Brezno is what a mountain valley makes of a town. It sits at the top of the Hron where there was no ore worth sinking a mine for and no lowland worth a plough, so it lived on cattle, on timber floated downstream and on the right to hold a market — and it spent four centuries defending that right. Industry arrived late and from outside, and it came for the same forests.Brezno je mesto, aké dokáže vytvoriť horská dolina. Leží v hornom Pohroní, kde nebola ruda, pre ktorú by sa oplatilo hĺbiť baňu, ani nížina, ktorú by sa oplatilo orať — a tak žilo z dobytka, z dreva plaveného po rieke a z práva držať trh; o toto právo sa štyri storočia bilo. Priemysel prišiel neskoro a zvonku a prišiel za tými istými lesmi.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In 1241 a Mongol army destroyed the Hungarian royal host and rode across the kingdom. The upper Hron had almost nothing to lose: it was royal forest, hunted and guarded from Zvolen, not farmed. What the invasion changed was the king's mind — Béla IV spent the rest of his reign building stone castles and handing privileges to settlements that would hold people in the empty places. Brezno first appears in writing in 1265, in a charter of that same king, in the form Berezum. That is a fact about a document, not about when the first house went up.V roku 1241 rozdrvilo mongolské vojsko uhorskú kráľovskú armádu a prehnalo sa celou krajinou. Horné Pohronie nemalo veľmi čo stratiť: bol to kráľovský les, v ktorom sa poľovalo a ktorý sa strážil zo Zvolena, nie oraná pôda. Vpád však zmenil kráľovo uvažovanie — Belo IV. venoval zvyšok vlády stavaniu kamenných hradov a udeľovaniu výsad osadám, ktoré udržia ľudí v prázdnych krajoch. Brezno sa po prvý raz spomína v písomnosti v roku 1265, v listine toho istého kráľa, v podobe Berezum. To je údaj o listine, nie o tom, kedy tu vyrástol prvý dom.
On 15 August 1380 King Louis I granted Brezno town privileges. That mattered far more than it sounds. A privilege meant the right to hold a market on a fixed day, to judge your own small disputes and to answer to the king instead of to a private lord. The long square you walk down today is the shape of that permission: it is wide because it had to hold a fair, and every other street in the old town is arranged around it.Pätnásteho augusta 1380 udelil kráľ Ľudovít I. Breznu mestské výsady. Znamenalo to oveľa viac, než sa zdá. Výsada znamenala právo držať trh v určený deň, súdiť si drobné spory a zodpovedať sa kráľovi, nie súkromnému zemepánovi. Dlhé námestie, po ktorom dnes prejdete, je tvarom tohto povolenia: je široké preto, lebo muselo pojať jarmok, a všetky ostatné ulice starého mesta sú usporiadané okolo neho.
In 1488 King Matthias Corvinus confirmed Brezno the right to a fair on 15 August, the town's patron day. Being a royal town did not make it safe. In 1517 the Dóci family, lords of castles down the valley, plundered and burned the place — a private feud between a landed family and a town that would not obey it. Most violence in medieval Hungary looked like this: neighbours with armed retainers, not armies from abroad.V roku 1488 potvrdil kráľ Matej Korvín Breznu právo na jarmok pätnásteho augusta, na sviatok patróna mesta. Byť kráľovským mestom však neznamenalo byť v bezpečí. V roku 1517 Dócovci, páni hradov nižšie v doline, mesto vyrabovali a vypálili — bola to súkromná zvada medzi zemepánskym rodom a mestom, ktoré ho odmietalo poslúchať. Väčšina násilia v stredovekom Uhorsku vyzerala presne takto: susedia s ozbrojenou družinou, nie vojská zo zahraničia.
After the Ottoman victory at Mohács in 1526 the Kingdom of Hungary broke into three pieces and a war frontier settled across what is now southern Slovakia. It never reached the upper Hron: the mountains were too high, the valley too narrow, and there was nothing up here worth a campaign. What the wars did instead was create customers. Armies needed iron, timber, hides and beef, and Brezno's people supplied them — driving cattle down to the markets, floating logs on rafts and beating iron in small water-powered hammer mills in the side valleys.Po osmanskom víťazstve pri Moháči v roku 1526 sa Uhorsko rozpadlo na tri časti a naprieč dnešným južným Slovenskom sa usadila vojnová hranica. Do horného Pohronia nikdy nedosiahla: hory boli privysoké, dolina príliš úzka a nebolo tu nič, pre čo by sa oplatilo viesť ťaženie. Vojny však vytvorili odberateľov. Vojská potrebovali železo, drevo, kože a hovädzie mäso — a Brezňania im ich dodávali: hnali statok dolu dolinou na trhy, plavili klady na pltiach a v bočných dolinách kuli železo v malých vodou poháňaných hámroch.
