Slavošovce sit at the top of the Štítnik valley, where the road runs out and the Slovak Ore Mountains close in. Three things made the place and all three are still visible: iron ore and beech forest, which put water-driven forges along the stream in the seventeenth century and a paper mill in their place after 1817; a Lutheran parsonage, where Pavol Dobšinský — the man who edited and published the Slovak folk tales — was born in 1828; and a border drawn in 1938 that cut the village's railway, cost 640 people their jobs, and led a wartime state to drive a two-and-a-half-kilometre tunnel through the mountain for a line that was never finished.Slavošovce ležia na hornom konci Štítnickej doliny, kde sa cesta končí a zovrie ju Slovenské rudohorie. Obec urobili tri veci a všetky tri tu dodnes vidno: železná ruda a bukový les, ktoré v sedemnástom storočí postavili pri potoku vodou poháňané hámre a po roku 1817 na ich mieste papiereň; evanjelická fara, na ktorej sa v roku 1828 narodil Pavol Dobšinský — muž, ktorý zredigoval a vydal slovenské ľudové rozprávky; a hranica nakreslená v roku 1938, ktorá obci prerezala železnicu, pripravila 640 ľudí o prácu a priviedla vojnový štát k tomu, aby cez vrch prerazil dva a pol kilometra dlhý tunel pre trať, ktorú nikdy nedokončili.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In April 1241 the Mongol army destroyed the Hungarian king's forces at Muhi and spent a year in the kingdom. What followed the withdrawal is the part that matters here: Béla IV rebuilt the country with stone castles and with grants of land, and in 1243 he gave the Štítnik valley to the brothers Filip and Detrich of the Ákos kindred, the family later called Bebek. That charter first names Štítnik, and is said to carry the earliest mention of an iron hámor — a water-driven forge hammer — in the whole Kingdom of Hungary. Slavošovce, at the top of the same valley, was settled in the decades that came after, as the new lords pushed their people further up into the ore-bearing hills.V apríli 1241 rozdrvilo mongolské vojsko pri Mohi vojsko uhorského kráľa a rok sa pohybovalo po krajine. Podstatné je tu to, čo prišlo po jeho odchode: Belo IV. staval krajinu nanovo kamennými hradmi a majetkovými donáciami a v roku 1243 dal štítnickú dolinu bratom Filipovi a Detrikovi z rodu Ákos — rodine, ktorú neskôr poznáme ako Bebekovcov. Tá listina po prvý raz menuje Štítnik a podľa všetkého sa v nej vôbec prvý raz v Uhorsku spomína aj železný hámor, vodou poháňané kováčske kladivo. Slavošovce na hornom konci tej istej doliny vznikli v desaťročiach po nej, keď noví páni posúvali svojich ľudí ďalej hore do rudonosných kopcov.
Slavošovce first appears in writing in 1318, and the village is generally taken to have come into being at the start of that century. It belonged to the Bebeks of Štítnik, who ran the whole valley from a castle-town a few kilometres downstream. The Gothic church still standing in the village is from the fourteenth century too — one nave, a presbytery ending in several angles rather than a curve, a tower in front. Take the date for what it is: 1318 is when a document had a reason to name the place, not the year anyone arrived.Slavošovce sa v písomnostiach prvý raz objavujú v roku 1318 a vznik obce sa kladie na začiatok toho storočia. Patrili štítnickým Bebekovcom, ktorí celú dolinu spravovali z mestečka pár kilometrov nižšie. Gotický kostol, ktorý v obci stojí dodnes, je tiež zo štrnásteho storočia — jedna loď, presbytérium ukončené polygonálne, nie oblúkom, a veža vpredu. Ten letopočet berte tak, ako je: rok 1318 hovorí, kedy mala listina dôvod obec pomenovať, nie odkedy tu niekto býva.
