Častá is a village that a castle made. The Little Carpathian ridge above it carries Červený Kameň, and for close to six hundred years the estate below the rock decided what was planted here, who owned the presses and where the road ran. One year, 1848, cut that tie — and almost everything the village has done since is a consequence of being let go.Častú urobil hrad. Na malokarpatskom hrebeni nad ňou stojí Červený Kameň a takmer šesťsto rokov panstvo pod skalou rozhodovalo, čo sa v dedine sadí, komu patria preše a kadiaľ vedie cesta. Jediný rok, rok 1848, túto väzbu prestrihol – a takmer všetko, čo obec odvtedy robí, vyplýva z toho, že ju pustili.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
The castle on the ridge is named in writing in 1240 as Rotenstein, German for red stone, and again in 1271 as Piberspurch; a stone castle stood on the site by the middle of the thirteenth century. That order of events matters, because the story usually told about Slovak castles does not fit here. In April 1241 a Mongol army destroyed the Hungarian royal army at the river Slaná and rode through the kingdom until it withdrew the following spring, and King Béla IV's answer was a building programme: stone castles on high ground, everywhere. Most of Slovakia's castles exist because of 1241, not in spite of it — but Červený Kameň was already standing, one link in a chain of border castles running from Bratislava north-east towards Žilina and watching the passes over the Little Carpathians. It is not recorded as having fallen to the Mongols.Hrad na hrebeni sa v listinách spomína v roku 1240 ako Rotenstein, po nemecky červený kameň, a v roku 1271 ako Piberspurch; kamenný hrad na tomto mieste stál už v polovici 13. storočia. Na poradí záleží, lebo bežné rozprávanie o slovenských hradoch sem nesadne. V apríli 1241 rozdrvilo mongolské vojsko uhorskú kráľovskú armádu pri rieke Slanej a prešlo krajinou, kým sa na budúcu jar nestiahlo; odpoveďou kráľa Bela IV. bol stavebný program – kamenné hrady na vyvýšeninách, všade. Väčšina slovenských hradov jestvuje práve pre rok 1241, nie napriek nemu – Červený Kameň však už stál ako jeden článok reťaze pohraničných hradov od Bratislavy na severovýchod k Žiline, ktorá strážila prechody cez Malé Karpaty. Že by ho Mongoli dobyli, doložené nie je.
The village itself first appears in writing in 1296, under names a modern reader would not recognise: Vereskw and Chezthey, then Chastuc and Chastue in the papal tithe registers of 1332–37, then Sathmansdorf in 1390 and Sathmania in 1466. A first written mention is a fact about a document that happened to survive, not about when people arrived — the settlement is older than the oldest charter naming it. By the second half of the thirteenth century Častá had been attached to the Červený Kameň estate as a subject village: its people were not slaves, but they held their fields and vines from the lord of the castle and paid for them in labour and in a share of the harvest. The German name in the fourteenth-century documents is a clue to something else again — German settlers were being brought into the wine country all along this foot of the hills.Samotná dedina sa prvý raz spomína v roku 1296, a to pod menami, ktoré by dnešný čitateľ neuhádol: Vereskw a Chezthey, potom Chastuc a Chastue v pápežských desiatkových registroch z rokov 1332 – 1337, ďalej Sathmansdorf (1390) a Sathmania (1466). Prvá písomná zmienka je údaj o listine, ktorá sa náhodou zachovala, nie o tom, kedy sem prišli ľudia – osada je staršia než najstaršia listina, čo ju menuje. V druhej polovici 13. storočia sa Častá stala poddanskou obcou panstva Červený Kameň: jej obyvatelia neboli otroci, ale polia a vinice držali od hradného pána a platili za ne robotou a podielom z úrody. Nemecké meno v listinách 14. storočia prezrádza zase čosi iné – po celom tomto úpätí sa vtedy do vinohradníckeho kraja privádzali nemeckí osadníci.
