Bzince is not one village but several grown together under a single name, strung along a valley road under Veľká Javorina with cleared farmsteads scattered on the slopes above. Its history is unusually well recorded for a place this size, partly because the people here wrote things down and partly because in the winter of 1944–45 the anti-partisan war came right up to their doors and left a record of its own.Bzince nie sú jedna dedina, ale niekoľko dedín zrastených pod jedným menom, natiahnutých pozdĺž cesty v doline pod Veľkou Javorinou, s vyklčovanými usadlosťami roztratenými po svahoch nad nimi. Na obec takejto veľkosti majú neobyčajne dobre zapísané dejiny — sčasti preto, že si tu ľudia veci zapisovali, a sčasti preto, že v zime 1944 – 1945 im protipartizánska vojna prišla priamo pred dvere a zanechala vlastný záznam.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
The oldest object ever found in Bzince is the broken half of a stone battle-axe from the late Stone Age. It proves nothing about the village that exists now — it only proves that people were here, working this ground, thousands of years before anyone wrote the name down. The first farmers left traces all around this corner of the country, at Bošáca, Moravské Lieskové and Čachtice. None of them wrote a word about themselves, so everything we know about them has come out of the soil.Najstarší predmet, aký sa v Bzinciach našiel, je zlomená polovica kamenného sekeromlatu z neskorej doby kamennej. O dnešnej obci nedokazuje nič — dokazuje len to, že tu ľudia boli a obrábali túto zem tisíce rokov predtým, než niekto zapísal jej meno. Prví roľníci zanechali stopy po celom tomto kúte krajiny, v Bošáci, Moravskom Lieskovom aj v Čachticiach. Nikto z nich o sebe nenapísal ani slovo, takže všetko, čo o nich vieme, vyšlo zo zeme.
No record says Bzince was destroyed by the Mongols, and that is worth saying out loud, because it is the story people expect from this date. What the invasion of 1241–42 did to this corner of the kingdom is what it did to most of it: villages emptied, fields went out of use, and afterwards landlords invited settlers onto the empty ground to farm it again. The village's own history says its first inhabitants probably arrived in that resettlement. Probably is the honest word — nobody can name them or date their coming, and a good history says so instead of filling the gap.Nijaký záznam nehovorí, že Bzince zničili Mongoli, a to treba povedať nahlas, lebo práve takýto príbeh ľudia od tohto dátumu čakajú. Vpád v rokoch 1241 – 1242 urobil tomuto kútu kráľovstva to, čo väčšine krajiny: dediny sa vyľudnili, polia zostali ležať a zemepáni potom pozývali na prázdnu pôdu nových osadníkov, aby ju znova obrábali. Vlastné dejiny obce hovoria, že prví obyvatelia Bziniec prišli asi počas tohto znovuosídľovania. Slovo asi je tu to poctivé — nikto ich nevie pomenovať ani datovať, a dobré dejiny to priznajú, namiesto toho, aby medzeru vyplnili.
Bzince's first written mention is one line in the register of the papal tithe collectors for 1332–1337: "Item Johannes de Bot seu Johannes de Viel solvit IIII. grossos, et erat pauper eremita" — "Also John of Bot, or John of Nové Mesto, paid four groschen, and he was a poor hermit." Historians long read "Bot" as Trebatice near Piešťany; Jozef Trochta of the Slovak Academy of Sciences showed it has to be Bzince, which was written Bizench and Bot in the Middle Ages and Botfalu in Hungarian. The church of St Michael in the village is older than that document — a Gothic building from the turn of the thirteenth and fourteenth centuries. Local tradition adds that the Knights Templar settled here and built it in 1215, and the village's own written history says plainly that this is not supported by evidence: a good example of a place that loves its story and still tells the truth about it.Prvá písomná zmienka o Bzinciach je jediný riadok v registri pápežských kolektorov na roky 1332 – 1337: „Item Johannes de Bot seu Johannes de Viel solvit IIII. grossos, et erat pauper eremita“ — „Tiež Ján zo Bziniec alebo Ján z Nového Mesta zaplatil štyri groše, a bol to chudobný pustovník.“ Historici dlho čítali „Bot“ ako Trebatice pri Piešťanoch; Jozef Trochta z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied ukázal, že musí ísť o Bzince, ktoré sa v stredoveku písali Bizench aj Bot a po maďarsky Botfalu. Kostol svätého Michala v obci je starší ako tá listina — gotická stavba z prelomu 13. a 14. storočia. Miestna tradícia dodáva, že sa tu usadili templári a postavili ho v roku 1215, a vlastné písané dejiny obce otvorene hovoria, že tento údaj nie je podložený: pekný príklad miesta, ktoré má svoj príbeh rado a napriek tomu o ňom hovorí pravdu.
