Vígľaš was built for the same reason as Zvolen — a king wanted somewhere to hunt — and then spent four centuries being turned into whatever the age required: a frontier post, a magnate's Baroque country seat, an estate office, a burnt-out shell, and finally a hotel. Its story is the argument about what you should do with a ruin.Vígľaš postavili z toho istého dôvodu ako Zvolen — kráľ chcel mať kde poľovať — a potom sa štyri storočia menil na to, čo doba práve žiadala: na pohraničnú pevnôstku, barokové sídlo magnátov, úrad veľkostatku, vyhorený plášť a napokon hotel. Jeho príbeh je sporom o to, čo sa má robiť so zrúcaninou.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
Vígľaš was raised in the last third of the fourteenth century as a royal hunting castle, a companion piece to Zvolen a few kilometres west. Between them the two seats commanded the hunt in the enormous forests of Zvolen county. King Louis I began it and his son-in-law Sigismund of Luxembourg finished it as a hunting residence — and Sigismund issued a charter here in 1390, which is the oldest written record of the place. Like Zvolen, it was built as a residence that could defend itself rather than as a fortress: an irregular quadrangle of wings closed around a courtyard, with towers at the corners, on a low rise above the river Slatina instead of on a crag.Vígľaš vznikol v poslednej tretine 14. storočia ako kráľovský poľovnícky hrad, náprotivok Zvolena vzdialeného pár kilometrov na západ. Spolu ovládali tieto dve sídla poľovačku v obrovských lesoch Zvolenskej stolice. Začal ho kráľ Ľudovít I. a dokončil ho jeho zať Žigmund Luxemburský ako poľovnícke sídlo — a práve Žigmund tu v roku 1390 vydal listinu, ktorá je najstarším písomným dokladom o tomto mieste. Tak ako Zvolen, aj Vígľaš stavali ako sídlo, ktoré sa vie ubrániť, nie ako pevnosť: nepravidelný štvoruholník krídel okolo nádvoria s vežami na nárožiach, na nízkom návrší nad Slatinou, nie na brale.
In 1424 Sigismund settled the castle estates of Zvolen county on his second wife, Barbara of Cilli, as her dower — the property whose income kept a queen's household. Vígľaš was on that list along with Zvolen, Ľupča, Dobrá Niva and Šášov, and Barbara administered the whole group from here for a time. Matthias Corvinus hunted in these forests too. By the fifteenth century the villages belonging to Vígľaš castle included Slatina, Slatinka, Zolná, Sebedín, Čerín, Čačín, Hrochoť and Očová; below the castle itself there was only a small settlement of the lord's servants.V roku 1424 zapísal Žigmund hradné panstvá Zvolenskej stolice svojej druhej manželke Barbore Celjskej ako veno — majetok, z ktorého žil kráľovnin dvor. Vígľaš bol na tom zozname spolu so Zvolenom, Ľupčou, Dobrou Nivou a Šášovom a Barbora odtiaľto celú skupinu istý čas spravovala. V týchto lesoch poľoval aj Matej Korvín. V 15. storočí patrili k vígľašskému hradu dediny Slatina, Slatinka, Zolná, Sebedín, Čerín, Čačín, Hrochoť a Očová; pod samotným hradom stála len malá osada panských sluhov.
In the second half of the sixteenth century the castle stopped being a comfort and became a job. Ottoman raiding parties were pushing up from the south into this country, so Vígľaš was given a new ring of fortification with four corner towers, a defensive wall, an entrance tower with a drawbridge and a deep ditch cut into the rock; a tall six-sided watchtower was built nearby, and a permanent garrison was kept inside. It worked. Raiders hit the villages around here hundreds of times across the sixteenth and seventeenth centuries, but the castle itself was never taken by the Ottomans — which is worth remembering, because in Slovakia "destroyed by the Turks" is said of a great many castles that were not.V druhej polovici 16. storočia prestal byť hrad pohodlím a stal sa službou. Osmanské oddiely sa tlačili z juhu do tohto kraja, a tak Vígľaš dostal nové opevnenie so štyrmi nárožnými vežami, obranným múrom, vstupnou vežou s padacím mostom a hlbokou priekopou vysekanou v skale; neďaleko postavili vysokú šesťbokú strážnu vežu a v hrade držali stálu posádku. Fungovalo to. Nájazdníci v 16. a 17. storočí zasiahli okolité dediny stovky ráz, ale samotný hrad Turci nikdy nedobyli — a to je dobré si zapamätať, lebo na Slovensku sa „zbúrali ho Turci“ hovorí o množstve hradov, pri ktorých to nie je pravda.
