Sečovce is one long street that widens into a market place in the middle, and that shape is the whole explanation of the town: it lived on traffic and on the right to hold a fair, not on mines, walls or a castle. It stands where the road from Košice comes down off the Slanské vrchy at the Dargov pass onto the Zemplín plain — an excellent place for a market, and a terrible place to be when two armies want the same pass. In the winter of 1944 that is exactly what happened.Sečovce sú jedna dlhá ulica, ktorá sa uprostred rozširuje na trhovisko — a tento pôdorys vysvetľuje celé mesto: žilo z dopravy a z práva usporadúvať jarmok, nie z baní, hradieb či hradu. Ležia tam, kde cesta z Košíc zostupuje zo Slanských vrchov cez Dargovský priesmyk do zemplínskej roviny — výborné miesto na trh a hrozné miesto na bývanie, keď dve armády chcú ten istý priesmyk. V zime 1944 sa stalo presne to.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In 1241 the Mongol army crossed the Carpathians and swept the upper Tisza plain, and this open roadside country had nothing to stop it. Sečovce first appears in writing four years later, in 1245, in a charter of King Béla IV, where it is spelled Zeech and mentioned only as the land next to somewhere else. That is how most Slovak places enter history: as a boundary in somebody else's document. Béla IV is the king who rebuilt the kingdom after the invasion and covered it in stone castles — but he built those on rock, and there is none under Sečovce, so the town's defence was always the same one: keep the market open and pay whoever turns up.Roku 1241 prekročilo mongolské vojsko Karpaty a prevalilo sa hornou rovinou pri Tise; táto otvorená krajina pri ceste ho nemala čím zastaviť. Sečovce sa prvýkrát objavujú v písomnostiach o štyri roky neskôr, roku 1245, v listine kráľa Bela IV., kde sú zapísané ako Zeech a spomínajú sa iba ako pozemok susediaci s niečím iným. Takto vstupuje väčšina slovenských miest do dejín: ako hranica v cudzej listine. Belo IV. je kráľ, ktorý po vpáde krajinu obnovil a pokryl kamennými hradmi — no staval ich na skalách a pod Sečovcami nijaká nie je, takže obrana mesta bola vždy tá istá: nechať trh otvorený a zaplatiť tomu, kto práve príde.
In the early fourteenth century the Sečovce estate, with the villages around it, was held by Peter, son of Petenye, one of the powerful regional lords who resisted King Charles Robert's campaign to bring the whole kingdom back under a single crown. He lost. In 1324 the crown confiscated his lands and granted them to nobles of the Bokša kindred, who had stayed loyal. The lesson a fourteenth-century landowner was meant to draw from this was the point of the exercise: the king could take everything, and did. It is also the reason a great many Slovak estates changed hands in the same decade.Začiatkom 14. storočia držal sečovské panstvo aj s okolitými dedinami Peter, syn Peteňu, jeden z mocných oblastných pánov, ktorí sa bránili snahe kráľa Karola Róberta vrátiť celé kráľovstvo pod jednu korunu. Prehral. Roku 1324 mu koruna majetky skonfiškovala a udelila ich šľachticom z rodu Bokša, ktorí zostali verní. Poučenie, ktoré si z toho mal zemepán 14. storočia odniesť, bolo presne tým, o čo šlo: kráľ mohol vziať všetko — a vzal. Aj preto v tom istom desaťročí zmenilo majiteľa veľmi veľa slovenských panstiev.
