami ľubovnianskeho panstva poľskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému za pôžičku v hodnote asi siedmich ton striebra. Nikdy ju nesplatil a nesplatil ju ani nikto po ňom, tristošesťdesiat rokov. Mestá spravoval z Ľubovne poľský starosta, zachovali si vlastné právo aj vlastné rady a obchodovali cez hranicu, ktorá v skutočnosti viedla okolo nich. Spiš sa tým stal krajom osobitným — a je to tá najzvláštnejšia vec v jeho dejinách.
The parish church standing in the middle of the square is Gothic, and Slovak monument records date its building to around 1434, on the site of something older. Its tower is the one vertical for miles, and it was as much a statement by the town as a place of worship — a Spiš town's church was paid for by its burghers and showed what they were worth. Later centuries rebuilt and redecorated it, as later centuries always do. The town hall beside it went up in the fifteenth century as well and was given a Renaissance face afterwards.Farský kostol stojaci uprostred námestia je gotický a slovenské pamiatkové súpisy kladú jeho stavbu okolo roku 1434, na mieste čohosi staršieho. Jeho veža je jediná vertikála na míle ďaleko a bola rovnako vyhlásením mesta ako miestom modlitby — kostol spišského mesta platili mešťania a ukazoval, čo sú zač. Neskoršie storočia ho prestavovali a prezdobovali, ako to neskoršie storočia robia vždy. Radnica vedľa neho vznikla tiež v 15. storočí a renesančnú tvár dostala až potom.
The Ottoman army destroyed the Hungarian army at Mohács in 1526 and the king drowned fleeing the field. What followed was not an Ottoman conquest of the Spiš but a civil war between two elected kings — Ferdinand of Habsburg and John Zápolya, who had been born at Spiš Castle a few kilometres north of this town. Spiš families and Spiš towns took opposite sides and burned each other's property: in 1527 the men of Levoča plundered and burned the Máriássy castle at Markušovce, a short way up the valley. The Ottoman frontier itself never came closer than Gemer, fifty kilometres south, but the wars against it taxed and drained these towns for a century and a half.Roku 1526 zničilo osmanské vojsko pri Moháči uhorskú armádu a kráľ sa pri úteku z bojiska utopil. To, čo nasledovalo, nebolo osmanské dobytie Spiša, ale občianska vojna dvoch zvolených kráľov — Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského, ktorý sa narodil na Spišskom hrade pár kilometrov severne odtiaľto. Spišské rody aj spišské mestá si vybrali opačné strany a pálili si navzájom majetky: roku 1527 Levočania vyrabovali a podpálili máriássyovský hrad v Markušovciach, kúsok hore dolinou. Samotná osmanská hranica sa nikdy nepriblížila bližšie než na Gemer päťdesiat kilometrov na juh, ale vojny proti nej tieto mestá poldruha storočia zdaňovali a vyčerpávali.
Poland was collapsing, and in 1769–70 Habsburg troops moved into the pledged towns without much ceremony; the First Partition of Poland in 1772 made it official and the sixteen towns returned to Hungary. Maria Theresa kept them together as a self-governing Province of the Sixteen Spiš Towns, with its seat at Spišská Nová Ves. For Spišské Vlachy it meant new taxes, new surveys and the reforming, measuring, counting government of the Enlightenment — and the end of the strangest constitutional arrangement in the kingdom.Poľsko sa rozpadávalo a v rokoch 1769 – 1770 vstúpilo habsburské vojsko do zálohovaných miest bez veľkých okolkov; prvé delenie Poľska roku 1772 to spečatilo a šestnásť miest sa vrátilo Uhorsku. Mária Terézia ich ponechala pokope ako samosprávnu Provinciu XVI spišských miest so sídlom v Spišskej Novej Vsi. Pre Spišské Vlachy to znamenalo nové dane, nové súpisy a reformujúcu, merajúcu a počítajúcu vládu osvietenstva — a koniec najpodivnejšieho ústavného usporiadania v celom kráľovstve.
The revolution of 1848 abolished serfdom in the Kingdom of Hungary. That freed the peasants in the villages around the town — but it also finished the old order that made a small town like this one special. Once everybody stood equal before the same law, a charter granting a town its own court and its own judge meant nothing. The Province of the Sixteen Spiš Towns limped on until the county reform of 1876 and was then abolished; from that point Spišské Vlachy was simply a small town in Szepes county.Revolúcia roku 1848 zrušila v Uhorsku poddanstvo. Sedliakov v okolitých dedinách to oslobodilo — ale zároveň to ukončilo starý poriadok, ktorý robil takéto malé mesto výnimočným. Keď si boli všetci pred rovnakým zákonom rovní, listina dávajúca mestu vlastný súd a vlastného richtára už neznamenala nič. Provincia XVI spišských miest dokvitla do župnej reformy roku 1876 a vtedy ju zrušili; odvtedy boli Spišské Vlachy len malým mestom Spišskej stolice.