In 1392 King Sigismund gave Čachtice Castle and twenty-three villages — Hrušové, Lubina and Stará Turá among them — to Stibor of Stiboricz, and Bzince was not one of them. It joined the Čachtice estate only at the beginning of the sixteenth century, and by then the Reformation was arriving. The village turned Lutheran early and stayed Lutheran. Look at where it sits and you can see why nothing about it is simple: Bzince lay on the boundary between two counties, Nitra and Trenčín, and between two lordships, Beckov and Čachtice. It is a place made of edges.V roku 1392 daroval kráľ Žigmund Čachtický hrad a dvadsaťtri dedín — medzi nimi Hrušové, Lubinu aj Starú Turú — Stiborovi zo Stiboríc a Bzince medzi nimi neboli. K čachtickému panstvu sa dostali až na začiatku 16. storočia a vtedy už prichádzala reformácia. Obec prešla k evanjelikom skoro a evanjelickou aj zostala. Stačí sa pozrieť, kde leží, a je jasné, prečo tu nič nie je jednoduché: Bzince ležali na hranici dvoch žúp, Nitrianskej a Trenčianskej, a medzi dvoma panstvami, beckovským a čachtickým. Je to miesto poskladané zo samých okrajov.
In 1660 Ferenc Nádasdy, then lord of Čachtice, took from every village he owned the right to use its Lutheran church — one small piece of the Counter-Reformation squeeze that ran through the whole kingdom in that century. Ten years later he gave the right back to Bzince, and the villagers then obtained a letter of protection from King Leopold I guaranteeing them the use of the church and the rest of the parish property. Think about what that took: a village of a few hundred serfs went and got a document from the king himself, and kept it safe.V roku 1660 odobral František Nádašdy, vtedajší pán Čachtíc, všetkým svojim obciam právo užívať evanjelické kostoly — malý kúsok protireformačného tlaku, ktorý v tom storočí prešiel celým kráľovstvom. O desať rokov Bzinčanom právo vrátil a tí si potom vymohli od kráľa Leopolda I. ochranný list, ktorý im zaručoval užívanie kostola a ostatného cirkevného majetku. Skúsme si predstaviť, čo to obnášalo: dedina niekoľkých stoviek poddaných si zaobstarala listinu od samotného kráľa a uchovala ju.
The urbáre — the estate registers that wrote down what every serf household held and owed — describe an eighteenth-century Bzince of about 120 people with its own richtár, the village judge. The soil was poor, but the slopes grew wine: Bzince, Hrušové and Lubina all had vineyards, and a few old cellars are all that survives of them. Lower Bzince kept to the vines and Upper Bzince distilled plum brandy, which tells you the two halves were already different places. Men made tools out of wood and women wove súkno, coarse woollen cloth, and both were carried to market in Nové Mesto nad Váhom and over the hills into Moravia. The Lutherans built the church they still use in 1793–95, after the Patent of Toleration finally let them.Urbáre — panské súpisy, ktoré zapisovali, čo každá poddanská domácnosť drží a čím je povinná — opisujú Bzince 18. storočia asi so 120 obyvateľmi a s vlastným richtárom. Pôda bola chudobná, no na svahoch sa darilo hroznu: vinice mali Bzince, Hrušové aj Lubina a zostalo z nich niekoľko starých pivníc. Dolnobzinčania sa držali viníc, Hornobzinčania pálili slivovicu, čo samo o sebe hovorí, že tie dve polovice boli už vtedy dve rôzne dediny. Muži vyrábali náradie z dreva, ženy tkali súkno a oboje sa vozilo na trh do Nového Mesta nad Váhom a cez kopce na Moravu. Evanjelický kostol, ktorý používajú dodnes, si postavili v rokoch 1793 – 1795, keď im to Tolerančný patent konečne dovolil.