By 1402 the records already call Sečovce a town rather than a village, and in 1437 King Sigismund granted it fair and toll rights — two annual fairs, on the feasts of St Martin and St Sophia. That privilege, not a castle, is what made the place. Then in 1439 the kingdom fell into a war over the succession, and eastern Slovakia was taken over by the Czech mercenary captains of Ján Jiskra, often loosely called Hussites, who held it for two decades; Sečovce stayed in their hands until 1459. King Matthias Corvinus took the town in 1466 and put the region back under royal control.Už roku 1402 označujú pramene Sečovce za mesto, nie za dedinu, a roku 1437 im kráľ Žigmund udelil jarmočné a mýtne právo — dva výročné jarmoky, na sviatok svätého Martina a svätej Žofie. Práve táto výsada, nie hrad, urobila z Sečoviec to, čím sú. Roku 1439 sa potom kráľovstvo prepadlo do vojny o nástupníctvo a východné Slovensko ovládli českí žoldnierski kapitáni Jána Jiskru, ktorých ľudová pamäť voľne nazýva husitmi; držali ho dve desaťročia a Sečovce zostali v ich rukách do roku 1459. Kráľ Matej Korvín mesto dobyl roku 1466 a vrátil kraj pod kráľovskú moc.
After the defeat at Mohács in 1526 the kingdom split and the east went to Szapolyai and later to the princes of Transylvania, and the Reformation spread quickly through these counties. One of its Hungarian pioneers came from here: István Gálszécsi, whose surname simply means of Gálszécs, the Hungarian name of Sečovce. He studied at Vienna, Kraków and Wittenberg, taught in Košice and then at the school in his native town, and in 1536 published in Kraków the first printed Hungarian hymnbook with musical notation, followed by a catechism in 1538. Only fragments of those books survive, which tells you something about how the following century treated this region.Po porážke pri Moháči roku 1526 sa kráľovstvo rozdelilo, východ pripadol Zápoľskému a neskôr sedmohradským kniežatám a reformácia sa týmito stolicami šírila rýchlo. Jeden z jej maďarských priekopníkov pochádzal práve odtiaľto: Štefan Gálszécsi, ktorého priezvisko znamená jednoducho „zo Sečoviec“ — Gálszécs je maďarský názov mesta. Študoval vo Viedni, Krakove a Wittenbergu, učil v Košiciach a potom na škole vo svojom rodnom meste a roku 1536 vydal v Krakove prvý tlačený maďarský spevník s notami, o dva roky nato katechizmus. Z tých kníh sa zachovali len zlomky — a aj to čosi hovorí o tom, ako s týmto krajom naložilo nasledujúce storočie.
Zemplín was fought over for well over a century. Ottoman raiding pushed north after the Turks took Eger in 1596, and from the 1670s these counties rose against the Habsburgs under Imre Thököly and then Francis II Rákóczi, whose war lasted from 1703 to 1711. The town's own record shows it growing again from 1601 and its fairs becoming well known — which is the pattern of a market town: burned, requisitioned, and reopening, because the road is still there and people still need to buy salt. There is a habit in this region of blaming every ruin on the Turks; in Zemplín the imperial and rebel armies did at least as much damage, and often more.O Zemplín sa bojovalo vyše storočia. Turecké výpady zamierili na sever po tom, čo Osmani roku 1596 dobyli Jáger, a od 70. rokov 17. storočia sa tunajšie stolice búrili proti Habsburgovcom pod vedením Imricha Tököliho a potom Františka II. Rákóciho, ktorého vojna trvala od roku 1703 do roku 1711. Mestské pramene ukazujú, že od roku 1601 Sečovce znova rástli a ich jarmoky sa preslávili — a taký je osud trhového mesta: vypália ho, zrekvirujú a ono znova otvorí, lebo cesta tu stále je a ľudia stále potrebujú kúpiť soľ. V tomto kraji sa každá zrúcanina rada pripíše Turkom; v Zemplíne narobili cisárske a povstalecké vojská aspoň toľko škody, ak nie viac.