The Reformation reached Gemer fast and the village church has been Lutheran since 1545, less than thirty years after Luther's theses; it was altered in 1612. A parish this small still produced people the wider church noticed: Peter Sextius, born here and dead in 1634, ended his life as a Lutheran superintendent, which is roughly a bishop of the Lutheran church. That was the ladder available to a clever boy from a Gemer village for the next three centuries — the school, the parsonage, and if you were very good, the church hierarchy. Two of the three men this village is known for climbed exactly that ladder.Reformácia prišla do Gemera rýchlo a kostol v obci je evanjelický od roku 1545, necelých tridsať rokov po Lutherových tézach; upravovali ho v roku 1612. Aj taká malá fara vydala ľudí, ktorých si širšia cirkev všimla: Peter Sextius, rodák, zomrel v roku 1634 ako evanjelický superintendent, čo je v evanjelickej cirkvi zhruba to, čo biskup. Práve to bol na ďalšie tri storočia rebrík dostupný bystrému chlapcovi z gemerskej dediny — škola, fara a pri veľkom šťastí cirkevná hierarchia. Dvaja z troch mužov, ktorými sú Slavošovce známe, vyšli presne po ňom.
In the seventeenth century the estate passed from the Bebeks to the Andrássy family, the lords of Krásna Hôrka and later of the Betliar manor, who would hold this country until 1945. In the same century iron hámre — water-powered forges — were set up along the Slavošovce stream. The logic is the logic of the whole region: iron ore in the hills, beech forest to burn into charcoal, and a stream steady enough to turn a wheel all year. Those three things put a workshop industry into a valley that had almost no farmland worth the name, and they are why the village is here at all.V sedemnástom storočí prešlo panstvo od Bebekovcov na Andrássyovcov, pánov Krásnej Hôrky a neskôr betliarskeho kaštieľa, ktorí tento kraj držali až do roku 1945. V tom istom storočí postavili pri slavošovskom potoku železné hámre — vodou poháňané kováčske dielne. Logika je tá istá ako v celom kraji: v kopcoch železná ruda, v lesoch buk na drevené uhlie a potok, ktorý vydrží točiť kolesom po celý rok. Tieto tri veci priniesli remeselnú výrobu do doliny, kde poriadnej ornej pôdy takmer nebolo — a preto tu obec vôbec je.
After 1712, with the Rákóczi uprising over and the country at peace again, the Gothic church was rebuilt in Baroque so thoroughly that a whole new presbytery was made facing north–south; the medieval one was simply left standing beside it as a separate room, which is why the building has an odd double plan today. The village around it worked at trades rather than at farming: there were guilds of bootmakers, of tailors and of weavers, and a great deal of carting and timber work — hauling ore, charcoal and cut wood for the hammers and for whoever would buy. Tomáš Šteler, born here in 1640, went out as a Lutheran pastor, teacher and religious writer and died in 1715.Po roku 1712, keď sa skončilo Rákócziho povstanie a krajina sa upokojila, prestavali gotický kostol barokovo tak dôkladne, že preň vybudovali celé nové presbytérium orientované na sever – juh; stredoveké nechali stáť vedľa ako samostatný priestor, a preto má stavba dodnes svoj zvláštny dvojitý pôdorys. Dedina okolo neho žila skôr z remesiel než z poľnohospodárstva: boli tu cechy čižmárov, krajčírov a tkáčov a veľmi rozšírené bolo furmanstvo a práca s drevom — vozila sa ruda, drevené uhlie a rezivo pre hámre aj pre kohokoľvek, kto kúpil. Tomáš Šteler, ktorý sa tu narodil v roku 1640, odišiel do sveta ako evanjelický farár, pedagóg a náboženský spisovateľ a zomrel v roku 1715.
During the eighteenth and early nineteenth centuries several of the valley's iron hammers were converted into paper mills, and the Slavošovce mill dates its beginnings to 1817. At first the paper was made by hand, sheet by sheet, and it was mostly wrapping paper rather than anything fine. Then in 1841 Johanna Ďurkyová — named in the village's own history as the mill's founder — installed a paper machine, which the village and the Slovak encyclopaedia both describe as the first machine paper production in the Kingdom of Hungary. Whether or not that claim survives a specialist's check, the important thing is real: an unlikely industry took root in a poor upland valley, and it outlasted the ore.V osemnástom a na začiatku devätnásteho storočia menili viaceré hámre v doline na papierne a slavošovská papiereň kladie svoje začiatky do roku 1817. Papier sa spočiatku vyrábal ručne, hárok po hárku, a išlo najmä o baliaci papier, nie o nič jemné. V roku 1841 potom Johanna Ďurkyová — v obecnej histórii uvádzaná ako zakladateľka papierne — zaviedla strojnú výrobu papiera, ktorú obec aj slovenská encyklopédia označujú za prvú strojovú výrobu papiera v Uhorsku. Či to prvenstvo obstojí pred odborníkom alebo nie, podstatné je pravdivé: v chudobnej hornatej doline sa uchytilo nečakané odvetvie a prežilo aj rudu.
