Everything in Bojnice comes out of the same thing: warm springs. They laid down the travertine rock the castle stands on, they formed the rock overhang that Neanderthals sheltered under, and they still fill the spa baths.Všetko v Bojniciach vyviera z tej istej príčiny — z teplých prameňov. Vyzrážali travertínovú skalu, na ktorej stojí zámok, vytvorili previs, pod ktorým sa ukrývali neandertálci, a dodnes napĺňajú kúpeľné bazény.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
Before there was a town, or a kingdom, or a castle, there was an overhang in the travertine that people sheltered under. The Prepoštská jaskyňa in Bojnice is a genuine Old Stone Age site: scrapers, points and borers of the kind Neanderthals made, left here somewhere between about 70,000 and 40,000 years ago. The warm springs are the reason. They keep this ground milder than the country around it, and that was enough to bring people back to the same rock for tens of thousands of years. The site is shown today as a small museum of prehistory rather than as a show cave.Skôr než tu bolo mesto, kráľovstvo či hrad, bol v travertíne previs, pod ktorým sa ľudia ukrývali. Prepoštská jaskyňa v Bojniciach je skutočná paleolitická lokalita: škrabadlá, hroty a vrtáky, aké robili neandertálci, tu zostali niekedy pred zhruba 70 000 až 40 000 rokmi. Dôvodom sú teplé pramene. Držia tunajšiu pôdu miernejšiu než okolitý kraj, a to stačilo na to, aby sa ľudia na tú istú skalu vracali desaťtisíce rokov. Miesto je dnes sprístupnené ako malé múzeum praveku, nie ako turistická jaskyňa.
Bojnice is named in the charter drawn up for the Zobor abbey near Nitra in 1113 — early enough to make it one of the first places in what is now Slovakia to appear in a surviving document. The charter mentions the settlement and the fort above it together, and that is the whole shape of the place in a single line: a village at the foot of a rock, working for whoever holds the top of it. It stayed that way for the next seven hundred years. Bojnice was a market town on the castle's estate, never a free royal town like Prievidza next door.Bojnice sa spomínajú v listine spísanej pre zoborské opátstvo pri Nitre roku 1113 — dosť skoro na to, aby patrili k prvým miestam na území dnešného Slovenska, ktoré sa objavia v zachovanom dokumente. Listina spomína osadu aj hrad nad ňou naraz, a to je celé usporiadanie tohto miesta v jedinom riadku: dedina pod skalou, ktorá pracuje pre toho, kto drží vrchol. Tak to zostalo ďalších sedemsto rokov. Bojnice boli poddanským mestom hradného panstva, nikdy nie slobodným kráľovským mestom ako susedná Prievidza.
A church is documented at Bojnice by 1244, three years after the Mongol invasion had swept the kingdom — the kind of detail that shows a settlement carrying on rather than starting again from nothing. Thirteenth-century documents also mention the hot springs, which means people were using the warm water here at least eight hundred years ago, long before anyone called it a spa. Nothing records the Mongols burning Bojnice. What the invasion changed here, as everywhere, was the castle above the village: wood gave way to stone.Kostol je v Bojniciach doložený do roku 1244, teda tri roky po tom, čo krajinou prešiel mongolský vpád — taký údaj skôr ukazuje sídlo, ktoré pokračuje, než sídlo, ktoré začína od nuly. Listiny 13. storočia spomínajú aj teplé pramene, čo znamená, že sa tunajšia teplá voda využívala prinajmenšom pred ôsmimi storočiami, dávno predtým, než jej niekto povedal kúpele. Nikde nie je zapísané, že by Mongoli Bojnice vypálili. Vpád tu, ako všade, zmenil predovšetkým hrad nad dedinou: drevo ustúpilo kameňu.
In 1366 King Louis I granted Bojnice the right to hold weekly markets and annual fairs, and to run mills and baths. Read that list again: the baths are in a royal charter of the fourteenth century. Bathing in the warm water was not invented by the spa industry six hundred and fifty years later; it was already worth writing into a privilege. Market rights mattered just as much. They meant the people of the surrounding villages had to come here to buy and sell, and the dues they paid went to the lord of the castle.Roku 1366 udelil kráľ Ľudovít I. Bojniciam právo na týždenné trhy a výročné jarmoky a právo prevádzkovať mlyny a kúpele. Prečítajte si ten zoznam ešte raz: kúpele sú v kráľovskej listine zo 14. storočia. Kúpanie v teplej vode nevymyslel kúpeľný priemysel o šesťsto päťdesiat rokov neskôr — už vtedy sa oplatilo zapísať ho do výsad. Rovnako dôležité bolo trhové právo: znamenalo, že ľudia z okolitých dedín museli kupovať a predávať práve tu, a poplatky, ktoré pritom zaplatili, išli pánovi hradu.