After the peace of 1711 the eighteenth century was, for once, ordinary: fairs, farming, and the slow rebuilding of a plundered county. By 1777 Sečovce was the seat of a district within Zemplín county — the level of administration between the village and the county, where the local judge and tax officer sat. Maria Theresa's land reform in the same period set down in writing exactly what a serf owed his lord, which at least limited what could be demanded. For a market town the important thing about that century was simply that armies stopped marching through it.Po mieri roku 1711 bolo 18. storočie konečne obyčajné: jarmoky, hospodárenie a pomalá obnova vydrancovanej stolice. Roku 1777 boli Sečovce sídlom slúžnovského okresu Zemplínskej stolice — správnej úrovne medzi dedinou a stolicou, kde sídlil miestny sudca a výbercovia daní. Tereziánska urbárska reforma v tom istom období písomne stanovila, čo poddaný zemepánovi dlhuje, čo aspoň ohraničilo, čo sa dalo žiadať. Pre trhové mesto však bolo na tom storočí najdôležitejšie jednoducho to, že ním prestali pochodovať vojská.
In July and August 1831 cholera came up the Tisza and the authorities disinfected the wells with chlorinated lime. Peasants who could not read were told the lords were poisoning them, and four eastern counties rose — Zemplín, Abov, Šariš and Spiš: more than 150 villages, some forty thousand people, manor houses looted and hated officials killed. The army broke it in weeks; by 8 November 1831 courts martial had executed 119 people and sentenced about four thousand to flogging or prison. Serfdom itself lasted until the revolution of 1848 abolished it — and the fact that people rose in 1831 over a rumour, and not in 1848 over a right, tells you how little information reached a village here.V júli a auguste 1831 prišla po Tise cholera a úrady dezinfikovali studne chlórovým vápnom. Sedliakom, ktorí nevedeli čítať, nahovorili, že páni ich otravujú, a vzbúrili sa štyri východné stolice — Zemplínska, Abovská, Šarišská a Spišská: vyše 150 dedín, asi štyridsaťtisíc ľudí, vyplienené kaštiele a zabití nenávidení úradníci. Vojsko povstanie za pár týždňov zlomilo; do 8. novembra 1831 stanné súdy popravili 119 ľudí a asi štyri tisícky odsúdili na palice alebo väzenie. Poddanstvo trvalo, kým ho roku 1848 nezrušila revolúcia — a to, že sa ľudia vzbúrili roku 1831 pre chýr a nie roku 1848 pre právo, dosť hovorí o tom, ako málo informácií sa do tunajšej dediny dostalo.
Under Austria-Hungary Sečovce stayed what it had always been — a market town on a road — and in 1904 it got a railway and a station of its own. Zemplín was also one of the great emigration regions of the kingdom, and from the 1880s families from these villages left in enormous numbers for the mines and mills of Pennsylvania and Ohio. Today the nearest station on the main line east is at Trebišov, and the town's traffic comes by road, as it always did.Za Rakúsko-Uhorska zostali Sečovce tým, čím vždy boli — trhovým mestom pri ceste — a roku 1904 dostali vlastnú železnicu a stanicu. Zemplín bol zároveň jednou z najväčších vysťahovaleckých oblastí kráľovstva a od 80. rokov 19. storočia odchádzali rodiny z tunajších dedín v obrovských počtoch do baní a hút v Pensylvánii a Ohiu. Dnes je najbližšia stanica na hlavnej trati na východ v Trebišove a doprava do mesta ide po ceste, ako vždy.
Sečovce became Czechoslovak in 1918, and the frontier was settled by the Treaty of Trianon in 1920. In the summer of 1919 the Hungarian Red Army pushed north into eastern Slovakia and a Slovak Soviet Republic was declared at Prešov on 16 June; it lasted about three weeks. The interwar decades brought almost no industry to the Trebišov district — this stayed farming country with a market and a fair. When the First Vienna Award handed the southern Zemplín lowland to Hungary in 1938, the new border ran south of here: Kráľovský Chlmec and Veľké Kapušany went, Sečovce stayed.Roku 1918 sa Sečovce stali československými a hranicu určila Trianonská zmluva roku 1920. V lete 1919 postúpila maďarská Červená armáda na východné Slovensko a 16. júna vyhlásili v Prešove Slovenskú republiku rád; vydržala asi tri týždne. Medzivojnové desaťročia nepriniesli do okresu Trebišov takmer nijaký priemysel — zostal to poľnohospodársky kraj s trhom a jarmokom. Keď prvá viedenská arbitráž roku 1938 pripojila južný Zemplín k Maďarsku, nová hranica viedla južne odtiaľto: Kráľovský Chlmec a Veľké Kapušany odišli, Sečovce zostali.
