Topoľčianky is an ordinary working village of about 2,600 people that happens to contain a state museum, the national stud farm, a bison enclosure and a long row of wine cellars. All four grew out of the same thing — the estate that owned the land here, and what each century decided to do with it.Topoľčianky sú bežná fungujúca obec s približne 2 600 obyvateľmi, v ktorej sa zhodou okolností nachádza štátne múzeum, národný žrebčín, zubria obora a dlhý rad vínnych pivníc. Všetky štyri vyrástli z tej istej veci — z panstva, ktoré tu vlastnilo pôdu, a z toho, čo si s ním jednotlivé storočia počali.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
Archaeologists have found settlement at Topoľčianky from the sixth and seventh centuries — Slavs farming the strip of ground between the Žitava lowland and the wooded Tribeč hills. Nobody wrote any of it down; we know it only from what was dug up. That gap between the first people and the first document is completely normal in Slovakia, and it is worth holding on to: when a village says it was 'founded in 1293', what that really means is that 1293 is the year somebody first needed to put its name on parchment.Archeológovia našli v Topoľčiankach osídlenie zo 6. a 7. storočia — Slovanov, ktorí obrábali pás zeme medzi Žitavskou nížinou a zalesneným Tribečom. Nikto to nezapísal; vieme to len z toho, čo sa vykopalo. Ten odstup medzi prvými ľuďmi a prvou listinou je na Slovensku úplne bežný a oplatí sa naň pamätať: keď obec hovorí, že bola „založená v roku 1293“, znamená to iba toľko, že v tom roku niekto po prvý raz potreboval napísať jej meno na pergamen.
The village is first mentioned in writing in 1293. Its lords took the village's own name, lived in a fortified house behind a water ditch where the château stands now, and hunted the Tribeč forest, which was the estate's game reserve and not common land. In the fourteenth century the head of the family, Comes Haslav, was granted the right to pan gold out of the local stream: these brooks carried enough of it to make a royal licence worth having, and a later lord is remembered as Peter Ryžiar, Peter the Panner. For ordinary villagers none of this meant much good — the same records show the family taking to robbery — and the whole life of the place was organised around what the lord's house needed.Obec je písomne doložená v roku 1293. Jej páni sa volali podľa nej, bývali v opevnenom dome za vodnou priekopou tam, kde dnes stojí kaštieľ, a poľovali v tribečských lesoch, ktoré boli panským zverincom, nie obecnou pôdou. V štrnástom storočí získal komes Haslav právo ryžovať v miestnom potoku zlato: tunajšie potoky ho niesli dosť na to, aby sa kráľovské povolenie oplatilo, a neskoršieho pána si pamätáme ako Petra Ryžiara. Pre bežných dedinčanov z toho veľa dobrého neplynulo — tie isté záznamy hovoria, že sa rod dal na zbojstvo — a celý život obce sa točil okolo toho, čo potrebovalo panské sídlo.
For a short while Topoľčianky was more than an estate village. In 1561, with the Ottoman frontier pushing north and Ján Topoľčiansky — nicknamed the Turk-fighter — rebuilding the fortified house, the village is recorded as the seat of Tekov County, the stolica or district that then counted seven privileged towns and 195 villages. Three years later a school is mentioned here, which is early for a place this size. Being a county seat meant courts, clerks, soldiers and traffic through the village; it also meant that the war on the southern frontier was close enough to matter to everybody who lived here.Nakrátko boli Topoľčianky viac než panskou dedinou. V roku 1561, keď sa osmanská hranica tlačila na sever a Ján Topoľčiansky, prezývaný turkobijec, prestavoval opevnené sídlo, sa obec uvádza ako sídlo Tekovskej stolice — stolica bola správna jednotka, do ktorej vtedy patrilo sedem výsadných miest a 195 dedín. O tri roky neskôr sa tu spomína škola, čo je na obec takejto veľkosti skoro. Byť sídlom stolice znamenalo súdy, pisárov, vojakov a ruch v dedine; znamenalo to však aj, že vojna na južnej hranici je dosť blízko, aby sa týkala každého, kto tu žil.