Pavol Emanuel Dobšinský was born in the Slavošovce parsonage on 16 March 1828, the son of the village's Lutheran minister. He went to school in Rožňava and Miskolc and from 1840 to the Lutheran lyceum at Levoča; in the revolution of 1848–49 he served in the field. What set the rest of his life was a job: from 1850 to 1852 he was assistant to Samuel Reuss, the Lutheran pastor and ethnographer at Revúca, who had him writing down what country people told. He was chaplain at Brezno, then taught Slovak at Banská Štiavnica, and from 1861 until his death on 22 October 1885 he was the pastor at Drienčany — not here; the parsonage in Slavošovce was his father's. With August Horislav Škultéty he published 64 tales in six booklets between 1858 and 1861, and shortly before he died the eight booklets of Prostonárodné slovenské povesti, ninety tales, which is the collection Slovak children still grow up on.Pavol Emanuel Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 na slavošovskej fare ako syn tunajšieho evanjelického farára. Chodil do škôl v Rožňave a v Miškovci a od roku 1840 na evanjelické lýceum v Levoči; v revolúcii rokov 1848 – 1849 bol v poli. Zvyšok jeho života určilo jedno zamestnanie: v rokoch 1850 – 1852 bol asistentom Samuela Reussa, evanjelického farára a etnografa v Revúcej, ktorý ho priviedol k zapisovaniu toho, čo rozprával ľud. Bol kaplánom v Brezne, potom učil slovenčinu v Banskej Štiavnici a od roku 1861 až do smrti 22. októbra 1885 bol farárom v Drienčanoch — nie tu; fara v Slavošovciach bola otcova. S Augustom Horislavom Škultétym vydal v rokoch 1858 – 1861 šesť zošitov so 64 rozprávkami a krátko pred smrťou osem zošitov Prostonárodných slovenských povestí s deväťdesiatimi rozprávkami — zbierku, na ktorej slovenské deti vyrastajú dodnes.
The tales did not reach the book the way they left the teller. Dobšinský edited out the erotic material and the coarse humour before he printed them — and that is exactly why stories told among grown-ups at a spinning evening turned into a children's classic. It is worth a student's attention in both directions. Without the editing there would probably be no national collection at all, because nobody would have put that version in a schoolroom; with it, a real part of the folklore was quietly lost, and folklorists have argued about the trade ever since. He worked on that material his whole adult life, and he did it from country parishes, not from a university.Rozprávky sa do knihy nedostali v tej podobe, v akej odišli od rozprávača. Dobšinský z nich pred vydaním vyškrtal erotiku aj drsný humor — a práve preto sa z príbehov, ktoré si dospelí hovorili na priadkach, stala detská klasika. Oplatí sa nad tým zamyslieť z oboch strán. Bez tejto úpravy by pravdepodobne nijaká národná zbierka nevznikla, lebo takú verziu by nikto do školy nepustil; s ňou sa však kus skutočného folklóru ticho stratil a folkloristi sa o túto výmenu dodnes prú. Robil na tom celý dospelý život, a to z vidieckych fár, nie z univerzity.
In September 1893 a company was floated with a very plain name — the Local Railway in the Štítnik Valley — and a very plain purpose: to run a line up from Plešivec through Štítnik as far as the Slavošovce paper mill. Building had already begun that summer, with much of the labour coming straight off the newly finished Plešivec–Muráň line. It was hard work for twenty-four kilometres: four longer bridges and a crowd of small ones, seventy culverts, cuttings six metres deep and embankments four metres high. The first train ran the finished line on 13 November 1894. From then on the mill's rags, pulp and finished paper moved by rail, and so did the people — which is why the border of 1938 hurt this village more than most.V septembri 1893 vznikla účastinná spoločnosť s veľmi vecným názvom — Miestna železnica v údolí Štítnice — a s rovnako vecným cieľom: priviesť trať z Plešivca cez Štítnik až k slavošovskej papierni. Stavať sa začalo už v to leto a väčšina robotníkov prišla rovno z práve dokončenej trate Plešivec – Muráň. Na dvadsaťštyri kilometroch to bola náročná stavba: štyri dlhšie mosty a množstvo krátkych, sedemdesiat priepustov, šesťmetrové zárezy a štvormetrové násypy. Prvý vlak prešiel hotovou traťou 13. novembra 1894. Odvtedy chodili po koľajniciach handry, buničina aj hotový papier — a spolu s nimi ľudia. Práve preto zabolela hranica z roku 1938 túto obec viac než väčšinu iných.