The front reached the town in the autumn of 1944: the battle for Sečovce began at midnight on 2 December 1944, and Soviet troops took it while the Germans pulled back west onto prepared positions on the Dargov pass. There the advance stopped dead. From 9 December 1944 until the night of 17–18 January 1945 the Red Army fought a German mountain corps for that ridge, in winter, uphill — one of the hardest local battles of the whole war in Slovakia. The pass was forced on 18 January 1945 and Košice was liberated the next day.Front dorazil k mestu na jeseň 1944: bitka o Sečovce sa začala o polnoci 2. decembra 1944 a sovietske vojská mesto obsadili, kým sa Nemci sťahovali na západ na pripravené pozície v Dargovskom priesmyku. Tam sa postup úplne zastavil. Od 9. decembra 1944 do noci zo 17. na 18. januára 1945 zvádzala Červená armáda o tento hrebeň boj s nemeckým horským zborom — v zime a do kopca, a bola to jedna z najťažších miestnych bitiek celej vojny na Slovensku. Priesmyk padol 18. januára 1945 a nasledujúci deň oslobodili Košice.
The Soviet dead of the Dargov fighting were counted by exhumation at 4,743, and a memorial to them was raised on the pass, sculpted by Vojtech Löffler and unveiled on the tenth anniversary of the battle. It was moved to its present site above the road in 1975, and a rose garden beside it commemorates the roughly 22,000 Soviet soldiers who died in eastern Slovakia. It is the landmark of this district and a sombre one — an open saddle in the forest with the whole Zemplín plain laid out below to the east. In the town underneath, the communist decades meant collectivised farms, a little food processing and a lot of commuting; the market street stayed, and so did the fairs.Sovietskych padlých z bojov o Dargov napočítali pri exhumáciách 4 743 a na priesmyku im postavili pamätník, ktorý vytvoril sochár Vojtech Löffler a ktorý odhalili k desiatemu výročiu bitky. Roku 1975 ho presunuli na dnešné miesto nad cestou a ružová záhrada vedľa neho pripomína približne 22-tisíc sovietskych vojakov, ktorí padli na východnom Slovensku. Je to orientačný bod celého okolia a pochmúrny — otvorené sedlo uprostred lesa, pod ktorým sa na východ rozprestiera celá zemplínska rovina. V meste pod ním znamenali komunistické desaťročia družstevné polia, trochu potravinárstva a veľa dochádzania; trhová ulica zostala a s ňou aj jarmoky.
Sečovce today is a small town in the Trebišov district living on farming, food processing, small workshops, haulage and commuting — west to Košice, east to Michalovce and Trebišov. The district has had high long-term unemployment for decades. What is worth the journey lies around the town rather than in it: the Slanské vrchy behind it, Trebišov and the Slovak Tokaj vineyards to the south-east, Zemplínska šírava to the north-east. And the pass above it, which is why most travellers stop at all.Sečovce sú dnes malým mestom okresu Trebišov, ktoré žije z poľnohospodárstva, potravinárstva, malých prevádzok, dopravy a dochádzania — na západ do Košíc, na východ do Michaloviec a Trebišova. Okres má už desaťročia vysokú dlhodobú nezamestnanosť. Za cestu stojí skôr okolie než samotné mesto: Slanské vrchy za ním, Trebišov s tokajskými vinicami na juhovýchode, Zemplínska šírava na severovýchode. A priesmyk nad mestom, pre ktorý väčšina cestujúcich vôbec zastaví.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.