Cholera swept Slovakia in 1831 and did not spare Bzince. Seventeen years later the Slovak National Council, sitting at Myjava over the hill, made Karol Holuby — son of the Lutheran pastor at Lubina — its commissioner and sent him on 25 September 1848 to Kostolné, Vaďovce, Hrušové, Horné and Dolné Bzince and Lubina to raise armed support. Twenty-five men from Bzince went to Myjava and joined the volunteers. The rising was beaten in a fortnight; Holuby was caught and hanged on 26 October 1848 together with Vilko Šulek, and both were in their twenties. Then on New Year's Day 1849 fire took 92 houses, 18 barns and the roof of the Lutheran church — the worst single day in the village's recorded history.V roku 1831 prešla Slovenskom epidémia cholery a Bzinciam sa nevyhla. O sedemnásť rokov neskôr vymenovala Slovenská národná rada, ktorá sídlila za kopcom na Myjave, Karola Holubyho — syna lubinského evanjelického farára — za svojho komisára a 25. septembra 1848 ho vyslala do Kostolného, Vaďoviec, Hrušového, Horných a Dolných Bziniec a Lubiny získavať ozbrojenú podporu. Zo Bziniec odišlo na Myjavu k dobrovoľníkom dvadsaťpäť mužov. Povstanie za dva týždne porazili; Holubyho chytili a 26. októbra 1848 obesili spolu s Vilkom Šulekom — obaja mali len dvadsať a niečo rokov. A na Nový rok 1849 zobral požiar 92 domov, 18 stodôl a strechu evanjelického kostola — najhorší jediný deň v zapísaných dejinách obce.
Ľudmila Riznerová was born in Horné Bzince on 26 April 1872, the daughter of the Lutheran teacher Karol Rudolf Rizner. Her uncle Ľudovít Rizner, the great Slovak bibliographer, and the local pastor and writer Ján Pravoslav Leška encouraged her; she was publishing by 1887 and took her pen-name from the mountain over the roofs — Podjavorinská, the one from under Javorina. She never married and lived most of her life on the small sums Slovak magazines paid for her work. The village she wrote about lived partly on the road: Bzince pedlars carried embroidery as far as Romania and Italy and sold across Moravia and Bohemia, in Prague and the spa towns, and it was that trade rather than the fields that slowly raised the standard of living here.Ľudmila Riznerová sa narodila v Horných Bzinciach 26. apríla 1872 ako dcéra evanjelického učiteľa Karola Rudolfa Riznera. Podporovali ju strýko Ľudovít Rizner, veľký slovenský bibliograf, a miestny farár a spisovateľ Ján Pravoslav Leška; publikovala už od roku 1887 a spisovateľské meno si vzala od vrchu nad strechami — Podjavorinská, tá spod Javoriny. Nikdy sa nevydala a väčšinu života žila zo skromných honorárov, ktoré platili slovenské časopisy. Dedina, o ktorej písala, žila sčasti na cestách: bzinskí podomoví obchodníci nosili výšivky až do Rumunska a Talianska a predávali po Morave a v Čechách, v Prahe aj v kúpeľných mestách — a práve tento obchod, nie polia, tu pomaly dvíhal životnú úroveň.
From Dolné Bzince alone 125 men were called up. Twenty-five died in the field or in hospitals, thirty-six were taken prisoner, five were still missing when it ended — and five came home as soldiers of the Czechoslovak foreign resistance, men who had changed sides in captivity to fight for a country that did not exist yet. Memorials to the fallen were later put up in Horné Bzince and Hrušové by Vladimír Becka and Antonín Svoják.Len z Dolných Bziniec narukovalo 125 mužov. Dvadsaťpäť ich padlo na bojisku alebo zomrelo v nemocniciach, tridsaťšesť sa dostalo do zajatia, piati boli na konci vojny nezvestní — a piati sa vrátili ako príslušníci česko-slovenského zahraničného odboja, teda muži, ktorí v zajatí prešli na druhú stranu a bojovali za krajinu, ktorá ešte neexistovala. Pamätníky padlým postavili neskôr v Horných Bzinciach a v Hrušovom Vladimír Becka a Antonín Svoják.