Slavošovce became a village of the Rožňava district in the new Czechoslovakia, and in 1928, on the hundredth anniversary of Dobšinský's birth, a memorial plaque was unveiled on the house where he was born. It was the sort of thing the young state did a great deal of, and in this case the claim was uncomplicated: the tales really had come from tellers in country like this, and the man who wrote them down really had been born in this house. The building — a plain single-storey house with a saddle roof, from the beginning of the nineteenth century — is a protected national cultural monument.Slavošovce sa v novom Československu stali obcou rožňavského okresu a v roku 1928, k stému výročiu Dobšinského narodenia, odhalili na jeho rodnom dome pamätnú tabuľu. Mladý štát robil takéto veci často a v tomto prípade bol nárok jednoduchý: rozprávky naozaj pochádzali od rozprávačov z takejto krajiny a človek, ktorý ich zapísal, sa naozaj narodil v tomto dome. Stavba — jednoduchý prízemný dom so sedlovou strechou zo začiatku devätnásteho storočia — je chránená národná kultúrna pamiatka.
The First Vienna Award of 2 November 1938 gave southern Slovakia to Hungary and cut the railway at Plešivec, at the foot of this valley. The mill depended on that railway for everything it brought in and everything it sold, and 640 Slavošovce workers were out of a job. On 19 November the village formed its own committee and demanded the government restore the links and the mill's production — or else annex the whole valley to Hungary, because economically it was finished. The revolt that followed ran from 22 to 25 November; gendarmes were sent from Brezno to Slavošovce and Štítnik, windows were broken at two Czech families' houses, and eleven people were arrested across the valley. The Slovak State's answer was the gemerské spojky, the Gemer connecting lines: from December 1940 it began building a railway west into the Muráň valley, and in 1941 it started the 2,401-metre tunnel under the hill called Homôľka. The bore was holed through in April 1944.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 odovzdala južné Slovensko Maďarsku a prerezala železnicu v Plešivci, na spodnom konci tejto doliny. Papiereň bola od tej trate závislá vo všetkom, čo dovážala aj čo predávala, a 640 slavošovských robotníkov ostalo bez práce. Devätnásteho novembra si obec vytvorila vlastný výbor a žiadala od vlády obnoviť spojenie a výrobu v papierňach — alebo pripojiť celú dolinu k Maďarsku, lebo hospodársky bola stratená. Vzbura, ktorá po tom prišla, trvala od 22. do 25. novembra; do Slavošoviec a Štítnika poslali četníkov až z Brezna, dvom českým rodinám vybili okná a v doline zatkli jedenásť ľudí. Odpoveďou Slovenského štátu boli gemerské spojky: od decembra 1940 sa začala stavať železnica na západ do Muránskej doliny a v roku 1941 sa začal raziť 2 401 metrov dlhý tunel pod vrchom Homôľka. Prerazili ho v apríli 1944.
From March 1939 Slavošovce lay in the Slovak State, allied to Nazi Germany. When the Slovak National Uprising began in August 1944 the partisan unit Sláva, formed from volunteers around Dobšiná, came down into this valley and took over the paper mill: a base in the gatehouse, an explosives workshop and store inside. On 23 October 1944, hours after the unit had ambushed a German column near Henckovce, the building blew up. Thirty-nine people died, most of them partisans, some of them civilians from Slavošovce and the villages around; the cause has never been established, and the accounts split between an accident with the munitions and sabotage. The dead were buried in the village cemetery before the Germans arrived on 26 December. Soviet troops liberated Slavošovce on 24 January 1945.Od marca 1939 ležali Slavošovce v Slovenskom štáte spojenom s nacistickým Nemeckom. Keď v auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, zišiel do tejto doliny partizánsky oddiel Sláva, zložený z dobrovoľníkov z Dobšinej a okolia, a usadil sa v papierni: základňa vo vrátnici, vnútri výrobňa a sklad výbušnín. Dvadsiateho tretieho októbra 1944, pár hodín po tom, čo oddiel pri Henckovciach zastavil nemeckú kolónu, budova vyletela do vzduchu. Zahynulo tridsaťdeväť ľudí, najmä partizánov, ale aj civilistov zo Slavošoviec a okolitých dedín; príčinu sa nikdy nepodarilo zistiť a výklady sa delia medzi nešťastnú náhodu s muníciou a sabotáž. Mŕtvych pochovali na obecnom cintoríne ešte pred príchodom Nemcov 26. decembra. Sovietske vojská oslobodili Slavošovce 24. januára 1945.