In 1650 Ferdinand III admitted Brezno to the ranks of the free royal towns — the highest standing a town could have, answering to the crown alone. Twenty years later the town took part in the Wesselényi conspiracy, the Hungarian nobles' plot against that same crown, and the Habsburgs answered the revolts of the following decades with soldiers and with religion. Brezno was Lutheran; in 1694 the Jesuits arrived and the Protestants lost their church. Some sources date the royal charter to 1655 rather than 1650.V roku 1650 prijal Ferdinand III. Brezno medzi slobodné kráľovské mestá — do najvyššieho postavenia, aké mesto mohlo mať, so zodpovednosťou priamo panovníkovi. O dvadsať rokov sa mesto pridalo k Vešeléniho sprisahaniu, k sprisahaniu uhorských šľachticov proti tomu istému panovníkovi, a Habsburgovci odpovedali na povstania nasledujúcich desaťročí vojakmi aj vierou. Brezno bolo evanjelické; v roku 1694 prišli jezuiti a evanjelici prišli o kostol. Časť prameňov datuje kráľovskú listinu do roku 1655, nie 1650.
Plague passed through in 1708 and again in 1716. Then in 1779 a fire burned 113 houses and most of the centre. The Brezno you see is largely what was put up afterwards — the town hall on the square carries that same year, 1779. When Joseph II's Patent of Toleration of 1781 allowed Protestants to build again, a Catholic and a Lutheran church went up over the following two decades, which is why a town this size has two large churches facing each other's parishes.V rokoch 1708 a 1716 prešiel mestom mor. Potom v roku 1779 zhorelo 113 domov a väčšina centra. Brezno, aké vidíme dnes, je z veľkej časti tým, čo postavili potom — radnica na námestí nesie ten istý rok, 1779. Keď Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 dovolil evanjelikom opäť stavať, v nasledujúcich dvoch desaťročiach pribudol katolícky aj evanjelický kostol; preto má mesto takejto veľkosti dva veľké chrámy.
In 1824 Ján Chalupka became Lutheran pastor in Brezno and stayed until he died here on 15 July 1871. In 1830 he wrote Kocúrkovo, a comedy about a small town full of self-important people ashamed of speaking their own language. It was the beginning of Slovak amateur theatre, and the word is still Slovak shorthand for provincial nonsense — a national literature starting with a joke about a place exactly like the one the author lived in. Nothing in nineteenth-century Brezno was bigger than that.V roku 1824 sa Ján Chalupka stal breznianskym evanjelickým farárom a zostal ním až do svojej smrti 15. júla 1871. V roku 1830 napísal Kocúrkovo, veselohru o mestečku plnom nafúkaných ľudí, ktorí sa hanbia za vlastnú reč. Bol to začiatok slovenského ochotníckeho divadla a slovo dodnes znamená malomeštiacku hlúposť — národná literatúra sa začala vtipom o mieste presne takom, v akom autor žil. Nič väčšie sa v Brezne devätnásteho storočia neudialo.
In 1840 the decision was taken to build an ironworks a few kilometres down the valley at Podbrezová, to roll rails for the new railways. The site was chosen for what the valley already had: iron ore in the hills, charcoal from the forests and water to drive the wheels. Technical problems and money delayed it for years, and the first rails were only rolled in July 1854. From then on the Hron valley had two economies — the old one of cattle and rafts, and a state factory.V roku 1840 padlo rozhodnutie postaviť pár kilometrov nižšie v doline, v Podbrezovej, železiareň na valcovanie koľajníc pre nové železnice. Miesto vybrali pre to, čo dolina už mala: železnú rudu v kopcoch, drevené uhlie z lesov a vodu na pohon kolies. Technické problémy a peniaze stavbu na roky zdržali a prvé koľajnice sa vyvalcovali až v júli 1854. Odvtedy malo Pohronie dve ekonomiky — starú, dobytkársku a pltnícku, a štátnu továreň.
In 1896 the railway finally reached Brezno itself, and in 1903 it was pushed east to Červená Skala. That ended the age of floating timber down the Hron on rafts: a wagon does not care which way the river runs. The last Austro-Hungarian census, in 1910, counted 4,179 people in the town — 3,081 gave Slovak as their mother tongue, 1,010 Hungarian and 73 German. The Hungarian figure is partly the work of Magyarisation: school and officialdom ran in Hungarian, and people answered a census in the language of the man asking.V roku 1896 dorazila železnica napokon aj do samotného Brezna a v roku 1903 ju predĺžili na východ po Červenú Skalu. Tým sa skončil vek plavenia dreva po Hrone na pltiach: vagónu je jedno, ktorým smerom tečie rieka. Posledné rakúsko-uhorské sčítanie v roku 1910 napočítalo v meste 4 179 ľudí — 3 081 uviedlo ako materinský jazyk slovenčinu, 1 010 maďarčinu a 73 nemčinu. Maďarské číslo je sčasti dielom maďarizácie: škola aj úrad fungovali po maďarsky a ľudia odpovedali v jazyku toho, kto sa pýtal.