In 1605 the insurgents of Štefan Bočkaj's anti-Habsburg rising took the castle for a time — one of the few occasions anyone did. Then it left royal ownership for good. In 1636 the castle and its estate passed to Ladislav Čáky, who in 1638 founded a new village on the eastern edge of his land and called it Detva. Čáky managed the estate badly, ran up debts, and in 1690 sold castle and estate to the Esterházy family, who held them for the next 180 years.V roku 1605 sa hradu na čas zmocnili povstalci Štefana Bočkaja — jeden z mála prípadov, keď sa to niekomu podarilo. Potom hrad natrvalo odišiel z kráľovských rúk. V roku 1636 pripadol aj s panstvom Ladislavovi Čákymu, ktorý v roku 1638 založil na východnom okraji svojho majetku novú dedinu a nazval ju Detva. Čáky panstvo zle spravoval, zadlžil sa a v roku 1690 predal hrad i panstvo Esterháziovcom, ktorí ho držali ďalších 180 rokov.
Under the Esterházy the frontier had moved away and the castle no longer needed to be a castle. During the eighteenth century they rebuilt it into a comfortable Baroque hradný kaštieľ — a fortified house turned country seat — adding a third wing, so that very little of the medieval building survived above ground apart from the Gothic chapel and part of the sixteenth-century fortification. The lordship was hard, and the region answered in the only way it could: Podpoľanie produced more songs of revolt than anywhere else in Slovakia, along with outlaws, poachers and the deep voice of the fujara. At the end of the century shepherds' cheese-makers from Stará Turá came here and founded the first bryndza dairies.Za Esterháziovcov sa hranica vzdialila a hrad už nemusel byť hradom. V 18. storočí ho prestavali na pohodlný barokový hradný kaštieľ — z opevneného domu sa stalo vidiecke sídlo — a pristavali tretie krídlo, takže zo stredovekej stavby zostalo nad zemou len málo: gotická kaplnka a časť opevnenia zo 16. storočia. Panstvo bolo tvrdé a kraj odpovedal jediným spôsobom, aký mal: v Podpoľaní vzniklo najviac vzdorovitých piesní na Slovensku a s nimi zbojníctvo, pytliactvo a hlboký hlas fujary. Na konci storočia sem prišli bryndziari zo Starej Turej a založili tu prvé bryndziarne.
In 1870 the Vígľaš estate was bought by Mikuláš Kiš de Nemeskér, and the modern age arrived with him. The Pest–Salgótarján–Zvolen–Vrútky railway was built past the village between 1870 and 1872, with a station and a post office. The Kiš family brought piped water and electric power to the estate, built modern cattle sheds, and were the first in the Kingdom of Hungary to introduce machine milking. From 1891 they rebuilt and modernised the castle in the Romantic style then in fashion — the last major work it received before the twentieth century. In 1905 the estate was sold again, to Archduke Frederick of Habsburg, who laid a narrow-gauge forest railway from Vígľaš up to Kyslinky and built a timber yard at the station.V roku 1870 kúpil vígľašské panstvo Mikuláš Kiš de Nemeskér a s ním sem prišla moderná doba. V rokoch 1870 – 1872 postavili popri obci železnicu Pešť – Šalgótarján – Zvolen – Vrútky so stanicou aj poštou. Kišovci zaviedli na panstve vodovod a elektrinu, postavili moderné maštale a ako prví v Uhorsku zaviedli strojové dojenie. Od roku 1891 dali zámok prestavať a zmodernizovať v romantizujúcom slohu, ktorý bol vtedy v móde — bol to posledný veľký zásah pred 20. storočím. V roku 1905 panstvo znovu zmenilo majiteľa, kúpil ho arcivojvoda Fridrich Habsburský, ktorý dal postaviť úzkokoľajku z Vígľaša do Kyslinky a pri stanici drevosklad.
In 1919 the new Czechoslovak state bought the Vígľaš great estate, and the castle stopped being anybody's residence: it became offices, housing both the State Forest Administration and the State Property Administration of Vígľaš. That is a very ordinary fate for a castle, and it is also why the building was maintained at all between the wars. One other thing happened here in those years that every Slovak schoolchild knows the number for: on 11 February 1929, at Vígľaš-Pstruša, a temperature of −41 °C was measured — still the lowest ever recorded in Slovakia. A monument to the reading was unveiled on the spot in 2009.V roku 1919 kúpil vígľašský veľkostatok nový československý štát a zámok prestal byť čímkoľvek sídlom: stali sa z neho úrady, sídlila v ňom Správa štátnych lesov aj Správa štátnych majetkov Vígľaš. Je to celkom obyčajný osud hradu — a zároveň dôvod, prečo sa o budovu medzi vojnami vôbec niekto staral. V tých rokoch sa tu stalo ešte niečo, čoho číslo pozná každý slovenský školák: 11. februára 1929 namerali na Vígľaši-Pstruši teplotu −41 °C — dodnes najnižšiu v dejinách meraní na Slovensku. V roku 2009 na tom mieste odhalili pamätník.
