Hanušovce sits in a narrow place where the Topľa comes out of the hills, and almost everything that has ever travelled between Prešov and the eastern lowland has had to squeeze through it. That is why a town of fewer than four thousand people has prehistoric settlement layers under its fields, two manor houses on one hill, and four enormous railway viaducts — one of them arching straight over the roofs.Hanušovce ležia v úzkom mieste, kde Topľa vychádza z kopcov, a takmer všetko, čo kedy putovalo medzi Prešovom a východnou nížinou, sa muselo pretlačiť práve tadiaľto. Preto má mesto s menej než štyritisíc obyvateľmi pod poľami praveké sídliskové vrstvy, dva kaštiele na jednom návrší a štyri obrovské železničné viadukty — jeden z nich sa klenie priamo nad strechami.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
The ground around Hanušovce has been excavated more thoroughly than most in eastern Slovakia, and it keeps giving the same answer: people have lived at this river crossing, more or less without a break, for thousands of years. The digs have found settlement layers running from the Neolithic — the first farmers — through the Bronze Age and on into the Roman period, when the frontier of the Empire lay a few days' march south and Roman goods travelled north along rivers like this one. Nothing here was ever a city. It was simply a good place to be: water, a crossing, shelter from the wind and ground you could plough.Pôdu okolo Hanušoviec preskúmali archeológovia dôkladnejšie ako väčšinu miest na východnom Slovensku a stále dáva rovnakú odpoveď: pri tomto brode žili ľudia takmer bez prerušenia celé tisícročia. Výskumy tu našli sídliskové vrstvy od neolitu — od prvých roľníkov — cez dobu bronzovú až po dobu rímsku, keď hranica ríše ležala pár dní pochodu na juh a rímsky tovar putoval na sever práve popri takýchto riekach. Mesto tu nikdy nebolo. Bolo to jednoducho dobré miesto na život: voda, brod, závetrie a pôda, ktorá sa dala zorať.
The oldest surviving document about who owned what in Šariš is a grant made by King Andrew II in 1212. Through the thirteenth century most of the estates in the southern part of the region — including the land on which Hanušovce grew — belonged to the Aba clan, one of the great noble families of Hungary, and one that would later gamble everything on a rebellion against the king and lose it. At this stage there was no town here and no charter with the name Hanušovce in it. There were fields, a river crossing, and a lord somewhere above them.Najstaršou zachovanou listinou o tom, komu v Šariši čo patrilo, je donácia kráľa Ondreja II. z roku 1212. Počas 13. storočia patrila väčšina majetkov v južnej časti regiónu — vrátane pôdy, na ktorej vyrástli Hanušovce — rodu Abovcov, jednému z veľkých uhorských šľachtických rodov, ktorý neskôr vsadil všetko na povstanie proti kráľovi a prehral. V tom čase tu ešte nebolo mesto ani listina s menom Hanušovce. Boli tu polia, brod cez rieku a niekde nad nimi zemepán.
The parish church of the Assumption is the oldest building in the town and belongs to the generation of stone churches raised in this region after the Mongol invasion, in the second half of the thirteenth century. Its whole shape — nave, sanctuary and tower — comes from that single campaign of building, and its late-Romanesque carved faces are still set into the brackets that carry the vault ribs. The most exact evidence is up in the roof: the timbers that once held the builders' scaffolding are still there, and tree-ring dating puts them just after 1295. That is about as close as medieval archaeology ever gets to naming a working year. Local tradition credits the church to the Knights of the Holy Sepulchre, a religious order based at nearby Chmeľov who held Hanušovce at the time.Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie je najstaršou stavbou v meste a patrí ku generácii kamenných kostolov, ktoré v tomto kraji postavili po vpáde Mongolov, v druhej polovici 13. storočia. Celý jeho tvar — loď, svätyňa aj veža — pochádza z jedinej stavebnej etapy a neskororománske kamenné tváre sú dodnes osadené v konzolách, na ktorých spočívajú rebrá klenby. Najpresnejší dôkaz je hore v krove: trámy, ktoré kedysi držali stavebné lešenie, tam stále sú a dendrochronológia ich datuje tesne po roku 1295. Bližšie k presnému roku práce sa stredoveká archeológia dostane len zriedka. Miestna tradícia pripisuje stavbu rytierom Božieho hrobu, rehoľnému rádu so sídlom v neďalekom Chmeľove, ktorý vtedy Hanušovce vlastnil.