After the Ottomans destroyed the Hungarian army at Mohács in 1526 and took Buda in 1541, the rump of the kingdom had its centre here: in 1536 the diet made Pressburg — today's Bratislava — the capital. From 1537 the Fuggers of Augsburg, the richest banking house in Europe, rebuilt Červený Kameň as a low bastioned fortress with enormous cellars underneath — less a castle than a fireproof, bomb-proof warehouse for the copper and wine of a frontier economy. In 1583 Mikuláš Pálffy bought the estate with its villages, and his family held it until the Second World War. Častá grew through all of it: 72 families in 1543, 102 in 1583. The village's own history dates its market rights to 1560, and by 1578 it held three annual fairs — the point at which it stopped only producing and started selling.Keď Osmani v roku 1526 pri Moháči zničili uhorské vojsko a v roku 1541 obsadili Budín, ťažisko zvyšku kráľovstva sa presunulo sem: v roku 1536 vyhlásil snem za hlavné mesto Prešporok – dnešnú Bratislavu. Od roku 1537 prestavali Fuggerovci z Augsburgu, najbohatší bankový dom Európy, Červený Kameň na nízku bastiónovú pevnosť s obrovskými pivnicami pod ňou – skôr než hrad to bol nehorľavý a delám odolný sklad pre meď a víno pohraničného hospodárstva. V roku 1583 kúpil panstvo aj s dedinami Mikuláš Pálfi a jeho rod ho držal až do druhej svetovej vojny. Častá popritom rástla: v roku 1543 mala 72 rodín, v roku 1583 už 102. Vlastné dejiny obce kladú trhové právo do roku 1560 a od roku 1578 sa tu konali tri jarmoky do roka – vtedy dedina prestala len vyrábať a začala predávať.
In 1644 a fire burned down nearly every house in the village. What was rebuilt was a craft town as much as a farming one: a coopers' guild is recorded here in the sixteenth century, and in the seventeenth a tailors' guild, a shoemakers' guild and a guild of Haban potters. The Habans were German-speaking Anabaptist refugees driven out of Moravia in the 1620s, who lived in communal households and made the blue-and-white tin-glazed pottery that Hungarian nobles wanted; landlords took them in for their skill, not their faith. Gold and silver were being mined in the hills above the village in 1674. This is also the century of Thököly's and then Rákóczi's uprisings against the Habsburgs, when armies crossed western Slovakia again and again — but the Pálffys were on the emperor's side, and Červený Kameň stayed in their hands throughout.V roku 1644 zhorela takmer celá dedina. To, čo vyrástlo znova, bolo remeselnícke mestečko nielen roľnícka obec: v 16. storočí je tu doložený debnársky cech, v 17. storočí cech krajčírov, obuvníkov a habánskych hrnčiarov. Habáni boli nemecky hovoriaci novokrstenci, ktorých v dvadsiatych rokoch 17. storočia vyhnali z Moravy; žili v spoločných dvoroch a robili modro-bielu fajansu, po ktorej uhorská šľachta túžila – zemepáni ich prijímali pre remeslo, nie pre vieru. V roku 1674 sa v kopcoch nad obcou dolovalo zlato a striebro. Je to aj storočie thökölyovského a potom rákociovského povstania proti Habsburgovcom, keď západným Slovenskom znova a znova prechádzali vojská – Pálfiovci však stáli na cisárskej strane a Červený Kameň im po celý čas zostal.
Plague reached Častá in 1738 and emptied houses; German colonists were invited in to fill them. Twelve years later, on 21 October 1750, Juraj Fándly was born in the village. He became a Catholic priest and the most readable writer of the generation around Anton Bernolák, the first men to write down a standard Slovak language; his book of 1789, an argument between a monk and the devil, was the first substantial work printed in that new Slovak — which makes this vineyard village one of the places Slovak literature starts. In 1776 Častá put up a statue of St Florian, the saint invoked against fire, a hundred and thirty years after the fire and still asking. Between 1794 and about 1801 Count Rudolf Pálffy opened a woollen cloth manufactory here: a factory before factories, in a village of vine-dressers.V roku 1738 prišiel do Častej mor a vyprázdnil domy; na uvoľnené miesta pozvali nemeckých osadníkov. O dvanásť rokov neskôr, 21. októbra 1750, sa v obci narodil Juraj Fándly. Stal sa katolíckym kňazom a najčítanejším autorom generácie okolo Antona Bernoláka – prvých, ktorí spísali spisovnú slovenčinu; jeho Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom z roku 1789 bola prvým veľkým dielom vytlačeným v tejto novej slovenčine, takže vinohradnícka dedina pod hradom je jedným z miest, kde sa slovenská literatúra začína. V roku 1776 postavili v Častej sochu svätého Floriána, patróna proti ohňu – stotridsať rokov po požiari a stále o ochranu prosili. V rokoch 1794 až asi 1801 tu gróf Rudolf Pálfi otvoril manufaktúru na súkno: továreň pred továrňami, uprostred obce vinohradníkov.
