Červený Kameň is the strangest of Slovakia's great castles because no lord built it. Bankers did — as a fireproof, cannon-proof warehouse on the edge of an Ottoman war — and then one soldier's family spent three and a half centuries turning it into a home.Červený Kameň je najzvláštnejší zo slovenských veľkých hradov, lebo ho nestaval šľachtic. Postavili ho bankári ako ohňovzdorný a delám odolný sklad na okraji osmanskej vojny — a potom ho jedna vojenská rodina tri a pol storočia menila na domov.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In April 1241 a Mongol army destroyed the royal army of Hungary at the river Slaná, and for a year the kingdom had almost nothing that could stop cavalry. What did stop them, wherever it existed, was stone. King Béla IV spent the rest of his reign pushing his lords to build stone castles, and a chain of them grew along the western frontier from Bratislava up towards Žilina — Červený Kameň became one of the links. Sources disagree about whether a stone castle already stood here when the Mongols came (one old tradition credits a king's daughter, Constance, with building it in 1240) or whether it belongs to the wave that followed; what they agree on is that by the middle of the thirteenth century there was stone on this hill. Even the name Red Stone is old, and nobody can explain it with certainty.V apríli 1241 rozdrvilo mongolské vojsko uhorskú kráľovskú armádu pri rieke Slanej a kráľovstvo zrazu nemalo takmer nič, čo by jazdu zastavilo. Zastavil ju len kameň — všade tam, kde nejaký stál. Belo IV. potom celé roky tlačil na svojich veľmožov, aby stavali kamenné hrady, a pozdĺž západnej hranice vyrástla ich reťaz od Bratislavy až k Žiline; Červený Kameň sa stal jedným z jej ohniviek. Pramene sa nezhodujú, či tu kamenný hrad stál už pred vpádom (stará tradícia pripisuje jeho postavenie kráľovskej dcére Konštancii k roku 1240), alebo patrí až do vlny, ktorá prišla po ňom — zhodujú sa však na tom, že v polovici 13. storočia už na tomto kopci kameň stál. Aj meno Červený Kameň je staré a nikto ho nevie s istotou vysvetliť.
A medieval castle was the head of a property. Below Červený Kameň lay a ring of villages that belonged to it, and the people in them owed the castle labour, grain and wine; Častá, the village at its foot, was drawn into the estate in the second half of the thirteenth century and appears in writing in 1296. The hill was also worth holding for another reason: the road that climbs from the Danube through the Little Carpathian passes towards Moravia ran below it. Whoever held the castle watched and taxed that road, which is why it kept being inherited, pledged and fought over by powerful families instead of being left to fall down. And the place carried three names at once, because the kingdom had many languages: Červený Kameň in Slovak, Vöröskő in Hungarian, Bibersburg in German.Stredoveký hrad nebol len stavba, ale hlava majetku. Pod Červeným Kameňom ležal veniec dedín, ktoré k nemu patrili, a ľudia v nich hradu odvádzali robotu, obilie aj víno; Častá, obec priamo pod hradom, sa do panstva dostala v druhej polovici 13. storočia a v listinách sa objavuje roku 1296. Kopec sa oplatilo držať aj z druhého dôvodu: popod hrad viedla cesta, ktorá stúpa od Dunaja cez malokarpatské priesmyky smerom na Moravu. Kto držal hrad, ten cestu strážil aj zdaňoval — a práve preto sa hrad ďalších dvesto rokov dedil, zálohoval a bojovalo sa oň, namiesto toho, aby spustol. Miesto malo naraz tri mená, lebo kráľovstvo malo veľa jazykov: Červený Kameň po slovensky, Vöröskő po maďarsky, Bibersburg po nemecky.
