Habovka is the middle of the three villages on the road up to the Roháče, and the least visited. It was cleared under the same terms as its neighbours, burned out in the seventeenth century, rebuilt, and never became anything but a forest village — which is exactly why so many of its log houses are still standing, unmarked and lived in, among ordinary modern ones.Habovka je prostredná z troch dedín na ceste k Roháčom a najmenej navštevovaná. Vyklčovali ju za rovnakých podmienok ako susedné obce, v 17. storočí ju vypálili, postavili nanovo a nikdy sa z nej nestalo nič iné než lesná dedina — a práve preto tu dodnes stojí toľko zrubov, neoznačených a obývaných, medzi celkom bežnými novšími domami.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Ottoman centuryOsmanské storočie
Habovka's own account puts the first written mention in 1588; other records give 1593, when it appears as a settlement founded under Wallachian law — a lighter set of dues the Orava Castle estate offered to anyone who would clear forest and keep animals on high ground. Both dates describe the same thing: a village organised at the end of the sixteenth century, in the decades when the Thurzo family was settling about two-thirds of the communities that exist in Orava today. It was run by hereditary šoltýsi, the families Habovský, Žiačik, Valel and Hruboš, who organised the clearing, held a share of the village and answered to the castle; Habovka stayed on the estate until 1848. Where the name comes from is not settled: possibly a Polish village called Chabówka, possibly the word chabovina, meaning scrub.Vlastný záznam Habovky kladie prvú písomnú zmienku do roku 1588; iné pramene uvádzajú rok 1593, keď sa objavuje ako osada založená na valašskom práve, teda s miernejšími dávkami, aké oravské hradné panstvo ponúkalo každému, kto vyklčuje les a bude chovať dobytok vysoko v horách. Oba údaje hovoria o tom istom: o dedine zorganizovanej na konci 16. storočia, v desaťročiach, keď Thurzovci osídľovali asi dve tretiny obcí, ktoré na Orave existujú dodnes. Viedli ju dediční šoltýsi, rody Habovský, Žiačik, Valel a Hruboš, ktorí klčovanie organizovali, mali z dediny podiel a zodpovedali sa hradu; panstvu Habovka zostala až do roku 1848. Pôvod mena nie je jasný: možno pochádza od poľskej dediny Chabówka, možno od slova chabovina, ktorým sa označoval krovinatý porast.
Habovka's record says the village was laid waste during the kuruc wars of the seventeenth century, after Lithuanian troops burned it out completely. The likeliest date is 1683: in that year a Polish and Lithuanian army marched through this country towards Vienna, which the Ottomans were besieging, and Zuberec three kilometres up the road blames the rear guard of the Polish king Jan III Sobieski for taking its grain and its cattle in the same passage. Two villages remember the same soldiers under two different names, and neither is lying. The lesson is worth keeping: in Slovakia a burned village is usually blamed on the Turks, and here the Ottoman army never came at all.Habovský záznam hovorí, že obec spustla počas kuruckých vojen v 17. storočí, keď ju litovské vojská úplne vypálili. Najpravdepodobnejším dátumom je rok 1683: vtedy tiahla touto krajinou poľsko-litovská armáda k Viedni, ktorú obliehali Osmani, a Zuberec tri kilometre vyššie pripisuje ten istý prechod zadnému voju poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, ktorý mu pobral obilie aj dobytok. Dve dediny si pamätajú tých istých vojakov pod dvoma menami a ani jedna neklame. Poučenie stojí za zapamätanie: na Slovensku sa vypálená dedina zvyčajne zvaľuje na Turkov, a sem sa osmanské vojsko nikdy nedostalo.
