Giraltovce was founded by a man with a charter and named after him, and for five centuries it was a market village on the road from Prešov to the Dukla Pass — no walls, no castle, nothing to defend. Its history is the history of that road. The road made the town, with fairs, a district office and through traffic; and in the winter of 1944–45 it very nearly unmade it, because the front stopped in these hills for three months.Giraltovce založil človek s listinou a mesto nesie jeho meno; päť storočí boli trhovou dedinou na ceste z Prešova k Dukelskému priesmyku — bez hradieb, bez hradu, bez čohokoľvek, čo by sa dalo brániť. Ich dejiny sú dejinami tej cesty. Cesta mesto spravila: jarmoky, okresný úrad, prejazd; a v zime 1944 – 1945 ho takmer zničila, lebo front zastal v týchto kopcoch na tri mesiace.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
The town is named after a man: Geralth, its first hereditary šoltýs — the settler-headman to whom a landlord granted the right to found a village on empty ground, in return for rent and a permanent office in his family. When exactly that happened is genuinely unclear, and this is a good place to see how history gets made: printed sources give 1383, 1416, 1427 and 1487 as the "first written mention", and the dictionary of Slovak settlements records the form Geralth in 1487. What is agreed is that the village was not yet being taxed in 1427, which points to a foundation early in the fifteenth century. People had lived on this spot far earlier — finds here reach back to the late Copper Age and the Bronze Age — but that is settlement, not a town.Mesto nesie meno po človeku: po Geralthovi, prvom dedičnom šoltýsovi — osadníckom richtárovi, ktorému zemepán dal právo založiť na prázdnej pôde dedinu, a to za plat a za trvalý úrad v rodine. Kedy presne sa to stalo, naozaj nevieme, a je to dobré miesto vidieť, ako sa dejiny robia: tlačené pramene uvádzajú ako „prvú písomnú zmienku“ roky 1383, 1416, 1427 aj 1487 a slovník obcí zaznamenáva podobu Geralth k roku 1487. Zhoda je v tom, že roku 1427 obec ešte nebola zdanená, čo ukazuje na založenie na začiatku 15. storočia. Ľudia na tomto mieste žili omnoho skôr — nálezy siahajú do konca eneolitu a do doby bronzovej —, ale to je osídlenie, nie mesto.
The people of Giraltovce joined the anti-Habsburg uprising of Francis II Rákóczi, the last and largest of the Hungarian revolts against Vienna. After the rebel army was beaten at Trenčín on 3 August 1708 the rising began to collapse, and villages that had backed it lost men, animals and grain to reprisals and requisitioning; Giraltovce partly emptied. Wars in this part of the kingdom were rarely fought against a foreign invader. Most often they were Hungarian nobles against the emperor, with villages in between paying for both sides.Obyvatelia Giraltoviec sa pridali k protihabsburskému povstaniu Františka II. Rákócziho, poslednému a najväčšiemu z uhorských povstaní proti Viedni. Keď bolo povstalecké vojsko 3. augusta 1708 pri Trenčíne porazené, povstanie sa začalo rúcať a dediny, ktoré ho podporili, prišli o mužov, dobytok a obilie pri odvetách a rekvirovaní; Giraltovce sa sčasti vyľudnili. Vojny v tejto časti kráľovstva sa len zriedka viedli proti cudziemu votrelcovi. Najčastejšie to bola uhorská šľachta proti cisárovi — a dediny medzi nimi platili za obe strany.
In the eighteenth century the estate was held by the Krasnec, Podhorányi and Szirmay families, and somebody with capital tried something unusual for a place this size: a manufactory making faience — tin-glazed earthenware, the affordable answer to imported porcelain — together with a brickworks. Most people, though, wove linen and grew vegetables for sale, which is what a village with poor fields and a good road does. In 1787 Giraltovce had 74 houses and 646 inhabitants.V 18. storočí držali panstvo Krasnecovci, Podhorániovci a Sirmaiovci a niekto s kapitálom tu skúsil vec na obec tejto veľkosti nezvyčajnú: manufaktúru na fajansu — cínovo glazovanú keramiku, lacnejšiu odpoveď na dovážaný porcelán — a k tomu tehelňu. Väčšina ľudí však tkala plátno a pestovala zeleninu na predaj, čo je presne to, čo robí dedina s chudobnými poľami a dobrou cestou. Roku 1787 mali Giraltovce 74 domov a 646 obyvateľov.
By 1828 there were 90 houses and 686 people. From the early nineteenth century Giraltovce held weekly markets and annual fairs, which pulled the trade of the whole upper Topľa valley into one small place, and around the middle of the century the town became the seat of an administrative district — offices, a notary, a court, a school. Serfdom was abolished in 1848. For a village with no castle and no mine, the fair and the office were the entire basis for being a town at all.Roku 1828 tu stálo 90 domov a žilo 686 ľudí. Od začiatku 19. storočia mali Giraltovce týždenné trhy a jarmoky, ktoré stiahli obchod celého horného Topľanska na jedno malé miesto, a okolo polovice storočia sa mesto stalo sídlom okresu — úrady, notár, súd, škola. Roku 1848 bolo zrušené poddanstvo. Pre dedinu bez hradu a bez bane boli jarmok a úrad celým základom toho, že vôbec mohla byť mestom.