On 29 August 1526 the Hungarian army was destroyed at Mohács and the young king drowned in a stream while fleeing; within fifteen years the Ottomans held Buda and the middle of the kingdom, and what is now Slovakia became the frontier. Into that moment stepped the Fuggers of Augsburg, the richest banking house in Europe, who had grown enormous with the Thurzo family on Hungarian copper and now took over the Červený Kameň estate. They did not want a knight's castle. They wanted a warehouse that could not be burned, robbed or shelled, and between 1535 and 1557 they pulled down what stood here and built a low quadrangle with four huge corner bastions, gun chambers and casemates inside the walls, and cellars underneath on a scale nobody in the region had seen. The market town at the gate grew with the business: Častá was granted the right to weekly markets in 1560.29. augusta 1526 padlo uhorské vojsko pri Moháči a mladý kráľ sa na úteku utopil v potoku; o pätnásť rokov držali Osmani Budín aj stred kráľovstva a z územia dnešného Slovenska sa stala hranica. Práve vtedy prevzali panstvo Červený Kameň Fuggerovci z Augsburgu, najbohatší bankový dom Európy, ktorý spolu s Turzovcami zbohatol na uhorskej medi. Nechceli rytiersky hrad. Chceli sklad, ktorý sa nedá vypáliť, vylúpiť ani rozstrieľať — a tak v rokoch 1535 až 1557 zbúrali, čo tu stálo, a postavili nízky štvorcový objekt so štyrmi obrovskými nárožnými baštami, s delovými komorami a kazematami v múroch a pod ním s pivnicami v rozmeroch, aké v kraji nikto nevidel. S obchodom rástlo aj mestečko pod bránou: Častá dostala roku 1560 právo týždenných trhov.
A hundred years after the first bastion was laid, the Pálffys began turning the warehouse into somewhere to live. They hired Filiberto Lucchese, an Italian architect and engineer who worked for the emperor in Vienna, and from 1655 the painter Carpoforo Tencalla was frescoing rooms here. It is the generation that produced the castle's most famous room, the sala terrena or garden hall — a grotto built indoors, worked from floor to vault in stucco shells, figures and foliage. Hold two pictures in your head at once: in 1644 a fire in the village below burned everything but six houses, and while those families were rebuilding in wood, Italian craftsmen a few hundred metres uphill were modelling seashells on a ceiling.Sto rokov po tom, čo položili prvú baštu, začali Pálfiovci meniť sklad na bývanie. Najali si Filiberta Luccheseho, talianskeho architekta a inžiniera v cisárskych službách vo Viedni, a od roku 1655 tu maľoval fresky Talian Carpoforo Tencalla. Z tejto generácie pochádza najslávnejšia miestnosť hradu — sala terrena, záhradná sála: jaskyňa postavená v interiéri, od podlahy po klenbu pokrytá štukovými mušľami, postavami a rastlinstvom. Držte si v hlave dva obrazy naraz: roku 1644 zhorela dedina pod hradom tak, že z nej ostalo šesť domov, a kým si tie rodiny stavali nové z dreva, o pár sto metrov vyššie modelovali talianski majstri na strope morské mušle.
The Fuggers never got the trade they had built for. Ottoman raiding made the route unreliable, the family's money moved elsewhere, and they looked for a buyer. They found Mikuláš Pálffy (1552–1600), a professional soldier of the Habsburg frontier and from 1581 the head of Bratislava county, who married Anton Fugger's granddaughter Mária Magdaléna in 1583 and by 1588 had bought out the family's claim to the castle outright. He is remembered as one of the commanders who took the great fortress of Győr back from the Ottomans in 1598. From him the Pálffys held Červený Kameň for three hundred and fifty-seven years, and everything soft, painted or gilded inside the fortress is their doing.Fuggerovci sa obchodu, pre ktorý stavali, napokon nedočkali. Osmanské výpady robili cestu neistou, peniaze rodiny sa presunuli inam a hľadali kupca. Našli Mikuláša Pálfiho (1552 – 1600), profesionálneho vojaka habsburskej hranice a od roku 1581 bratislavského župana, ktorý si roku 1583 vzal Antonovu vnučku Máriu Magdalénu Fuggerovú a do roku 1588 vyplatil aj zvyšné nároky rodiny na hrad. Pamätá sa naňho ako na jedného z veliteľov, ktorí roku 1598 dobyli späť veľkú pevnosť Ráb z osmanských rúk. Od neho držali Pálfiovci Červený Kameň tristopäťdesiatsedem rokov a všetko mäkké, maľované a pozlátené vnútri pevnosti je ich dielo.