The town first appears in writing in the papal tithe register as villa Hanusfalva in 1332, and again in 1355 as villa Johanis. Where the name comes from is a genuine argument. The first known judge of the place was a man called Hanus, still in office in 1333, and the town is usually said to be named after him — but Johanis is Latin for "of John", and another explanation traces the name to the Johannites, the Knights of St John. Either way, by the 1330s Hanušovce was a real place with a name, a court and a church, paying its tithe to Rome like everywhere else in the kingdom.V písomnostiach sa mesto objavuje prvý raz v pápežskom desiatkovom registri roku 1332 ako villa Hanusfalva a znova roku 1355 ako villa Johanis. O pôvode mena sa dá skutočne sporiť. Prvým známym richtárom bol muž menom Hanus, ktorý úrad zastával ešte v roku 1333, a meno mesta sa zvyčajne odvodzuje od neho — lenže Johanis znamená po latinsky „Jánov“ a iné vysvetlenie odvodzuje názov od johanitov, teda rytierov svätého Jána. Tak či onak, v tridsiatych rokoch 14. storočia už boli Hanušovce skutočným miestom s menom, richtárom a kostolom, ktoré odvádzalo desiatok do Ríma ako všetko ostatné v kráľovstve.
In 1564 the landlord Ján Šóoš built himself a Renaissance manor house here — two storeys on a rectangular plan, with a round tower added at its southern corner early in the following century. His family held it for about eighty years. This is the smaller of the town's two manor houses; having two at all is unusual for a place this size. It went up while the Ottomans held central Hungary and the road past its windows carried soldiers as often as merchants. By the end of the sixteenth century Hanušovce counted as a middling market town and had won the right to three annual fairs: at Whitsun, at the feast of Saints Cosmas and Damian, and at All Saints.Zemepán Ján Šóoš si tu v roku 1564 postavil renesančný kaštieľ — dve podlažia na obdĺžnikovom pôdoryse, ku ktorým na začiatku ďalšieho storočia pribudla okrúhla veža na južnom nároží. Jeho rod ho držal približne osemdesiat rokov. Ide o menší z dvoch kaštieľov v meste; už to, že sú tu dva, je na také malé mesto nezvyčajné. Postavili ho v čase, keď Osmani držali stredné Uhorsko a po ceste pod jeho oknami chodili vojaci rovnako často ako kupci. Koncom 16. storočia sa Hanušovce radili k stredne veľkým mestečkám a mali právo na tri výročné jarmoky: na Svätého Ducha, na sviatok svätých Kozmu a Damiána a na Všetkých svätých.
For most of a century, from 1630 to 1717, Hanušovce had a humanist grammar school — serious schooling for a town this size, teaching Latin and the new learning of the age. It belonged to the Protestant half of the town's life, because the parish church had been Lutheran ever since the Reformation. That ended in 1717, when the re-Catholicisation of Hungary handed the church back to the Catholics; it was given a Baroque interior in 1742, and a Baroque bell tower was built beside it in the same year. Behind those dates lie a hundred years of anti-Habsburg revolt, in which this valley was fought over, taxed by both sides and burned more than once. In 1635, in the middle of all that, the town won three more annual fairs — proof that the market outlasted the wars when little else did.Takmer celé storočie, od roku 1630 do roku 1717, mali Hanušovce humanistické gymnázium — na mesto tejto veľkosti vážnu školu, kde sa učila latinčina a nová vzdelanosť tej doby. Patrilo k protestantskej časti mestského života, lebo farský kostol bol od reformácie evanjelický. Skončilo sa to v roku 1717, keď rekatolizácia Uhorska vrátila kostol katolíkom; v roku 1742 dostal barokovú úpravu a v tom istom roku pribudla vedľa neho baroková zvonica. Za týmito rokmi stojí sto rokov protihabsburských povstaní, počas ktorých sa o dolinu bojovalo, obe strany ju zdaňovali a viackrát vyhorela. Uprostred toho všetkého získalo mesto v roku 1635 ďalšie tri jarmoky — dôkaz, že trh vojny prežil, aj keď máločo iné.