The eighteenth century is where Habovka becomes measurable. About 180 people lived here in 1715 and about 350 by 1778. They lived off what the slope allowed — sheep and cattle on the pastures and, above all, the forest: felling in winter, hauling logs down to the water, floating the timber away. The houses were built of what grew around them, squared spruce beams dovetailed at the corners on a low stone footing under a steep shingle roof, and they went on being built that way for the next two hundred years, because it worked and because there was nothing else to build with.Osemnáste storočie je obdobím, v ktorom sa Habovka dá po prvý raz zmerať. V roku 1715 tu žilo asi 180 ľudí, do roku 1778 ich bolo okolo 350. Žili z toho, čo stráň dovolila — z oviec a dobytka na pasienkoch a predovšetkým z lesa: v zime rúbanie, zvážanie klátov k vode, plavenie dreva. Domy stavali z toho, čo rástlo okolo: z tesaných smrekových trámov previazaných v rohoch, na nízkej kamennej podmurovke, pod strmou šindľovou strechou — a stavali ich tak ďalších dvesto rokov, lebo to fungovalo a lebo z ničoho iného sa tu stavať nedalo.
The church of the Seven Sorrows of the Virgin Mary was built in 1829, when the village had grown to 793 people. Nineteen years later serfdom was abolished across the Kingdom of Hungary, and in Orava that changed less than it should have: the fields were small, high and stony, and the forest — the only thing that could properly pay a family — stayed with the estate. After the palatine Juraj Thurzo died in 1616 the Orava lands were held jointly by his heirs as the Orava Composessorate, a company of co-owners, and it kept the woods and the sawmills until 1945. Free villagers went on hiring themselves to it, in its forest, at its price.Kostol Sedembolestnej Panny Márie postavili v roku 1829, keď mala dedina 793 obyvateľov. O devätnásť rokov neskôr zrušili v Uhorsku poddanstvo a na Orave to zmenilo menej, než malo: polia boli malé, vysoko položené a kamenisté, a les — jediné, čo dokázalo rodinu poriadne uživiť — zostal panstvu. Po smrti palatína Juraja Thurzu v roku 1616 držali oravské majetky spoločne jeho dedičia ako Oravský komposesorát, spoločenstvo spolumajiteľov, a lesy aj píly mu patrili až do roku 1945. Slobodní dedinčania sa k nemu naďalej najímali — v jeho lese a za jeho cenu.
Orava villages burned regularly and Habovka burned with them, which is why almost everything standing here today is a nineteenth-century rebuilding on a much older plan, and why the street looks so uniform. The village kept more of that timber than most places in the valley, largely because nobody here had the money to replace it. In the same decades the people left: from the 1880s, and hardest between 1900 and 1910, Orava families sailed for the United States and Canada. A village admired for its old houses is very often a village that was too poor to build new ones, and this is one of them.Oravské dediny horeli pravidelne a Habovka s nimi; preto je takmer všetko, čo tu dnes stojí, prestavbou z 19. storočia podľa oveľa staršieho vzoru, a preto pôsobí ulica tak jednotne. Dedina si zachovala viac dreva ako väčšina doliny, hlavne preto, že ho tu nemal kto nahradiť. V tých istých desaťročiach ľudia odchádzali: od osemdesiatych rokov 19. storočia a najsilnejšie medzi rokmi 1900 a 1910 sa oravské rodiny plavili do Spojených štátov a Kanady. Dedina, ktorú obdivujú pre staré domy, býva veľmi často dedinou, ktorá bola príliš chudobná na to, aby si postavila nové — a toto je práve taká.
Orava became part of Czechoslovakia in 1918 and spent its first years arguing about where the Polish border should run; in 1920 the Allied Conference of Ambassadors gave Poland several villages in northern Orava, and an exchange in 1924 brought Suchá Hora and Hladovka back. Habovka's own story in these decades is smaller and made of rails. A narrow-gauge forest railway ran up this valley from Podbiel through Habovka to Brestová, hauling timber down to the branch line at the mouth of the valley. The village records it without giving dates and nothing of it is left in use, but it explains why the timber of this valley went out through Podbiel, and why Podbiel is the junction it is.Orava sa v roku 1918 stala súčasťou Československa a prvé roky sa viedol spor o to, kadiaľ má viesť poľská hranica; v roku 1920 pridelila spojenecká Konferencia veľvyslancov Poľsku niekoľko obcí na severnej Orave a výmenou v roku 1924 sa Suchá Hora a Hladovka vrátili. Vlastný príbeh Habovky je v týchto desaťročiach menší a je z koľajníc. Dolinou viedla úzkorozchodná lesná železnica Podbiel – Habovka – Brestová, ktorá zvážala drevo dolu k odbočke pri ústí doliny. Obec ju spomína bez dátumov a v prevádzke z nej neostalo nič, ale práve ona vysvetľuje, prečo drevo z tejto doliny odchádzalo cez Podbiel a prečo je Podbiel tou križovatkou, ktorou je.