For forty years Hungary was torn by uprisings of its own nobles against the Habsburg emperor — first Imre Thököly's kuruc armies, then Francis Rákóczi's. The Pálffys chose the emperor's side and never left it. In July 1683, as an Ottoman army marched on Vienna, Thököly's kuruc troops took Bratislava, and Hungarian accounts say Červený Kameň went with it and was recovered soon afterwards by a trick rather than a siege. The loyalty paid: around 1700 the emperor ordered dozens of Hungarian castles blown up so that rebels could never hold them again, and Červený Kameň was left standing. The boy born in this castle on 20 August 1664, Ján Pálffy, grew up to be the imperial field marshal who negotiated with Rákóczi and signed the peace at Szatmár at the end of April 1711 that ended the last of the uprisings.Štyridsať rokov trhali Uhorskom povstania vlastnej šľachty proti habsburskému cisárovi — najprv kuruci Imricha Tököliho, potom Františka Rákócziho. Pálfiovci si vybrali stranu cisára a už ju nikdy neopustili. V júli 1683, keď osmanské vojsko tiahlo na Viedeň, obsadili Tököliho kuruci Bratislavu a maďarské pramene uvádzajú, že s ňou padol aj Červený Kameň — späť ho vraj získali lesťou, nie obliehaním. Vernosť sa vyplatila: okolo roku 1700 dal cisár desiatky uhorských hradov vyhodiť do vzduchu, aby ich už nikdy nemohli držať povstalci, a Červený Kameň medzi nimi nebol. Chlapec, ktorý sa v tomto hrade narodil 20. augusta 1664 — Ján Pálfi — z neho vyrástol na cisárskeho poľného maršala, ktorý rokoval s Rákóczim a koncom apríla 1711 podpísal satmársky mier, ktorý ukončil posledné z povstaní.
Under the castle the estate was a working economy, not a view. Coopers, tailors, shoemakers and potters had their guilds in Častá from the sixteenth to the eighteenth century, a brewery ran on the estate, and a paper mill called Papiernička worked between Častá and Píla; in 1794 Count Rudolf Pálffy set up a cloth manufactory in the village, which lasted until 1802 — about the usual lifespan of early industry. The village's most important export, though, was a person. Juraj Fándly, born in Častá on 21 October 1750, became a Catholic priest and the busiest writer in the circle around Anton Bernolák, who had just codified the first written standard of Slovak. Fándly's book Dúverná zmluva medzi mníchom a diablom (1789) was the first substantial book printed in that new Slovak, and he was the workhorse of the Slovak Learned Society founded at Trnava in 1792.Panstvo pod hradom bolo pracujúcim hospodárstvom, nie výhľadom. V Častej mali od 16. do 18. storočia svoje cechy debnári, krajčíri, obuvníci aj hrnčiari, na panstve fungoval pivovar a medzi Častou a Pílou mlela papiereň zvaná Papiernička; roku 1794 založil gróf Rudolf Pálfi v obci manufaktúru na súkno a vydržala do roku 1802 — teda asi tak dlho, ako vtedy vydržala väčšina raného priemyslu. Najdôležitejším vývozom obce však bol človek. Juraj Fándly, narodený v Častej 21. októbra 1750, sa stal katolíckym kňazom a najpracovitejším spisovateľom okruhu okolo Antona Bernoláka, ktorý práve vtedy kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu. Fándlyho kniha Dúverná zmluva medzi mníchom a diablom (1789) bola prvou veľkou knihou vytlačenou v tejto novej slovenčine a on sám sa stal ťahúňom Slovenského učeného tovarišstva, založeného roku 1792 v Trnave.
