Blatnica stands where two limestone valleys come out of the Veľká Fatra into the Turiec basin — a doorway, and doorways get watched. A castle went up on the rock above it in the thirteenth century, a rich warrior's grave from around the year 800 came out of the ground below, and this small village gave its name to a whole class of early medieval metalwork that archaeologists are still arguing about.Blatnica leží tam, kde z Veľkej Fatry vyúsťujú do Turčianskej kotliny dve vápencové doliny — je to brána, a brány sa strážia. Na skalnom brale nad dedinou vyrástol v 13. storočí hrad, pod ňou sa zo zeme dostal bohatý bojovnícky hrob z čias okolo roku 800 a podľa tejto malej obce dostala meno celá skupina včasnostredovekých kovových predmetov, o ktorej sa archeológovia dodnes hádajú.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Great MoraviaVeľká Morava
Some time in the nineteenth century a rich grave was found at Blatnica: a sword whose grip was sheathed in silver sheet and gilded, spurs, and other fine metalwork buried with a warrior around the year 800. That date is awkward on purpose — it sits exactly on the join between the last years of the Avar khaganate and the first generations of Great Moravia, the Slavic state whose centres were Nitra and Mikulčice. Archaeologists named a whole group of similar finds the Blatnica–Mikulčice horizon after it, and for more than a century they have argued about whose workshops made these things and whose warriors carried them. The objects themselves went to Budapest while this was still the Kingdom of Hungary and are kept in a museum there; the Slovak National Museum shows a copy.Niekedy v 19. storočí sa v Blatnici našiel bohatý hrob: meč s rukoväťou obitou strieborným plechom a pozlátenou, ostrohy a ďalšie jemné kovové predmety, ktoré uložili do zeme s bojovníkom okolo roku 800. Ten dátum je nepohodlný a práve preto zaujímavý — leží presne na rozhraní posledných rokov avarského kaganátu a prvých generácií Veľkej Moravy, slovanského štátu s centrami v Nitre a v Mikulčiciach. Podľa tohto nálezu pomenovali archeológovia celú skupinu podobných pamiatok blatnicko-mikulčický horizont a už vyše storočia sa dohadujú, v čích dielňach vznikli a čí bojovníci ich nosili. Samotné predmety sa ešte za Uhorska dostali do Budapešti a sú tam v múzeu dodnes; Slovenské národné múzeum vystavuje kópiu.
Nobody claims the Mongols burned Blatnica Castle in 1241, and nobody can, because in 1241 there was no castle here. The invasion left its mark on this place the other way round. When the Mongol army withdrew, King Béla IV concluded that a kingdom defended by wooden forts would not survive a second visit, and he began pressing his nobles to build in stone on high ground. Blatnica Castle belongs to that wave: it was put up in the second half of the thirteenth century, in the decades after the invasion, not before it.Nikto netvrdí, že Mongoli roku 1241 vypálili Blatnický hrad — a ani nemôže, lebo roku 1241 tu žiadny hrad nestál. Vpád sa na tomto mieste podpísal presne opačne. Keď mongolské vojsko odtiahlo, kráľ Belo IV. pochopil, že kráľovstvo bránené drevenými hradiskami druhý nápor neprežije, a začal šľachtu tlačiť do stavania kamenných hradov na vyvýšených miestach. Blatnický hrad patrí do tejto vlny: postavili ho v druhej polovici 13. storočia, teda v desaťročiach po vpáde, nie pred ním.
The first written record of Blatnica Castle is from 1300, when it was held by Peter of Brezovica — a fact about a document, not about when the first stone was laid. Afterwards the crown took the castle, and through the fifteenth and sixteenth centuries it passed through the hands of men who were powerful in the north, among them the Pongrác family of Svätý Mikuláš in Liptov and Peter Komorovský. A castle at a valley mouth was not a summer house: it watched the road along the eastern edge of the Turiec basin and the two valleys behind it. The village below lived as the tenants of whoever held the rock.Prvá písomná zmienka o Blatnickom hrade je z roku 1300, keď ho držal Peter z Brezovice — to je však údaj o listine, nie o tom, kedy položili prvý kameň. Potom hrad pripadol kráľovi a v 15. a 16. storočí prechádzal cez ruky mocných pánov severu, medzi nimi Pongrácovcov zo Svätého Mikuláša v Liptove a Petra Komorovského. Hrad pri ústí doliny nebol letným sídlom: strážil cestu po východnom okraji Turčianskej kotliny aj obe doliny za ňou. Dedina pod ním žila ako poddanská osada toho, kto práve držal bralo.
Around 1539–1540 King Ferdinand I granted Blatnica to the Révay family, who already governed Turiec county from Sklabiňa a few valleys to the north. They were not content with the old walls: in the late sixteenth and early seventeenth centuries they threw large new fortifications and new buildings around the castle. No Ottoman army ever came up the Turiec — the frontier lay far to the south — but the whole kingdom was rebuilding for gunpowder, and a family that ran a county wanted a seat that looked the part. Blatnica and neighbouring Šútovo were both villages of the same Sklabiňa estate.Okolo rokov 1539 – 1540 dal kráľ Ferdinand I. Blatnicu Révaiovcom, ktorí už spravovali Turčiansku stolicu zo Sklabine o pár dolín severnejšie. So starými múrmi sa neuspokojili: koncom 16. a začiatkom 17. storočia okolo hradu vybudovali rozsiahle opevnenie a nové budovy. Turecké vojsko sa do Turca nikdy nedostalo — hranica bola ďaleko na juhu —, no prestavovalo sa celé kráľovstvo, lebo delostrelectvo zmenilo pravidlá, a rod, ktorý riadil stolicu, chcel sídlo, na ktorom to vidieť. Blatnica aj susedné Šútovo boli obcami toho istého sklabinského panstva.