The new republic was good to Bzince. Steam and petrol machines appeared on the land and artificial fertiliser with them; there were mills, two workshops making cement roof tiles, a brickworks, a distillery and a row of general stores, and electric light was installed in 1931 — nine lamps for the whole village. Children now went down to the new Štefánik gymnasium in Nové Mesto nad Váhom, and girls to the Živena school. On 23 September 1921 President Tomáš Garrigue Masaryk drove through the village on his way up to Štefánik's grave on Bradlo, and Bzince built a triumphal arch of greenery over the road for him.Nová republika Bzinciam prospela. Na poliach sa objavili stroje na parný a benzínový pohon a s nimi umelé hnojivá; boli tu mlyny, dve dielne na cementovú škridlu, tehelňa, pálenica a rad obchodov so zmiešaným tovarom a v roku 1931 zaviedli elektrické osvetlenie — deväť lámp na celú dedinu. Deti chodili dolu do nového Štefánikovho gymnázia v Novom Meste nad Váhom, dievčatá do školy Živeny. 23. septembra 1921 prešiel obcou prezident Tomáš Garrigue Masaryk cestou k Štefánikovmu hrobu na Bradle a Bzinčania mu nad cestou postavili slávobránu.
The Slovak National Uprising began on 29 August 1944. In Bzince it was organised by Martin Kedro of Horné Bzince and the teacher Milan Slávik of Dolné Bzince, who drove lorry-loads of weapons out of the barracks at Nové Mesto nad Váhom — enough to arm four hundred men — and hid them in the hills; Kedro kept the link to the Soviet commander I. D. Dibrova. The German army moved into Bzince on 14 September 1944 and made raids up into the woods after the partisans. Kedro was denounced in the hills near Súča, sentenced to death in Trenčín, and shot in the street on 7 November 1944 while trying to escape.Slovenské národné povstanie sa začalo 29. augusta 1944. V Bzinciach ho organizovali Martin Kedro z Horných Bziniec a učiteľ Milan Slávik z Dolných Bziniec, ktorí nákladnými autami odviezli z novomestských kasární zbrane pre štyristo mužov a ukryli ich v horách; Kedro udržiaval spojenie so sovietskym veliteľom I. D. Dibrovom. Nemecká armáda sa usadila v Bzinciach 14. septembra 1944 a podnikala výpady do hôr za partizánmi. Kedra udali v horách pri Súči, v Trenčíne ho odsúdili na smrť a 7. novembra 1944 ho pri pokuse o útek zastrelili na ulici.
On 2 December 1944 thirty-six men of the Hlinka Guard emergency unit came up to the hamlet of Cetuna to search out people who were helping the partisans, and robbed the farmsteads while they were about it. Miloš Uher's partisans were told, came down and caught them on the way back at the kopanica Vrzavka, between Cetuna and Bzince: nine guardsmen were killed, three wounded and twenty taken prisoner. Most of the captured were young lads who had been moved into the Guard from the state labour service — the war in these hills was not always between strangers. It also guaranteed that the Germans would come back, and three months later they did.2. decembra 1944 vyšlo na kopanicu Cetuna tridsaťšesť príslušníkov pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy vyšetrovať ľudí, ktorí pomáhali partizánom, a pri tej príležitosti kopaničiarov okrádali. Partizáni Miloša Uhra dostali správu, zišli dolu a zastihli ich na spiatočnej ceste na kopanici Vrzavka medzi Cetunou a Bzincami: deväť gardistov padlo, traja boli ranení a dvadsať ich zajali. Väčšina zajatých boli mladí chlapci, ktorých do gardy previedli zo štátnej pracovnej služby — vojna v týchto kopcoch sa nie vždy viedla medzi cudzími ľuďmi. Zároveň bolo isté, že sa Nemci vrátia, a o tri mesiace sa naozaj vrátili.
The Germans sent a special anti-partisan unit, Abwehrgruppe 218 "Edelweiss", which occupied Cetuna quietly on the night of 26 February wearing insurgent uniforms and made loopholes in the houses; then a woman was sent up the hill with a false message that guardsmen were looting the hamlet. Miloš Uher went down to defend it — his own wife and small daughter were hiding there — and walked into the trap. The fighting lasted from dawn until about five in the afternoon; sixteen partisans were killed, Uher among them, shot in the back, which has fed arguments about how he died ever since, and his deputy Anton Jakubík with him. Afterwards the Germans took six villagers away and shot five of them in Nové Mesto nad Váhom for helping the partisans; Cetuna reported damage of 397,183 crowns. Fourteen of the dead were buried at Dolné Bzince on 3 March 1945 and only one could be named — Nikolaj Lange from the Soviet Union — and the last Germans left the village just before Easter, when Uher and Jakubík were reburied on the hill Roh.Nemci nasadili špeciálnu protipartizánsku jednotku Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“, ktorá v noci 26. februára potichu obsadila Cetunu v povstaleckých uniformách a v domoch si spravila improvizované strieľne; potom poslali hore do kopca ženu s falošnou správou, že v osade rabujú gardisti. Miloš Uher zišiel dedinu brániť — ukrývala sa tam aj jeho žena s malou dcérou — a vošiel priamo do pasce. Boj trval od rána asi do piatej popoludní; padlo šestnásť partizánov, medzi nimi Uher, zasiahnutý do chrbta, o čom sa dodnes vedú spory, a s ním jeho zástupca Anton Jakubík. Nemci potom odvliekli šiestich dedinčanov a piatich z nich zastrelili v Novom Meste nad Váhom za podporu partizánov; Cetuna nahlásila škody 397 183 korún. Štrnástich mŕtvych pochovali 3. marca 1945 v Dolných Bzinciach a identifikovať sa podarilo jediného — Nikolaja Langeho zo Sovietskeho zväzu; poslední Nemci odišli z obce tesne pred Veľkou nocou a Uhra a Jakubíka vtedy preniesli na vrch Roh.