In the revolutionary spring of 1848 the Hungarian parliament abolished serfdom — the system under which a peasant family held its land from a lord and paid for it in labour, rent and a share of the harvest. For Červený Kameň this was the biggest change since the Fuggers: the villages of the estate stopped owing the castle work, dues and wine, and the families who had farmed the plots became their owners. The Pálffys kept their forests, their fields and the castle itself, so the family stayed rich and the building stayed lived in — but it was now a country house with an estate, not the head of a small world. Everything nineteenth-century about the place follows from that: fewer people came up the hill because they had to, and more because they were invited.V revolučnom jari 1848 zrušil uhorský snem poddanstvo — systém, v ktorom sedliacka rodina držala pôdu od zemepána a platila zaň robotou, dávkami a podielom z úrody. Pre Červený Kameň to bola najväčšia zmena od čias Fuggerovcov: dediny panstva prestali hradu odvádzať robotu, dávky aj víno a rodiny, ktoré pôdu obrábali, sa stali jej vlastníkmi. Pálfiovcom ostali lesy, veľkostatok aj samotný hrad, takže rodina zostala bohatá a budova obývaná — bola to však už vidiecka rezidencia, nie hlava malého sveta. Celé devätnáste storočie sa tu odvíja práve od toho: menej ľudí chodilo hore kopcom preto, že museli, a viac preto, že ich pozvali.
Mobilisation reached Častá on 1 August 1914, when a clerk drove out from Senec with the printed notices; the village chronicle remembers the weeping as the men left. What follows in it is the ordinary catastrophe of a home front: food only on ration cards, requisitions, prices out of reach, and eight successive war loans that villagers were pressed to subscribe to and that were worth almost nothing by the end. In 1918 the Spanish flu arrived on top of all of it. Men kept coming back from Russian captivity for years afterwards, some with frozen or amputated limbs, and some of those who reached home died of what they had brought back from the field.Mobilizácia dorazila do Častej 1. augusta 1914 — vyhlášky priviezol autom úradník zo Senca a kronika si zapamätala plač pri odchode mužov. Ďalej v nej nasleduje obyčajná katastrofa zázemia: potraviny len na lístky, rekvizície, ceny mimo dosahu a osem po sebe idúcich vojnových pôžičiek, na ktoré ľudí tlačili a ktoré na konci vojny nestáli takmer nič. Roku 1918 prišla ku všetkému ešte španielska chrípka. Muži sa vracali z ruského zajatia ešte roky po vojne, niektorí s omrznutými alebo amputovanými končatinami, a časť z tých, čo sa domov dostali, zomrela na to, čo si z frontu priniesla.
On 28 October 1918 Czechoslovakia was declared, and the frontier this castle had once been built to guard simply vanished: the Little Carpathians were now well inside one country, with Prague for a capital. The Pálffys, a Hungarian aristocratic family, stayed. They lost land all the same, because the new republic's land reform set a ceiling on how much one family could own and the great noble estates of western Slovakia were cut back sharply. The castle itself stayed private, furnished and lived in — which is the reason there is anything to visit today.28. októbra 1918 vzniklo Československo a hranica, kvôli ktorej hrad kedysi postavili, jednoducho zmizla: Malé Karpaty boli zrazu hlboko vnútri jedného štátu s Prahou ako hlavným mestom. Pálfiovci, maďarský aristokratický rod, zostali. Pôdu však napriek tomu stratili, lebo pozemková reforma novej republiky určila strop, koľko môže jedna rodina vlastniť, a veľké šľachtické veľkostatky západného Slovenska sa výrazne zmenšili. Samotný hrad ostal súkromný, zariadený a obývaný — a práve preto je dnes vôbec čo navštíviť.