People from Vígľaš joined the Slovak National Uprising of 1944, and about twenty of them were among the captured insurgents and partisans taken away to German prisoner-of-war camps; the Germans seized more men from the village on 12 February 1945. Then the front arrived. Pstruša, Hájniková and Horný koniec were freed on 18 February 1945; on 21 February the castle burned; on the morning of 25 February the Red Army took the lower village and the castle itself. In the fighting for this one village 186 Soviet, 32 Romanian and 28 German soldiers were killed, and seven villagers died. Vígľaš is on the official list of Slovak villages burned during the war.Vígľašania sa zapojili do Slovenského národného povstania roku 1944 a asi dvadsať z nich skončilo medzi zajatými povstalcami a partizánmi odvlečenými do nemeckých zajateckých táborov; ďalších mužov odvliekli Nemci z obce 12. februára 1945. Potom prišiel front. Pstruša, Hájniková a Horný koniec boli oslobodené 18. februára 1945; 21. februára zámok vyhorel; ráno 25. februára dobyla Červená armáda Dolný koniec aj samotný zámok. V bojoch o jedinú túto obec padlo 186 sovietskych, 32 rumunských a 28 nemeckých vojakov a zahynuli siedmi Vígľašania. Vígľaš je na oficiálnom zozname slovenských obcí vypálených počas vojny.
What the fire left was a shell: the walls stood, the roofs did not. It stayed that way for more than sixty years. Rain went in, frost got into the joints, floors and vaults came down and scrub took the courtyard, while the village around it industrialised — a co-operative farm from 1952, a timber works, a transhipment yard for the engineering plant that became PPS Detva. Plans to restore the castle were drawn up in 1970 and again in 1977 and came to little; only in 1980 was part of the outer fortification repaired. By the 2000s Vígľaš was simultaneously on every list of Slovakia's most endangered monuments and one of its most photographed buildings — a famous ruin people drove out to look at precisely because it was so far gone.Po požiari zostal plášť: múry stáli, strechy nie. Tak to vydržalo vyše šesťdesiat rokov. Dnu pršalo, mráz sa dostal do škár, stropy a klenby padali a nádvorie zarástlo — kým obec navôkol sa industrializovala: od roku 1952 jednotné roľnícke družstvo, drevársky podnik, prekládková stanica pre strojáreň, z ktorej sa neskôr stali PPS Detva. Zámery na obnovu zámku vznikli v roku 1970 a znovu v roku 1977 a veľa z nich nebolo; až v roku 1980 opravili časť vonkajšieho opevnenia. Začiatkom tohto storočia bol Vígľaš naraz na každom zozname najohrozenejších pamiatok Slovenska aj medzi jeho najfotografovanejšími stavbami — slávna ruina, za ktorou ľudia chodili práve preto, že bola v takom stave.
In 2007 a private investor bought the ruins from the municipality. Restoration began in 2009 under the supervision of the monuments authorities, the walls were consolidated, the roofs went back on, the towers got their tops again, and the work was completed in 2013. In September 2014 the castle reopened — not as a museum, but as a four-star congress hotel with a restaurant and wellness. It is one of the most complete castle reconstructions ever carried out in Slovakia, and it is genuinely contested. One view is that a ruin is a document: the losses are part of what it has to tell us. The other is that a roof and a use are the only things that keep a building standing at all. Vígľaš is where Slovakia argues that out.V roku 2007 kúpil zrúcaninu od obce súkromný investor. Obnova sa začala v roku 2009 pod dohľadom pamiatkových úradov, múry spevnili, strechy sa vrátili, veže dostali späť svoje vrcholy a práce dokončili v roku 2013. V septembri 2014 zámok znovu otvorili — nie ako múzeum, ale ako štvorhviezdičkový kongresový hotel s reštauráciou a wellness. Je to jedna z najúplnejších rekonštrukcií hradu, aké sa na Slovensku uskutočnili, a je naozaj sporná. Jeden názor hovorí, že zrúcanina je dokument: aj to, čo sa stratilo, patrí k jej výpovedi. Druhý hovorí, že strecha a využitie sú jediné, čo stavbu udrží na nohách. Vígľaš je miesto, kde sa o tom na Slovensku spor vedie.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.