In 1918 Austria-Hungary fell apart and Brezno found itself in Czechoslovakia. The works downstream changed what it made: a tube rolling mill was installed in 1930, and steel tubes have been Podbrezová's business ever since. The narrow-gauge forest railways in the valleys to the south, built to bring timber out of country no road reached, were at their busiest in these years. In 1938, with the republic under threat from Hitler, an army garrison was posted to Brezno.V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a Brezno sa ocitlo v Československu. Závod nižšie v doline zmenil sortiment: v roku 1930 v ňom postavili valcovňu rúr a oceľové rúry sú odvtedy hlavným výrobkom Podbrezovej. Úzkokoľajky v dolinách na juhu, postavené na zvoz dreva z krajiny, kam nevidela žiadna cesta, mali práve v týchto rokoch najviac práce. V roku 1938, keď republiku ohrozoval Hitler, umiestnili do Brezna vojenskú posádku.
When the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944, Brezno lay inside insurgent territory, and it held out longer than the centre did — German troops only occupied the town in the second half of December 1944. Thirty-one people were executed at Krtičná above the town. Soviet units of the 3rd Infantry Division and the 54th fortified region, the Chruščov partisan brigade and the 1st Romanian Cavalry Division fought their way in on the morning of 30 January 1945 and broke the last German resistance by midday on the 31st. The war was not finished with Brezno even then: the front stalled just beyond it, the town was shelled, the whole population was evacuated between 3 and 7 March 1945 and only came back on 22 March. The town's records count 72 civilian dead.Keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, Brezno ležalo na povstaleckom území a udržalo sa dlhšie než samotné centrum — nemecké vojská mesto obsadili až v druhej polovici decembra 1944. Na Krtičnej nad mestom popravili tridsaťjeden ľudí. Sovietske jednotky 3. streleckej divízie a 54. opevneného rajónu, partizánska brigáda Chruščov a 1. rumunská jazdecká divízia sa do mesta prebojovali ráno 30. januára 1945 a posledný nemecký odpor zlomili napoludnie 31. januára. Ani tým sa však vojna s Breznom neskončila: front sa zastavil hneď za mestom, mesto ostreľovali, celé obyvateľstvo museli od 3. do 7. marca 1945 evakuovať a vrátilo sa až 22. marca. Mestské záznamy uvádzajú 72 mŕtvych civilistov.
After 1948 everything here belonged to the state. The Podbrezová works was nationalised and renamed after Jan Šverma; at Brezno itself a bridge factory, the Mostáreň, was begun in 1947–48 and became the town's second big employer. Blocks of flats went up for the factory workers and the town grew faster in twenty years than it had in the previous two hundred.Po roku 1948 patrilo tu všetko štátu. Podbrezovskú železiareň znárodnili a premenovali na Švermove železiarne; v samotnom Brezne začali v rokoch 1947 – 48 stavať Mostáreň, ktorá sa stala druhým veľkým zamestnávateľom mesta. Pre robotníkov vyrástli panelové sídliská a mesto narástlo za dvadsať rokov viac než za predchádzajúce dve storočia.
The regime fell in November 1989 without a shot fired. The tube works and the bridge factory suddenly had to find western customers instead of guaranteed eastern ones, and Podbrezová became a joint-stock company in 1992. The forest railway at Čierny Balog had been closed in the early 1980s once lorries took the timber; volunteers began rebuilding and running it in the 1990s, which is the only reason it exists today. Saving a working railway with volunteer labour is not a normal outcome, and it is the thing the district is best known for.Režim padol v novembri 1989 bez jediného výstrelu. Rúrovňa aj mostáreň museli zrazu hľadať západných odberateľov namiesto istých východných a Podbrezová sa v roku 1992 pretransformovala na akciovú spoločnosť. Lesná železnica v Čiernom Balogu bola začiatkom osemdesiatych rokov zrušená, keď drevo prevzali nákladiaky; v deväťdesiatych rokoch ju začali obnovovať a prevádzkovať dobrovoľníci, a len preto dnes existuje. Zachrániť činnú železnicu dobrovoľníckou prácou nie je bežný koniec príbehu — a je to práve to, čím je okres najznámejší.
Since 1993 Brezno has been a district town of the Slovak Republic and the natural base for the quieter, southern side of the Low Tatras. Podbrezová still rolls steel tubes, one of very few Slovak plants with an unbroken line back to the age of charcoal iron. The Čiernohronská railway runs steam and diesel trains to the forestry museum at Vydrovo. The long square, the reason the town exists at all, still holds a market.Od roku 1993 je Brezno okresným mestom Slovenskej republiky a prirodzeným východiskom na tichšiu, južnú stranu Nízkych Tatier. Podbrezová stále valcuje oceľové rúry a je jedným z mála slovenských závodov s neprerušenou líniou až do čias uhliarskeho železa. Čiernohronská železnica vozí parné aj motorové vlaky k lesníckemu skanzenu vo Vydrovskej doline. A na dlhom námestí, ktoré je dôvodom, prečo mesto vôbec vzniklo, sa dodnes koná trh.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.