The Slovak State that replaced Czechoslovakia in March 1939 was a client of Nazi Germany and went to war beside it: on 1 September 1939 Slovak troops crossed into Poland from northern Slovakia. The Slovak National Uprising began on 29 August 1944; Orava lay on its northern edge, German units held the valley through the winter, partisans used the forests above these villages, and the front arrived at the end of March 1945, when German troops burned 75 houses at Trstená as they withdrew.Slovenský štát, ktorý v marci 1939 nahradil Československo, bol klientom nacistického Nemecka a šiel s ním do vojny: 1. septembra 1939 prekročili slovenské jednotky zo severného Slovenska poľskú hranicu. Slovenské národné povstanie sa začalo 29. augusta 1944; Orava ležala na jeho severnom okraji, nemecké jednotky držali dolinu cez zimu, partizáni sa pohybovali v lesoch nad týmito dedinami a front dorazil koncom marca 1945, keď nemeckí vojaci pri ústupe vypálili v Trstenej 75 domov.
Under communism the estate's forests were nationalised, farming was merged into a cooperative, and work moved to the factories at Tvrdošín, Nižná and Trstená. The mountains above the village were given a legal status they had never had: the Tatra National Park came into force on 1 January 1949, and the Western Tatras, the Roháče, were moved into the park proper by a government decree in 1987. Habovka itself got neither a museum nor a reserve, and that is exactly why it looks the way it does. Its log houses were never selected, moved or listed — they were simply not replaced, and then, quite suddenly, they were worth something.Za komunizmu panské lesy zoštátnili, gazdovanie zlúčili do družstva a práca sa presunula do závodov v Tvrdošíne, Nižnej a Trstenej. Hory nad dedinou dostali právne postavenie, aké nikdy nemali: Tatranský národný park nadobudol účinnosť 1. januára 1949 a Západné Tatry, teda Roháče, sa nariadením vlády v roku 1987 stali priamo jeho súčasťou. Samotná Habovka nedostala ani múzeum, ani rezerváciu — a práve preto vyzerá tak, ako vyzerá. Jej zruby nikto nevybral, nepresťahoval ani nezapísal; jednoducho ich nikto nenahradil, a potom mali zrazu cenu.
This one road offers three different ways of keeping old buildings, and it is worth seeing all three. Brestová above Zuberec is a museum of houses carted in from elsewhere. Podbiel is a protected street standing on its own ground. Habovka is neither: original timber in place, scattered singly and in short runs along ordinary lanes, between rendered houses and new roofs, with no ticket, no gate and no interpretation panel. About 1,350 people live here, working in Tvrdošín, Nižná and Trstená or in the guesthouses and on the trails, and every log house is somebody's home or holiday let — so photograph from the lane and stay out of the yards.Jedna cesta ponúka tri rôzne spôsoby, ako uchovať staré stavby, a oplatí sa vidieť všetky tri. Brestová nad Zubercom je múzeum domov privezených odinakiaľ. Podbiel je chránená ulica, ktorá stojí na vlastnej pôde. Habovka nie je ani jedno: pôvodné drevo na mieste, roztrúsené po jednom a v krátkych radoch pozdĺž bežných ulíc, medzi omietnutými domami a novými strechami, bez vstupenky, brány a informačnej tabule. Žije tu okolo 1 350 ľudí, pracujú v Tvrdošíne, Nižnej a Trstenej alebo v penziónoch a na chodníkoch, a každý zrub je niečí dom alebo chalupa na prenájom — fotografujte teda z ulice a nechoďte do dvorov.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.