In 1848 the Hungarian diet abolished serfdom, and a legal tie six hundred years old was cut in a single session. Until then a Častá family held its strip of vineyard and field from the lord of Červený Kameň and paid for it in robota — unpaid labour days — and in a share of the harvest written down in the estate's register, the urbár. After 1848 the land was theirs outright. What followed across Hungary was decades of argument and lawsuits about everything else: which woods and pastures had been common and which belonged to the lord, and the Pálffys kept the forests and the castle. It is the most important date in the village's history that has nothing to do with a building.V roku 1848 zrušil uhorský snem poddanstvo a šesťsto rokov staré právne puto padlo na jedinom zasadnutí. Dovtedy držala častianska rodina svoj diel vinice a poľa od pána Červeného Kameňa a platila zaň robotou – neplatenými pracovnými dňami – a podielom z úrody, ktorý určoval panský súpis, urbár. Po roku 1848 bola tá pôda ich. V celom Uhorsku potom nasledovali desaťročia sporov o všetko ostatné: ktoré lesy a pasienky boli obecné a ktoré panské – a Pálfiovci si lesy aj hrad udržali. Je to najdôležitejší dátum v dejinách obce, ktorý sa netýka nijakej stavby.
A survey of 1828 counted 215 houses and 1,538 people at Častá — a crowded village by the standards of its own century, and not far short of what lives there now. Copper and sulphur were dug in the hills in the later nineteenth century, and the estate that had once decided everything was by then only the largest landowner among many.Súpis z roku 1828 napočítal v Častej 215 domov a 1 538 obyvateľov – na svoje storočie ľudnatú dedinu, nie ďaleko od toho, koľko ich tu žije dnes. V druhej polovici 19. storočia sa v kopcoch ťažila meď a síra a z panstva, ktoré kedysi rozhodovalo o všetkom, bol už len najväčší z pozemkových vlastníkov.
The village chronicle records the exact minute the war arrived: at half past three on the morning of 1 August 1914 a drum went through the streets announcing general mobilisation. Most of the men who marched off expected to be back in three or four months. From early 1916 food was rationed, grain and livestock were requisitioned at prices that amounted to confiscation, and clothing and soap went on tickets; by 1918 flour that had cost three crowns cost ten, and a pair of shoes two or three hundred. Eight war loans were pressed on the village one after another, and were worth almost nothing when it ended. In 1918, on top of everything, the Spanish influenza reached Častá.Obecná kronika zaznamenala presnú minútu, keď vojna prišla: 1. augusta 1914 o pol štvrtej ráno prešiel ulicami bubon a vyhlásil všeobecnú mobilizáciu. Väčšina mužov, ktorí odchádzali, rátala s tromi či štyrmi mesiacmi. Od začiatku roka 1916 sa jedlo prideľovalo na lístky, obilie a dobytok rekvirovali za ceny, ktoré sa rovnali zhabaniu, a na lístky bolo aj šatstvo a mydlo; do roku 1918 stúpla cena múky z troch korún na desať a topánky stáli dve až tri stovky. Osem vojnových pôžičiek po sebe dedina upisovala takmer nasilu a po vojne z nich nezostalo nič. A v roku 1918 prišla ku všetkému ešte španielska chrípka.
In October 1918 Častá became part of Czechoslovakia, and in 1920 its name was fixed in its Slovak form — the Hungarian Cseszte and the German Sathmansdorf went off the official record. The old Bratislava county was dismantled and the village moved between districts more than once before settling in the Pezinok district it belongs to today. A stone quarry opened in 1934 and worked until 1963. In 1937 the parish church of St Imrich, Gothic in origin, was rebuilt on a large scale — which is why a medieval church now reads mostly as a building of the 1930s.V októbri 1918 sa Častá stala súčasťou Československa a v roku 1920 jej meno ustálili v slovenskej podobe – maďarské Cseszte a nemecké Sathmansdorf zmizli z úradných zoznamov. Stará Bratislavská župa sa rozpadla a obec putovala medzi okresmi, kým neskončila v pezinskom, kam patrí dodnes. V roku 1934 sa otvoril kameňolom, ktorý pracoval do roku 1963. A v roku 1937 rozsiahlo prestavali farský Kostol svätého Imricha, pôvodne gotický – preto stredoveký kostol dnes pôsobí väčšinou ako stavba tridsiatych rokov.
The Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 with its centre at Banská Bystrica, and its territory never reached the Little Carpathians: Častá lies barely forty kilometres from Bratislava, in the part of the country German troops occupied in the first days of the rising and held to the end. The end came from the east — the Soviet offensive towards Bratislava and Brno opened on 25 March 1945, Bratislava was taken on the evening of 4 April, and the villages along the foot of the Little Carpathians were overrun in those same first days of April. Three and a half centuries of Pálffy ownership at Červený Kameň ended with the war.Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 s centrom v Banskej Bystrici, ale jeho územie do Malých Karpát nikdy nesiahlo: Častá leží sotva štyridsať kilometrov od Bratislavy, v tej časti krajiny, ktorú nemecké vojsko obsadilo hneď v prvých dňoch povstania a držalo až do konca. Koniec prišiel z východu – sovietska ofenzíva na Bratislavu a Brno sa začala 25. marca 1945, Bratislavu obsadili večer 4. apríla a dediny na úpätí Malých Karpát padli v tých istých prvých aprílových dňoch. Tri a pol storočia Pálfiovcov na Červenom Kameni sa skončili spolu s vojnou.
After the communist takeover of February 1948 the land was collectivised: the strips of vineyard and field that families had owned outright since 1848 were merged into a JRD, a unified agricultural co-operative, and what a household kept was a garden plot and the cellar behind the house. Červený Kameň, taken from the Pálffys, was opened as a state museum, and because it had been lived in rather than abandoned it is one of the few Slovak castles you walk through furnished instead of as bare walls — which is why the coaches come up the valley today. The quarry closed in 1963. For most people in Častá the working day now meant a bus to Bratislava or Pezinok and a bus home.Po komunistickom prevrate vo februári 1948 prišla kolektivizácia: pásiky viníc a polí, ktoré rodiny vlastnili od roku 1848, zlúčili do JRD – jednotného roľníckeho družstva – a domácnosti zostala záhradka a pivnica za domom. Červený Kameň, odobratý Pálfiovcom, otvorili ako štátne múzeum, a keďže sa v ňom bývalo a nespustol, je jedným z mála slovenských hradov, ktorý sa dá prejsť zariadený, nie ako holé múry – práve preto sem dnes dolinou prichádzajú autobusy. Kameňolom zavreli v roku 1963. Pracovný deň väčšiny Častianov znamenal odvtedy autobus do Bratislavy alebo do Pezinka a autobus domov.
Častá had about 2,076 inhabitants in 2004 and about 2,383 in 2022: it is growing again, mostly with people who work in Bratislava and sleep here. The two clocks the village runs on still have not converged — the castle keeps museum hours and a season, while the village keeps a shop, a church and cellars that are private property and will not open to a passing caller. Wine is still the reason the slope is terraced, but it is sold now through the wine route's open-cellar weekends rather than to an estate. And the best thing Častá offers a visitor is the hardest thing to see from the castle car park: the marked paths that carry on over the ridge towards Vysoká, into the Little Carpathians proper.V roku 2004 mala Častá asi 2 076 obyvateľov, v roku 2022 asi 2 383: rastie znova, najmä o ľudí, ktorí pracujú v Bratislave a spia tu. Dvoje hodín, podľa ktorých obec žije, sa dodnes nezosúladili – hrad má otváracie hodiny a sezónu, dedina obchod, kostol a pivnice, ktoré sú súkromné a okoloidúcemu sa neotvoria. Víno je stále dôvod, prečo je svah terasovaný, len sa dnes predáva cez víkendy otvorených pivníc na vínnej ceste, nie panstvu. A to najlepšie, čo Častá návštevníkovi ponúka, je zároveň najhoršie vidieť z hradného parkoviska: značené chodníky, ktoré pokračujú cez hrebeň k Vysokej, do vnútra Malých Karpát.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.