SlavošovceSlavošovce

Where it standsKde leží

Slavošovce lie at the top of the Štítnik valley, north of Štítnik, where the road runs out of valley and the Slovak Ore Mountains close in. Wooded ridges stand on both sides, the village is strung along its stream, and the side lanes climb into forest.Slavošovce ležia na hornom konci Štítnickej doliny, severne od Štítnika, tam, kde sa cesta dostáva na koniec doliny a zovrie ju Slovenské rudohorie. Po oboch stranách stoja zalesnené hrebene, obec je natiahnutá pozdĺž potoka a bočné uličky stúpajú rovno do lesa.

Why it is herePrečo práve tu

Ore and forest, as everywhere in this valley: iron was dug and worked in the hills, timber was cut and burned for charcoal. What sets Slavošovce apart is that paper has been made here since the nineteenth century — an unlikely industry for a Gemer valley, and one that outlasted the ore.Ruda a les ako všade v tejto doline: v kopcoch sa dobývalo a spracúvalo železo, drevo sa rúbalo a pálilo na drevené uhlie. Slavošovce sa líšia tým, že sa tu od 19. storočia vyrába papier — nečakané odvetvie pre gemerskú dolinu a také, ktoré rudu prežilo.

Pavol Dobšinský was born in the village in 1828, the son of its Lutheran minister. He edited and published the Slovak folk tales in the form every Slovak child now grows up on. His life is told elsewhere on this site; what the village contributes is the setting — the tales came from tellers in country like this.Pavol Dobšinský sa v obci narodil v roku 1828 ako syn tunajšieho evanjelického farára. Zredigoval a vydal slovenské ľudové rozprávky v podobe, na akej dnes vyrastá každé slovenské dieťa. Jeho život rozpráva táto stránka inde; obec prispieva prostredím — rozprávky pochádzajú od rozprávačov z takejto krajiny.

The tunnel is a separate story from a different century. During the Second World War a railway was begun to link the Štítnik valley with the Muráň valley beyond the ridge, and a bore of about two and a half kilometres was driven through. The line was never finished and no train has ever run through it.Tunel je samostatný príbeh z iného storočia. Počas druhej svetovej vojny sa začala stavať železnica, ktorá mala spojiť Štítnickú dolinu s Muránskou dolinou na druhej strane hrebeňa, a prerazili pritom asi dva a pol kilometra dlhú rúru. Trať nikdy nedokončili a nikdy ňou neprešiel vlak.

What you actually seeČo naozaj uvidíte

The tunnel is what people come for. Its portal sits in the hillside a short way out of the village, and the bore behind it is straight, cold, wet and completely unlit — standing water on the floor, no track laid, nothing at the far end but a point of daylight that grows very slowly. People walk and cycle through with lamps.Ľudia sem chodia pre tunel. Jeho portál je vo svahu kúsok za obcou a rúra za ním je rovná, studená, mokrá a úplne neosvetlená — na dne stojí voda, koľaje nikdy nepoložili a na druhom konci nie je nič okrem bodu denného svetla, ktorý rastie veľmi pomaly. Prechádza sa ním pešo aj na bicykli, s lampami.

It is not a managed attraction: no lighting, no barrier, no ticket and nobody to call if something goes wrong inside. The sensible kit is a proper torch each, a spare, warm clothes and boots that do not mind water; anyone unhappy in the dark should stop at the portal, which is worth seeing on its own.Nie je to spravovaná atrakcia: niet osvetlenia, zábradlia, vstupenky ani nikoho, komu by sa dalo zavolať, keby sa vnútri niečo stalo. Rozumná výbava je poriadna baterka pre každého, náhradné svetlo, teplé oblečenie a obuv, ktorej neprekáža voda; kto sa v tme necíti dobre, mal by zostať pri portáli — aj ten stojí za pohľad.

In the village itself a memorial keeps Dobšinský's name and his books. It is small, and like everything else here it opens on request rather than to a timetable. Beyond that there is the church, the paper mill at the edge of the houses, and the valley road on towards the ridge.V samotnej obci drží Dobšinského meno a jeho knihy pamätník. Je malý a ako všetko ostatné tu sa otvára na požiadanie, nie podľa otváracích hodín. Okrem toho je tu kostol, papiereň na okraji zástavby a dolinová cesta pokračujúca k hrebeňu.

Living village, not a museumŽivá obec, nie skanzen

Slavošovce are a working village at the end of a road, not a visitor site. The mill is a workplace, the tunnel is abandoned infrastructure people happen to walk through, and the memorial is opened by somebody with other work to do. If it matters to your day, ring the village office ahead.Slavošovce sú fungujúca obec na konci cesty, nie návštevnícke miesto. Papiereň je pracovisko, tunel je opustená infraštruktúra, ktorou ľudia zhodou okolností chodia, a pamätník otvára človek, ktorý má aj inú prácu. Ak vám na ňom záleží, zatelefonujte vopred na obecný úrad.

This is also among the poorest parts of the country. The district has lived with high unemployment since the mines closed, the upper valley has been losing people for a long time, and there is very little here in the way of shops or services. Bring what you will need for the day.Ide zároveň o jednu z najchudobnejších častí krajiny. Okres žije s vysokou nezamestnanosťou od zatvorenia baní, horná časť doliny dlhodobo stráca obyvateľov a obchodov ani služieb tu takmer niet. Vezmite si so sebou, čo počas dňa budete potrebovať.

Getting thereAko sa tam dostať

The valley road from Plešivec through Štítnik is the way in, with buses from Rožňava and Plešivec. The branch railway from Plešivec used to end in the village — the tunnel was meant to carry it on into the Muráň valley — but it no longer takes passengers; the nearest station with a service is Plešivec or Rožňava.Cesta sem vedie dolinou z Plešivca cez Štítnik a autobusy chodia z Rožňavy a z Plešivca. Odbočná železnica z Plešivca sa kedysi v obci končila — tunel ju mal viesť ďalej do Muránskej doliny — no osobnú dopravu už nemá; najbližšia stanica s vlakmi je Plešivec alebo Rožňava.