The larger of the two manor houses, the one that dominates the town, began as a Renaissance building with four corner towers, probably in the seventeenth century, and was thoroughly rebuilt in the Baroque style in the first half of the eighteenth by the Dessewffy family, who then held the estate. It gained a mansard roof, corner towers under bell-shaped caps, windows with segmental pediments and heavy stucco, and a landscape park beside it. Very few country houses of this size in eastern Slovakia came through the twentieth century intact enough to be put back to use. This one did, and it is now the regional museum.Väčší z oboch kaštieľov, ten, ktorý mestu dominuje, vznikol pravdepodobne v 17. storočí ako renesančná stavba so štyrmi nárožnými vežami a v prvej polovici 18. storočia ho dal rod Dežőfiovcov, teda Dessewffyovcov, ktorý vtedy panstvo držal, dôkladne prestavať do baroka. Pribudla mansardová strecha, nárožné veže so zvonovitými helmicami, okná so segmentovými frontónmi a bohatou štukou a vedľa neho krajinársky park. Málo vidieckych sídel tejto veľkosti prešlo na východnom Slovensku 20. storočím tak, aby sa dali znova používať. Tomuto sa to podarilo — a sídli v ňom vlastivedné múzeum.
In 1831 the cholera epidemic reached Hanušovce, and with it the peasant rising that swept Zemplín and Šariš that summer — a revolt driven as much by rumour as by hunger, since villagers were convinced the wells were being poisoned by the very authorities who were in fact trying to disinfect them. In the same generation the town acquired the largest single structure it had ever had: a wooden bridge about ninety metres long across the Topľa, a real piece of carpentry engineering, built in the first third of the nineteenth century. It stood for more than a hundred years, and was destroyed at the end of the Second World War.V roku 1831 zasiahla Hanušovce cholerová epidémia a s ňou aj roľnícke povstanie, ktoré v to leto prešlo Zemplínom a Šarišom — vzbura poháňaná chýrmi rovnako ako hladom, lebo dedinčania boli presvedčení, že studne im otravuje práve tá vrchnosť, ktorá ich v skutočnosti dezinfikovala. V tej istej generácii dostalo mesto najväčšiu stavbu, akú kedy malo: drevený most cez Topľu, dlhý asi deväťdesiat metrov, skutočné tesárske majstrovstvo, postavený v prvej tretine 19. storočia. Stál viac ako sto rokov a zničili ho na konci druhej svetovej vojny.
In the second half of the nineteenth century Hanušovce became one of the seats of the Topľa district office, which for a town this small meant clerks, court days and a certain standing. At the beginning of the twentieth century about 1,200 people lived here. There was a post office, two churches with two parsonages, and two church schools — Roman Catholic and Lutheran. That list is the clearest possible picture of what a small Šariš town actually was.V druhej polovici 19. storočia sa Hanušovce stali jedným zo sídel Topľanského slúžnovského úradu, čo pre také malé mesto znamenalo úradníkov, súdne dni a istú vážnosť. Na začiatku 20. storočia tu žilo okolo 1 200 ľudí. Bol tu poštový úrad, dva kostoly s dvoma farami a dve cirkevné školy — rímskokatolícka a evanjelická. Ten zoznam je najlepším možným obrazom toho, čím malé šarišské mestečko naozaj bolo.
The First Czechoslovak Republic reached a town like this mostly through its buildings. In 1934 Hanušovce opened a Sokolovňa, the hall of the Sokol gymnastic movement, which in Czechoslovakia meant sport, drill, lectures, amateur theatre and a good deal of politics all in one room. In 1935 a new burgher school was built. For a place with no factory and, until then, no railway, a hall and a school were the whole of modern life — and both were used hard.Prvá Česko-slovenská republika sa do takéhoto mesta dostávala predovšetkým cez stavby. V roku 1934 otvorili v Hanušovciach sokolovňu, teda telocvičňu sokolského hnutia, ktorá v Česko-Slovensku znamenala šport, cvičenie, prednášky, ochotnícke divadlo aj poriadny kus politiky, a to všetko v jednej sále. V roku 1935 pribudla nová meštianska škola. Pre miesto bez fabriky a dovtedy aj bez železnice boli sála a škola celým moderným životom — a obe sa využívali naplno.