The village's first institutions were founded by a countess. Alžbeta, wife of Ladislav Rákóczi, set up a religious brotherhood in 1686 — its pilgrimage on the second Sunday in July is still kept — and in 1698 endowed a hospital, a home for the old and an orphanage, the first anything of the kind here. Six years later the country was at war again: Francis II Rákóczi, who led the last great revolt against the Habsburgs, used the manor between 1704 and 1708. How near the fighting came was shown much later, when workmen digging ponds in the park uncovered a mass grave of imperial soldiers from 1705.Prvé ustanovizne v obci založila grófka. Alžbeta, manželka Ladislava Rákociho, dala v roku 1686 vzniknúť náboženskému bratstvu — jeho púť na druhú júlovú nedeľu sa drží dodnes — a v roku 1698 dala postaviť špitál, starobinec a sirotinec, vôbec prvé zariadenia tohto druhu v obci. O šesť rokov bola krajina zase vo vojne: František II. Rákoci, vodca posledného veľkého povstania proti Habsburgovcom, v kaštieli sídlil v rokoch 1704 – 1708. Ako blízko sa bojovalo, ukázalo sa oveľa neskôr, keď robotníci pri hĺbení jazierok v parku odkryli masový hrob cisárskych vojakov z roku 1705.
In 1723 the county seat was transferred to Zlaté Moravce and Topoľčianky went back to being what it had been before — a village belonging to an estate. Count Karol Zichy had already set the estate to work with a sawmill, a timber yard and a brewery; the Keglevich family took it over in 1742, and between 1775 and 1791 Count Karol Keglevich demolished the old Gothic church and built a Baroque one up on the hill, moving the Turk-fighter's stone tomb into it. The village you walk through today — church on the rise, estate below it, vineyards on the southern slopes — took its present shape largely in that century.V roku 1723 sa sídlo stolice presunulo do Zlatých Moraviec a Topoľčianky sa vrátili k tomu, čím boli predtým — k dedine patriacej k panstvu. Gróf Karol Zichy dovtedy panstvo rozbehol pílou, drevoskladom a pivovarom; v roku 1742 ho prevzali Keglevichovci a v rokoch 1775 – 1791 dal gróf Karol Keglevich zbúrať starý gotický kostol a hore na kopci postavil barokový, kam preniesli aj kamennú tumbu turkobijca. Obec, ktorou dnes prejdete — kostol na návrší, panstvo pod ním, vinice na južných svahoch — dostala svoju dnešnú podobu prevažne v tomto storočí.
The estate was auctioned in 1890 and bought by the Habsburgs, and for the next twenty-eight years Topoľčianky was an archduke's country seat. That is when the village got the things a great estate needs: a railway from Šurany, opened on 20 November 1895, and in 1910 a riding school, a coach house and a hunting lodge, together with an enlarged park and its ponds. For villagers it meant wages — grooms, foresters, gardeners, builders, servants. It also set a pattern that has never really broken: in Topoľčianky the big employer is whichever institution currently occupies the estate.V roku 1890 šlo panstvo do dražby a kúpili ho Habsburgovci; nasledujúcich dvadsaťosem rokov boli Topoľčianky arcivojvodským vidieckym sídlom. Vtedy obec dostala to, čo veľké panstvo potrebuje: železnicu zo Šurian, otvorenú 20. novembra 1895, a v roku 1910 jazdiareň, vozáreň a poľovnícky zámoček spolu s rozšíreným parkom a jazierkami. Pre dedinčanov to znamenalo mzdy — koniarov, horárov, záhradníkov, murárov, slúžky. A nastavilo to vzorec, ktorý sa dodnes nezlomil: v Topoľčiankach je veľkým zamestnávateľom vždy tá inštitúcia, ktorá práve sídli na panstve.
When Czechoslovakia was created the state took the estate over and made the manor the president's summer residence. Tomáš Garrigue Masaryk came from 1923 onward, once staying four months, receiving foreign statesmen and riding out to the lime kilns at Skýcov and the ruin below Hrušov castle; he gave the parish church two bells. In those years the village gained a hotel, the Národný dom, a sewerage system and its first electric light. The National Stud Farm was founded on estate land in 1921 — a young state deliberately building an institution rather than inheriting one — and it has been the anchor of the village ever since.Po vzniku Československa štát panstvo prevzal a z kaštieľa urobil letné sídlo prezidenta. Tomáš Garrigue Masaryk sem chodil od roku 1923, raz tu zostal štyri mesiace, prijímal zahraničných štátnikov a na koni vyrážal k vápenkám v Skýcove i k zrúcanine pod Hrušovom; farskému kostolu daroval dva zvony. V tých rokoch obec získala hotel Národný dom, kanalizáciu a prvé elektrické svetlo. Na pozemkoch panstva vznikol v roku 1921 Národný žrebčín — mladý štát tu vedome budoval inštitúciu, nie ju zdedil — a ten je odvtedy oporou obce.