When the war ended the 1938 border was cancelled and the old railway through Plešivec worked again — which meant the whole reason for the Gemer connecting lines had evaporated. Work restarted anyway for a while and then stopped for good as the construction industry was nationalised at the end of 1948; sources put the last work in 1948 or 1949. The bore under Homôľka was there, 2,401 metres of it, joining two valleys that no longer needed joining. No train has ever run through it. The partisans had already buried the Slavošovce mouth during the war so that German troops could not use it as a way through, which is why that portal now sits below the level of the ground.Po vojne hranicu z roku 1938 zrušili a stará trať cez Plešivec opäť fungovala — čím sa vyparil celý zmysel gemerských spojok. Práce sa ešte na čas rozbehli a potom sa s poštátnením stavebníctva na konci roka 1948 zastavili definitívne; pramene kladú posledné práce do roku 1948 alebo 1949. Rúra pod Homôľkou tam ostala, 2 401 metrov, spájajúca dve doliny, ktoré už spájať netreba. Vlak ňou neprešiel nikdy. Slavošovský vchod partizáni ešte počas vojny zavalili, aby ním neprešlo nemecké vojsko — a preto je dnes ten portál pod úrovňou terénu.
In 1970 a memorial room to Dobšinský was set up in his birth house, largely on the effort of villagers and of people who had left and still counted the place as home. On the 142nd anniversary of his birth a monument was unveiled with Ján Čajak the younger present, and the primary school was formally given Dobšinský's name. In 1978, for the 150th anniversary, the Mining Museum in Rožňava reinstalled the exhibition properly. None of this was a state programme handed down from Bratislava; it is a small village deciding, twice in a decade, to keep hold of the one thing it is known for.V roku 1970 zriadili v Dobšinského rodnom dome pamätnú izbu, a to najmä pričinením obyvateľov obce a rodákov, ktorí odišli, no za domov ju stále pokladali. Pri 142. výročí jeho narodenia odhalili za účasti Jána Čajaka mladšieho pamätník a základná škola dostala Dobšinského meno. V roku 1978, k 150. výročiu, expozíciu odborne reinštalovalo Banícke múzeum v Rožňave. Nič z toho nebol štátny program spustený z Bratislavy; je to malá obec, ktorá sa dvakrát za desaťročie rozhodla podržať si to jediné, čím je známa.
Passenger trains stopped running on the Plešivec–Slavošovce line in 2003, though tourist trains have come up from Košice on summer Saturdays in recent years. The tunnel, meanwhile, has had the strangest second life of anything in Gemer: it now carries a marked cycle route and is often called the longest cycling tunnel in Europe. The village has built a rest area and visitor facilities at its portal, with a wooden staircase down to the buried mouth. The bore itself is left as it is — unlit, wet, cold, with no track and nobody to call — so take real lights and warm clothes, or stop at the portal, which is worth the walk on its own.Osobné vlaky prestali po trati Plešivec – Slavošovce chodiť v roku 2003, hoci v posledných rokoch sem v letných sobotách zachádzajú turistické vlaky z Košíc. Tunel má zatiaľ najzvláštnejší druhý život zo všetkého v Gemeri: vedie ním značená cyklotrasa a býva označovaný za najdlhší cyklotunel v Európe. Obec pri portáli vybudovala oddychovú zónu a zázemie pre návštevníkov aj drevené schodisko k zavalenému ústiu. Samotná rúra ostáva taká, aká je — neosvetlená, mokrá, studená, bez koľají a bez toho, komu by sa dalo zavolať — takže si vezmite poriadne svetlá a teplé oblečenie, alebo sa zastavte pri portáli; aj ten stojí za tú prechádzku.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.