In November 1938 the First Vienna Award handed southern Slovakia to Hungary, and with it the railway that had connected the East Slovak Lowland to the rest of the country. The only way to get the lowland back onto the Slovak network was to build a new line through these hills, and the Slovak State built it: the missing section from Kapušany to Strážske, completed on 5 September 1943. It needed four huge viaducts, put up between 1941 and 1943 — at Pavlovce, at Hrabovec, at Hlibovec, and the Hanušovce viaduct itself, forty metres high and more than four hundred metres long, arching directly over the town.V novembri 1938 pridelila Viedenská arbitráž južné Slovensko Maďarsku a s ním aj železnicu, ktorá spájala Východoslovenskú nížinu so zvyškom krajiny. Jediný spôsob, ako nížinu vrátiť do slovenskej siete, bolo postaviť novú trať cez tieto kopce — a Slovenský štát ju postavil: chýbajúci úsek z Kapušian do Strážskeho dokončili 5. septembra 1943. Vyžiadal si štyri obrovské viadukty, vybudované v rokoch 1941 až 1943 — Pavlovský, Hrabovecký, Hlibovec a samotný Hanušovský viadukt, ktorý má štyridsať metrov výšky, vyše štyristo metrov dĺžky a klenie sa priamo nad mestom.
In March 1944 the commanders of the partisan groups of eastern Slovakia met here, together with the underground Communist Party's regional leadership and the civic resistance — a meeting held in a small town on a main road, which is exactly the sort of risk the resistance had to take. The Čapajev partisan unit worked in this area; its chief of staff, Ľudovít Kukorelli, was killed later in circumstances that have never been cleared up, most probably by the Soviet NKVD. In the summer of 1944, before the Slovak National Uprising broke out, the new railway viaduct was damaged and the wooden road bridges destroyed, and fire took several houses in the town. Units of the Soviet 107th Rifle Corps, under Lieutenant General D. V. Gordeyev, reached Hanušovce on 19 January 1945.V marci 1944 sa tu stretli velitelia partizánskych skupín východného Slovenska spolu s oblastným vedením ilegálnej komunistickej strany a s občianskym odbojom — porada v malom meste na hlavnej ceste, čo je presne to riziko, ktoré odboj musel podstupovať. V okolí pôsobil partizánsky zväzok Čapajev; jeho náčelník štábu Ľudovít Kukorelli bol neskôr zavraždený za okolností, ktoré sa dodnes nevyjasnili, s najväčšou pravdepodobnosťou sovietskou NKVD. V lete 1944, ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania, poškodili nový železničný viadukt a zničili drevené cestné mosty; niekoľko domov v meste zhorelo. Devätnásteho januára 1945 prenikli k Hanušovciam jednotky sovietskeho 107. streleckého zboru generálporučíka D. V. Gordejeva.
Under socialism the centre of Hanušovce was rebuilt: rows of prefabricated concrete blocks replaced the old single-storey houses, and the raised ground in the middle of the town, with the Great Manor, the Catholic church, the bell tower and the Small Manor standing on it, was left above them. The town had no large factory of its own, so people commuted — first on the new railway and then by bus — to Prešov and to the wood combine at Vranov. The Great Manor was restored in the 1970s and the regional museum moved into it, which is the reason the building survived at all.Za socializmu prestavali stred Hanušoviec: radová panelová zástavba nahradila staré prízemné domy a vyvýšená plocha uprostred mesta, na ktorej stojí Veľký kaštieľ, katolícky kostol, zvonica a Malý kaštieľ, zostala nad nimi. Vlastný veľký podnik mesto nemalo, a tak ľudia dochádzali — najprv novou železnicou, potom autobusmi — do Prešova a do vranovského drevokombinátu. Veľký kaštieľ obnovili v sedemdesiatych rokoch a nasťahovali doň vlastivedné múzeum, čo je dôvod, prečo sa vôbec zachoval.
The Great Manor was restored again from 2003, and the Small Manor, which had been left to decay, in 2015. The museum built an archaeological park in the grounds: full-size reconstructions of prehistoric and early historic houses, put up by the same methods that raised the originals and worked through the season as a live demonstration site. For a town of about 3,800 people, most of whose working population commutes to Prešov or Vranov, the museum and the park are not decoration. They are the reason Hanušovce appears on anybody's itinerary at all.Veľký kaštieľ obnovovali znova od roku 2003 a Malý kaštieľ, ktorý dovtedy chátral, v roku 2015. Múzeum vybudovalo v areáli archeopark: rekonštrukcie pravekých a včasnohistorických obydlí v pôvodnej veľkosti, postavené tými istými postupmi ako originály a počas sezóny fungujúce ako živé ukážkové pracovisko. Pre mesto s približne 3 800 obyvateľmi, z ktorých väčšina dochádza za prácou do Prešova alebo do Vranova, nie sú múzeum a archeopark ozdobou. Sú dôvodom, prečo sa Hanušovce vôbec objavujú na niečích cestovných plánoch.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.