Ernest Bielik was born in Topoľčianky on 18 June 1917 and trained as a baker. On 6 August 1944 he was parachuted into the Low Tatras at the head of an eight-man organising group, and out of it grew the Jánošík partisan brigade, more than 1,300 strong, which fought at Telgárt and in the Turiec basin. Another man from the village, Ján Kukliš, commanded the insurgent armoured train Masaryk. The Uprising began on 29 August 1944 and was pushed back into the mountains by German forces that October; in January 1945, in Zlaté Moravce five kilometres away, the Germans tortured several partisans and hanged them from the radio mast in front of the church of St Michael. The front finally reached this country at the end of March 1945.Ernest Bielik sa narodil v Topoľčiankach 18. júna 1917 a vyučil sa za pekára. 6. augusta 1944 zoskočil na padáku do Nízkych Tatier na čele osemčlennej organizátorskej skupiny a vyrástla z nej partizánska brigáda Jánošík s vyše 1 300 mužmi, ktorá bojovala pri Telgárte a v Turčianskej kotline. Ďalší rodák, Ján Kukliš, velil povstaleckému pancierovému vlaku Masaryk. Povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a v októbri ho nemecké vojská zatlačili do hôr; v januári 1945 v Zlatých Moravciach päť kilometrov odtiaľto Nemci niekoľkých partizánov po mučení obesili na rozhlasovom stĺpe pred Kostolom svätého Michala. Koncom marca 1945 sem napokon dorazil front.
In August 1949 the château was handed over as a holiday home for working people, run by the trade unions, and a government decree of 25 September 1957 made the transfer permanent from that October. The stud farm stayed in state hands and went on breeding, and in the late 1950s European bison — the wisent, the continent's largest land animal, which had been all but wiped out after the First World War — were put into an enclosure in the estate forest as part of the effort to bring the species back. It is a mixed record, and worth thinking about honestly: the regime took away private property and political freedom, and it also kept the manor heated and gave the bison a wood.V auguste 1949 kaštieľ odovzdali odborom ako rekreačné zariadenie pre pracujúcich a vládne uznesenie z 25. septembra 1957 tento prevod od októbra spečatilo. Žrebčín zostal v štátnych rukách a chovať neprestal a koncom päťdesiatych rokov vypustili do obory v panskom lese zubry — najväčšie suchozemské zviera Európy, ktoré po prvej svetovej vojne takmer vyhynulo — v rámci záchrany druhu. Je to rozporuplná bilancia a treba o nej rozmýšľať poctivo: režim vzal ľuďom súkromný majetok aj politickú slobodu, a zároveň udržal kaštieľ vykúrený a zubrom dal les.
About 2,600 people live in Topoľčianky today, and the estate that shaped the village survives as four separate operations inside it: the museum in the château, the National Stud Farm with some 550 horses of five breeds and about fifty thousand visitors a year, the bison enclosure in the forest, and the wine cellars on the southern edge. Each keeps its own opening arrangements and none of them is open all year round, which is why this village rewards a plan rather than a stroll. The marked paths onto the Tribeč ridge start at the edge of the park — exactly where the lords once hunted.Dnes žije v Topoľčiankach približne 2 600 ľudí a panstvo, ktoré obec sformovalo, prežíva ako štyri samostatné prevádzky v jej chotári: múzeum v kaštieli, Národný žrebčín s asi 550 koňmi piatich plemien a približne päťdesiattisíc návštevníkmi ročne, zubria obora v lese a vínne pivnice na južnom okraji. Každá má vlastný režim otvárania a ani jedna nie je otvorená celý rok — preto sa v tejto obci oplatí mať plán, nie iba chuť na prechádzku. Značené chodníky na hrebeň Tribeča začínajú na okraji parku, presne tam, kde kedysi poľovali páni.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.