On 1 October 1952 Horné Bzince and Dolné Bzince were abolished as separate municipalities and a single village, Bzince pod Javorinou, took their place; in 1960 Hrušové joined it and several hamlets came over from Moravské Lieskové. Schooling shows how poor the place had been: in 1925 there were three schools — a two-class Lutheran school, a one-class Catholic school and a one-class Lutheran school up on the kopanice — and a proper eight-year school was not built until 1959, taking Podjavorinská's name in 1972. On 23 August 1964, at the twentieth anniversary of the uprising, President Antonín Novotný gave the village the Order of the Red Star for its part in the resistance. The regime that handed out the medal also told the story its own way — the wildly inflated German casualty figures for Cetuna come from those decades — but the people it was given for were real.1. októbra 1952 zrušili Horné Bzince a Dolné Bzince ako samostatné obce a na ich mieste vznikla jedna dedina, Bzince pod Javorinou; v roku 1960 sa k nej pripojilo Hrušové a od Moravského Lieskového sa odčlenilo niekoľko osád. Ako chudobné to tu bolo, vidno na školách: v roku 1925 boli v obci tri — dvojtriedna evanjelická, jednotriedna katolícka a jednotriedna evanjelická na kopaniciach — a poriadnu osemročnú školu postavili až v roku 1959; meno Podjavorinskej dostala v roku 1972. 23. augusta 1964, na dvadsiate výročie povstania, udelil prezident Antonín Novotný obci Rad Červenej hviezdy za podiel na odboji. Režim, ktorý vyznamenanie dal, rozprával príbeh aj po svojom — nehorázne nadsadené počty nemeckých strát pri Cetune pochádzajú práve z tých desaťročí — no ľudia, za ktorých ho udelili, boli skutoční.
Rudolf Macúch, born in Bzince in 1919, became one of the world's leading scholars of Semitic languages: a Lutheran pastor who left for Iran in 1949, married there, and ended his career as a professor in Berlin; a plaque went up on the village office in 1993, the year he died. In July 1995 France decorated two surviving natives, Pavol Malečka and Ján Rágala, for their part in the defence of France in the Second World War. The memorial room in Podjavorinská's birth house, her grave, the Lutheran church and the path up to Veľká Javorina are what the village has to show, and once a summer the ridge above fills for the Czech and Slovak gathering on the border. For a place with no square, made of farmsteads that were never meant to add up to a town, that is a long way from four groschen paid by a poor hermit.Rudolf Macúch, narodený v Bzinciach roku 1919, sa stal jedným zo svetovo najuznávanejších odborníkov na semitské jazyky: evanjelický farár, ktorý v roku 1949 odišiel do Iránu, tam sa oženil a kariéru zavŕšil ako profesor v Berlíne; pamätnú tabuľu mu na budove obecného úradu odhalili v roku 1993, keď zomrel. V júli 1995 vyznamenala Francúzska republika dvoch žijúcich rodákov, Pavla Malečku a Jána Rágalu, za účasť na obrane Francúzska počas druhej svetovej vojny. Pamätná izba v rodnom dome Podjavorinskej, jej hrob, evanjelický kostol a chodník na Veľkú Javorinu sú tým, čo obec má, a raz za leto sa hrebeň nad ňou zaplní česko-slovenským stretnutím na hranici. Na miesto bez námestia, poskladané z usadlostí, ktoré sa nikdy nemali zliať do mesta, je to poriadny kus cesty od štyroch grošov chudobného pustovníka.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.