The Carpathian front of the First World War ran some thirty kilometres north of here, and Giraltovce got what a town behind a front gets: a military hospital. In its graves lie 64 soldiers who died between October 1914 and April 1915 — 63 of the Austro-Hungarian army and one Russian, buried in the same ground. Those were the months of the winter Carpathian battles, in which both armies lost enormous numbers of men for a few valleys. The small cemeteries scattered across the north-east are what is left of them.Karpatský front prvej svetovej vojny prechádzal asi tridsať kilometrov severne odtiaľto a Giraltovce dostali to, čo dostane mesto v tyle: vojenskú nemocnicu. V jej hroboch leží 64 vojakov, ktorí zomreli medzi októbrom 1914 a aprílom 1915 — 63 z rakúsko-uhorskej armády a jeden Rus, pochovaní v jednej zemi. Boli to mesiace zimných karpatských bojov, v ktorých obe armády stratili obrovské množstvo mužov za pár dolín. Malé cintoríny roztrúsené po severovýchode sú to, čo z nich zostalo.
In 1918 Giraltovce became part of Czechoslovakia. The republic brought Slovak-language schools, land reform and a working administration, but the upper Topľa had no industry to offer, and the years after the world economic crisis of 1929 were very hard here. Šariš had been sending its people to America since the 1880s; between the wars they went to France, Belgium and the Czech lands instead. The town stayed what it had been: churches, a small square, a market, and villages all around it.Roku 1918 sa Giraltovce stali súčasťou Československa. Republika priniesla slovenské školy, pozemkovú reformu a fungujúcu správu, ale horné Topľansko nemalo priemysel, ktorý by ľuďom dalo, a roky po svetovej hospodárskej kríze z roku 1929 tu boli veľmi ťažké. Šariš posielal svojich ľudí do Ameriky už od osemdesiatych rokov 19. storočia; medzi vojnami chodili namiesto toho do Francúzska, Belgicka a do českých krajín. Mesto zostalo tým, čím bolo: kostoly, malé námestie, trh a dokola samé dediny.
The Communist Party worked illegally in Giraltovce through the war, and from the middle of 1944 the partisan group Čapajev, led by Ľudovít Kukorelli, operated in these hills — one of the first significant partisan centres in eastern Slovakia. In the autumn the Carpathian–Dukla operation drove the front into the Ondava Highlands, and then it stuck: the Germans held the ridges through the winter and Giraltovce lay in the fighting zone for three months. The town was finally taken on 18 January 1945 by the 1st Czechoslovak Army Corps and the Red Army, during the West Carpathian offensive. What was left was rebuilt, which is why the centre is a town of the second half of the twentieth century.Komunistická strana pracovala v Giraltovciach počas vojny ilegálne a od polovice roka 1944 pôsobila v tunajších kopcoch partizánska skupina Čapajev pod velením Ľudovíta Kukorelliho — jedno z prvých významných partizánskych stredísk na východnom Slovensku. Na jeseň zatlačila karpatsko-duklianska operácia front do Ondavskej vrchoviny a tam sa zasekol: Nemci držali hrebene celú zimu a Giraltovce ležali tri mesiace v bojovom pásme. Mesto bolo napokon oslobodené 18. januára 1945 vojakmi 1. československého armádneho zboru a Červenej armády v rámci západokarpatskej operácie. Čo zostalo, postavili nanovo — preto je centrum mestom druhej polovice 20. storočia.
The communist state redrew the map in 1960 and closed the district office at Giraltovce; the town has been administered from elsewhere ever since and today belongs to the Svidník district. In exchange it got the kind of industry that was put into small towns everywhere: a brickworks, metalworking, leather works after 1970, a pharmaceutical plant, a state forest enterprise and food processing — with flats, a health centre and a secondary school to go with them. The Greek Catholic Church, to which most of the surrounding villages belonged, was dissolved by the state in 1950 and allowed back only in 1968.Komunistický štát roku 1960 prekreslil mapu a okresný úrad v Giraltovciach zrušil; mesto je odvtedy spravované odinakiaľ a dnes patrí do okresu Svidník. Na oplátku dostalo priemysel toho druhu, aký sa vtedy dával do malých miest všade: tehelňu, kovovýrobu, po roku 1970 spracovanie kože, farmaceutický závod, štátny lesný podnik a potravinársku výrobu — a k tomu byty, zdravotné stredisko a strednú školu. Gréckokatolícku cirkev, ku ktorej patrila väčšina okolitých dedín, štát roku 1950 zrušil a povolil ju späť až roku 1968.
At the end of 2015 Giraltovce had 4,146 inhabitants. Most of the socialist factories did not survive the 1990s, the district is among the poorest in Slovakia, and long spells of work abroad are an ordinary part of family life here rather than an exception. What the town still has is its position: the road to the Dukla Pass runs through it, and the wooden churches of the Svidník and Bardejov districts — several of them on the UNESCO World Heritage List — are spread through the villages on either side. Most people who stop in Giraltovce are on their way to those.Na konci roka 2015 mali Giraltovce 4 146 obyvateľov. Väčšina socialistických fabrík deväťdesiate roky neprežila, okres patrí k najchudobnejším na Slovensku a dlhé obdobia práce v zahraničí sú tu bežnou súčasťou rodinného života, nie výnimkou. Čo mestu zostalo, je poloha: prechádza ním cesta k Dukelskému priesmyku a v dedinách na oboch stranách stoja drevené chrámy svidníckeho a bardejovského okresu, z ktorých je viacero na zozname svetového dedičstva UNESCO. Väčšina ľudí, ktorí v Giraltovciach zastavia, je na ceste za nimi.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.