On 29 August 1944 the Slovak National Uprising broke out and German troops moved into the country. The uprising's ground was central Slovakia around Banská Bystrica, which fell on 27 October 1944 — the Little Carpathians were never insurgent territory, although partisans used these hills. What came to Častá was the front. In the last days of March 1945 the Red Army pushed through western Slovakia, Bratislava fell on 4 April, and Karol Mária Pálffy, the last owner of Červený Kameň, left for Austria with his mother. Three hundred and fifty-seven years of one family in one castle ended in a few hours, with the furniture still standing in the rooms.29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie a do krajiny vstúpili nemecké vojská. Povstanie sa opieralo o stredné Slovensko okolo Banskej Bystrice, ktorá padla 27. októbra 1944 — Malé Karpaty povstaleckým územím nikdy neboli, hoci partizáni tieto kopce využívali. Do Častej prišiel front. V posledných dňoch marca 1945 tlačila Červená armáda cez západné Slovensko, 4. apríla padla Bratislava a Karol Mária Pálfi, posledný majiteľ Červeného Kameňa, odišiel aj s matkou do Rakúska. Tristopäťdesiatsedem rokov jednej rodiny na jednom hrade sa skončilo za pár hodín — s nábytkom ešte v sálach.
The estate was confiscated in 1945 and the castle passed to the state, which put it in the hands of the National Cultural Commission and turned it into a museum. Here is the strange luck of Červený Kameň: because the owners fled rather than sold up, the furniture, the portraits, the library and the armoury stayed exactly where they were — and the state that took them wanted precisely that, a museum of how the aristocracy had lived, today the Slovak National Museum's collection of historical furniture. The castle was protected as a cultural monument in 1949 and declared a national cultural monument on 18 March 1970. Through forty years of communism the family name became a museum label, but the building was maintained instead of being left to fall in, which is more than most Slovak castles got.Panstvo roku 1945 skonfiškovali a hrad prešiel na štát, ktorý ho zveril Národnej kultúrnej komisii a urobil z neho múzeum. V tom je zvláštne šťastie Červeného Kameňa: keďže majitelia ušli a nič nerozpredali, nábytok, portréty, knižnica aj zbrojnica ostali presne tam, kde boli — a štát, ktorý ich prevzal, chcel práve toto: múzeum o tom, ako žila šľachta, dnes zbierku historického nábytku Slovenského národného múzea. Roku 1949 dostal hrad ochranu ako kultúrna pamiatka a 18. marca 1970 ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Za štyridsať rokov komunizmu sa z rodinného mena stal popisok v múzeu, budovu však udržiavali a nenechali ju spadnúť — čo je viac, než sa ušlo väčšine slovenských hradov.
After 1989 the castle stayed public. Slovak restitution law reached back only as far as February 1948, so a confiscation made in 1945 fell outside it and Červený Kameň was never returned to the Pálffys. The Slovak National Museum runs it today: guided circuits through the furnished rooms, the armoury, the chapel and the sala terrena, the great cellars underneath, and falconry displays in the grounds in season. Almost nothing you will see was built for a visitor — the bastions were built for cannon, the cellars for cargo, the salons for one family — and that is exactly why it is worth the journey.Po roku 1989 zostal hrad verejný. Slovenské reštitučné zákony siahali späť len k februáru 1948, takže konfiškácia z roku 1945 do nich nespadala a Červený Kameň sa Pálfiovcom nikdy nevrátil. Spravuje ho Slovenské národné múzeum: sprevádzané okruhy zariadenými sálami, zbrojnicou, kaplnkou a salou terrenou, veľké pivnice pod nimi a v sezóne sokoliarske vystúpenia v areáli. Takmer nič z toho, čo uvidíte, nevzniklo pre návštevníka — bašty pre delá, pivnice pre tovar, salóny pre jednu rodinu — a práve preto sa tam oplatí ísť.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.