The Košice–Bohumín railway came up the Hornád valley in 1871 and the line runs straight through the town. It carried out ore and timber — and before long, people. Between the 1880s and 1914 the Spiš and Šariš sent more emigrants to the United States than almost any other part of Hungary; whole villages lost a third of their young men to the mines and mills of Pennsylvania and Ohio. Some came back with money and built a house on the square. Most did not come back.Košicko-bohumínska železnica prišla Hornádskou dolinou roku 1871 a trať vedie priamo cez mesto. Odvážala rudu a drevo — a čoskoro aj ľudí. Medzi osemdesiatymi rokmi 19. storočia a rokom 1914 poslal Spiš so Šarišom do Spojených štátov viac vysťahovalcov než takmer ktorákoľvek iná časť Uhorska; celé dediny prišli o tretinu mladých mužov, ktorí odišli do baní a hutí v Pensylvánii a Ohiu. Niektorí sa vrátili s peniazmi a postavili si dom na námestí. Väčšina sa nevrátila.
Czechoslovakia was declared on 28 October 1918 and eastern Slovakia took months to settle. In June 1919 the Hungarian Red Army drove deep into the east and briefly held much of the region before Allied pressure and a Czechoslovak counter-offensive pushed it back. When the borders were finally fixed, the town's German-speaking and Hungarian-speaking families found themselves minorities in a Slav republic, and the schools and offices changed language around them. For most people here the practical change was that Budapest was now abroad and the capital was Prague.Československo bolo vyhlásené 28. októbra 1918 a na východnom Slovensku trvalo mesiace, kým sa situácia ustálila. V júni 1919 sa maďarská Červená armáda prebila hlboko na východ a nakrátko ovládla veľkú časť kraja, kým ju tlak dohodových mocností a československá protiofenzíva nezatlačili späť. Keď boli hranice napokon pevné, nemecky a maďarsky hovoriace rodiny v meste zistili, že sú menšinou v slovanskej republike, a školy aj úrady okolo nich zmenili jazyk. Pre väčšinu ľudí tu bola praktická zmena tá, že Budapešť bola odrazu v cudzine a hlavným mestom bola Praha.
The Slovak National Uprising began on 29 August 1944 and German troops occupied the country to crush it; the fighting in the Spiš was a matter of partisan groups in the hills rather than a front line. The Carpathian Germans of the Spiš, settled here since the thirteenth century, were evacuated by the German authorities ahead of the Red Army in the winter of 1944–45, and those who came back were expelled under the post-war decrees. The front itself came up the Hornád from Košice, which fell on 19 January 1945, and reached the towns of this valley in the last days of that month. Seven hundred years of German Spiš ended in a few weeks.Slovenské národné povstanie sa začalo 29. augusta 1944 a nemecké vojská obsadili krajinu, aby ho potlačili; boje na Spiši boli skôr vecou partizánskych skupín v horách než súvislého frontu. Karpatských Nemcov zo Spiša, usadených tu od 13. storočia, evakuovali nemecké úrady pred Červenou armádou v zime 1944 – 1945 a tí, čo sa vrátili, boli odsunutí podľa povojnových dekrétov. Samotný front postupoval Hornádom od Košíc, ktoré padli 19. januára 1945, a k mestám tejto doliny dorazil v posledných dňoch toho mesiaca. Sedemsto rokov nemeckého Spiša sa skončilo za pár týždňov.
Under communism the land was collectivised and the town's own trades were folded into state enterprises. What replaced them was a bus or a train ride: the copper works at Krompachy down the valley, the engineering plants at Spišská Nová Ves up it, the mines at Rudňany and Slovinky in the hills between. Spišské Vlachy became a place people slept in and left in the morning, which is largely what it still is. One consequence was accidental and good: no boom ever arrived here big enough to knock the old square down and rebuild it in concrete.Za socializmu bola pôda skolektivizovaná a mestské remeslá pohltili štátne podniky. Namiesto nich prišla cesta autobusom alebo vlakom: medené hute v Krompachoch dole dolinou, strojárne v Spišskej Novej Vsi hore ňou, bane v Rudňanoch a Slovinkách v kopcoch medzi tým. Zo Spišských Vlách sa stalo mesto, v ktorom sa spí a ráno sa z neho odchádza — a do veľkej miery to tak zostalo dodnes. Jeden dôsledok bol nechcený a dobrý: nikdy sem neprišiel taký rozmach, aby staré námestie zbúral a postavil nanovo z panelov.
When the mines and the state enterprises contracted in the 1990s, this district was left with some of the worst long-term unemployment in Slovakia, and it has not gone away. What the town has kept is its plan: one lens-shaped square, burgher houses down both sides, church and town hall standing free in the middle, and no crowd. Spiš Castle, Spišská Kapitula and Žehra are ten kilometres away, and almost nobody who goes to them stops here.Keď sa v deväťdesiatych rokoch bane a štátne podniky zmenšili, zostal tomuto okresu jeden z najhorších dlhodobých problémov s nezamestnanosťou na Slovensku a nezmizol dodnes. Čo si mesto zachovalo, je jeho pôdorys: jedno šošovkovité námestie, meštianske domy po oboch stranách, kostol a radnica voľne uprostred — a žiadny dav. Spišský hrad, Spišská Kapitula a Žehra sú desať kilometrov odtiaľto a takmer nikto, kto ide za nimi, sa tu nezastaví.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.