The Ottoman century did not spare Upper Nitra. In 1599 a raiding force came up the Nitra valley and damaged Prievidza, a few kilometres from here — well behind the fighting frontier, which tells you how far a fast column could reach in a season. Bojnice's answer took two generations to build: the town's fortifications were finished in 1663. Emperor Ferdinand III renewed the town's privileges in 1647, which is the sort of thing a ruler does for a place he wants to see survive. Notice that the danger came from the south, up the river, and that everything about the town's defence assumes it.Osmanské storočie sa Hornej Nitre nevyhlo. Roku 1599 sa nájazdníci dostali dolinou Nitry a poškodili Prievidzu pár kilometrov odtiaľto — hlboko za bojovou hranicou, čo dobre ukazuje, ako ďaleko dokázal za jednu sezónu doraziť rýchly oddiel. Odpoveď Bojníc sa stavala dve generácie: mestské opevnenie dokončili roku 1663. Cisár Ferdinand III. obnovil mestu výsady roku 1647 — to robí panovník miestu, o ktorom chce, aby prežilo. Všimnite si, že nebezpečenstvo prichádzalo z juhu, proti prúdu rieky, a že celá obrana mesta s tým počíta.
The late seventeenth century in this valley was not mainly about Turks. It was about Hungarian nobles in revolt against the Habsburg emperor — the kuruc risings of Thököly and later Rákóczi — and about armies of both sides living off the villages they marched through. Prievidza next door was burned by kuruc insurgents in 1673. The Pálffys, who held Bojnice, were one of the great imperial families of the kingdom, so this was not a neutral place to live. For ordinary people the difference between the two sides was often only which army arrived first.Koniec sedemnásteho storočia nebol v tejto doline hlavne o Turkoch. Bol o uhorských šľachticoch vo vzbure proti habsburskému cisárovi — o kuruckých povstaniach Imricha Tököliho a neskôr Františka II. Rákociho — a o vojskách oboch strán, ktoré sa živili z dedín, cez ktoré prechádzali. Susednú Prievidzu vypálili kuruci roku 1673. Pálfiovci, ktorí držali Bojnice, patrili k najväčším cisárskym rodom krajiny, takže toto nebolo neutrálne miesto na život. Pre obyčajných ľudí bol rozdiel medzi oboma stranami často len v tom, ktoré vojsko prišlo prvé.
For two hundred and ten years — from 1613 to 1823 — Bojnice was a station on the royal post road, where riders and later coaches changed horses. That is a small fact with a large meaning: the empire's letters came through here on a timetable, and there were inns, stables and people whose living was the road itself. In the same period the Pálffys endowed the Piarist fathers in Prievidza, who opened a college there in the 1660s and gave the whole basin its schooling. Upper Nitra was quietly becoming a place people passed through on purpose rather than by accident.Dvestodesať rokov — od roku 1613 do roku 1823 — boli Bojnice stanicou kráľovskej pošty, kde jazdci a neskôr dostavníky prepriahali kone. Je to malý údaj s veľkým významom: cisárska pošta tadiaľto chodila podľa poriadku a boli tu hostince, stajne a ľudia, ktorých živila samotná cesta. V tom istom období obdarovali Pálfiovci piaristov v Prievidzi, ktorí tam v šesťdesiatych rokoch 17. storočia otvorili kolégium a dali celej kotline školu. Horná Nitra sa potichu stávala miestom, cez ktoré ľudia chodili zámerne, a nie náhodou.
Count Ján František Pálfi rebuilt the castle above the town between 1889 and 1910, and he rebuilt the bathing at the same time: bath houses, a park, a spa in the modern sense, from about 1895. It began very small. In 1905 the spa had thirty-six guest rooms and around a hundred and twenty-five regular patients in a year — the entire annual business would not fill one of today's coach parks. The natural cave under the castle's fourth courtyard was found again in 1888. Almost everything Bojnice now lives on was assembled in those twenty years by one man.Gróf Ján František Pálfi prestaval v rokoch 1889 – 1910 zámok nad mestom a súbežne prestaval aj kúpanie: kúpeľné domy, park, kúpele v modernom zmysle slova, zhruba od roku 1895. Začínalo to veľmi skromne. Roku 1905 mali kúpele tridsaťšesť izieb a asi stodvadsaťpäť stálych pacientov ročne — celý ročný chod podniku by dnes nezaplnil ani jedno parkovisko pre autobusy. Prírodnú jaskyňu pod štvrtým nádvorím zámku znovu objavili roku 1888. Takmer všetko, z čoho Bojnice dnes žijú, poskladal v tých dvadsiatich rokoch jediný človek.
In 1915 the army took the spa over and turned it into a military hospital. That happened to spa towns all over the monarchy in the First World War: the treatment rooms and the baths were already there, so the wounded were sent to them. Bojnice's men were conscripted into the Austro-Hungarian army like everyone else's and fought on the Russian and Italian fronts. The war destroyed the market the Pálffys had been building for — wealthy visitors from Vienna and Budapest — and the buildings came out of it in poor condition.Roku 1915 kúpele prevzalo vojsko a zriadilo v nich vojenskú nemocnicu. Tak to bolo s kúpeľnými mestami po celej monarchii: liečebné priestory aj bazény už stáli, takže do nich posielali ranených. Bojnických mužov odviedli do rakúsko-uhorskej armády ako všetkých ostatných a bojovali na ruskom a talianskom fronte. Vojna zničila trh, pre ktorý Pálfiovci stavali — bohatých hostí z Viedne a Budapešti — a budovy z nej vyšli v zlom stave.
Czechoslovakia was declared in 1918 and Bojnice found itself in a republic instead of a kingdom. The immediate local effect was practical rather than glorious: the spa had been wrecked by its war service, the Pálffy inheritance was tied up in the courts, and repairs waited. What the new state did do was defend the old count's will — the agreement it reached with his heirs kept a large part of the art collection in the castle instead of at auction. That is the reason there is something to see inside the castle today, and it is a decision a state made, not a family.Roku 1918 vzniklo Československo a Bojnice sa ocitli v republike namiesto kráľovstva. Bezprostredný miestny dôsledok bol praktický, nie slávnostný: kúpele boli po vojnovej službe zdevastované, pálfiovské dedičstvo viazlo na súdoch a opravy čakali. Nový štát sa však zastal starého grófovho závetu — dohoda, ktorú s dedičmi dosiahol, udržala veľkú časť umeleckej zbierky v zámku namiesto na dražbe. Práve preto je v zámku dnes čo pozerať, a bolo to rozhodnutie štátu, nie rodiny.
In 1939 the Baťa shoe company of Zlín bought the whole Bojnice estate — castle, spa and park — from the Pálffy heirs; some sources date the purchase to 1938. Slovakia had just become a satellite state of Nazi Germany. Prievidza, next door, was taken by the Soviet 40th Army on 4 April 1945.Roku 1939 kúpila celé bojnické panstvo — zámok, kúpele aj park — od pálfiovských dedičov obuvnícka firma Baťa zo Zlína; niektoré pramene kladú kúpu do roku 1938. Slovensko sa práve stalo satelitom nacistického Nemecka. Susednú Prievidzu obsadila 4. apríla 1945 sovietska 40. armáda.
The Baťa property was confiscated after the war, and in 1950 the state health administration took over the spa. In the same decade Bojnice acquired the two things that decide its life today: the castle became a museum once the 1950 fire had been repaired, and in 1955 a zoo was laid out in the castle park, the first in Slovakia. Meanwhile the basin around it was turned into a coalfield — mines at Handlová, Nováky and Cígeľ, a chemical works and a power station, and Prievidza growing from a market town into a town of tens of thousands. Bojnice became the place that coalfield went on a Sunday.Baťov majetok po vojne skonfiškovali a roku 1950 prevzala kúpele štátna zdravotná správa. V tom istom desaťročí získali Bojnice dve veci, ktoré dodnes rozhodujú o ich živote: zo zámku sa po oprave požiaru z roku 1950 stalo múzeum a roku 1955 vznikla v zámockom parku zoologická záhrada, prvá na Slovensku. Kotlinu okolo zatiaľ premenili na uhoľnú panvu — bane v Handlovej, Novákoch a na Cígli, chemický závod, elektráreň — a Prievidza vyrástla z trhového mesta na mesto s desiatkami tisíc obyvateľov. Bojnice sa stali miestom, kam táto uhoľná panva chodila v nedeľu.
Very few Slovak towns live on tourism; Bojnice is one of them. The château, the zoo, the spa and the hotels around them are the local economy, and most people who do not work in them commute the few minutes to Prievidza. The two built-up areas ran into each other long ago and now work as one place with two names. The coal that paid for the neighbour's half of that arrangement stopped at the end of 2023, when Slovakia ended its support for electricity made from domestic lignite — which makes the visitors matter more, not less.Len málo slovenských miest žije z cestovného ruchu; Bojnice medzi ne patria. Zámok, zoo, kúpele a hotely okolo nich sú miestnym hospodárstvom a kto v nich nepracuje, dochádza pár minút do Prievidze. Zastavané územia oboch miest do seba dávno vrástli a dnes fungujú ako jedno miesto s dvoma menami. Uhlie, ktoré platilo susedskú polovicu tohto usporiadania, sa skončilo na konci roka 2023, keď Slovensko ukončilo podporu elektriny z domáceho lignitu — a návštevníci tým získali väčšiu, nie menšiu váhu.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.