In the later seventeenth century the castle was seized by the rebels of Imrich Thököly, and in the early eighteenth by those of František II. Rákóczi — two Hungarian risings against the Habsburg emperor in which castles all over Slovakia changed hands repeatedly. Once those wars ended, a stone castle on a rock was expensive and pointless. The Révays repaired it once more in 1744, but by 1790 nobody lived in it and it began to fall down. If you are told the Turks destroyed Blatnica Castle, that is not what the records say — it was abandoned; some accounts add a fire in 1790, and the sources do not fully agree.V druhej polovici 17. storočia hrad obsadili povstalci Imricha Thökölyho, začiatkom 18. storočia vojská Františka II. Rákócziho — dve uhorské povstania proti habsburskému cisárovi, počas ktorých hrady po celom Slovensku menili majiteľov ako karty. Keď tieto vojny skončili, kamenný hrad na skale bol už len drahý a nepotrebný. Révaiovci ho ešte roku 1744 opravili, no roku 1790 v ňom už nikto nebýval a začal sa rúcať. Ak vám niekto povie, že Blatnický hrad zničili Turci, pramene to nehovoria — hrad opustili; niektoré zdroje spomínajú aj požiar roku 1790 a údaje sa celkom nezhodujú.
While the castle emptied, the village filled: in 1785 Blatnica had 1,015 inhabitants, a substantial place for the Turiec of that time. The lords stopped living on the rock and built themselves a comfortable kúria — a small country manor house — down among the ordinary houses; the Prónay family were the ones who did it. That move from crag to village street is the whole eighteenth century in a single gesture: defence had stopped being the point of a noble house, and comfort had taken over. The castle above was left to the weather.Kým sa hrad vyprázdňoval, dedina rástla: roku 1785 mala Blatnica 1 015 obyvateľov, čo bola na vtedajší Turiec slušná obec. Páni prestali bývať na skale a postavili si pohodlnú kúriu, teda menšie vidiecke šľachtické sídlo, priamo medzi obyčajnými domami; urobili to Prónayovci. Tento presun z brala na dedinskú ulicu je celé 18. storočie v jedinom geste — obrana prestala byť zmyslom šľachtického domu a nahradilo ju pohodlie. Hrad nad dedinou nechali napospas počasiu.
Between the wars the Slovak village itself became a subject: photographers and film-makers went out to record a way of life everyone could see was ending. Karol Plicka (1894–1987) was the most important of them, and a great deal of what is known about old costume, harvest work and village building is known because he was there with a camera — his film about the country year, Zem spieva (The Earth Sings), came out in the 1930s. Today the Prónay manor in Blatnica holds the museum of his work. It is an odd and rather good pairing: a nobleman's house full of photographs of the people who used to farm for him.Medzi dvoma vojnami sa slovenská dedina sama stala témou: fotografi a filmári vyrazili zaznamenať spôsob života, o ktorom bolo každému jasné, že sa končí. Najdôležitejším z nich bol Karol Plicka (1894 – 1987) a veľká časť toho, čo dnes vieme o starých krojoch, žatve či ľudovom staviteľstve, sa zachovala preto, lebo tam stál s fotoaparátom — jeho film o dedinskom roku Zem spieva vznikol v tridsiatych rokoch. V Prónayovskej kúrii v Blatnici je dnes múzeum jeho diela. Je to zvláštne a celkom výstižné spojenie: v panskom dome visia fotografie ľudí, ktorí kedysi na pána robili.
Turiec is one of the places where the Slovak National Uprising actually began. Sklabiňa, the Révays' old county seat a short way north of Blatnica, had been in partisan hands since 21 August 1944, when a Soviet parachute group under Piotr Veličko came down out of the Kantorská valley and declared the Czechoslovak Republic restored there. On 27 August 1944 partisans stopped a German military mission returning from Romania at Turčiansky Svätý Martin, twenty-odd kilometres from Blatnica; the prisoners were shot the next day and twenty-four bodies were taken to Sklabiňa. Germany invaded Slovakia on 29 August 1944, and that afternoon the insurgent command in Banská Bystrica gave the order to fight.Turiec je jedným z miest, kde sa Slovenské národné povstanie naozaj začalo. Sklabiňa, stará stoličná rezidencia Révaiovcov kúsok na sever od Blatnice, bola v partizánskych rukách už od 21. augusta 1944, keď z Kantorskej doliny zostúpila sovietska výsadková skupina Piotra Velička a vyhlásila tam obnovenie Česko-Slovenskej republiky. 27. augusta 1944 zadržali partizáni v Turčianskom Svätom Martine, dvadsať kilometrov od Blatnice, nemeckú vojenskú misiu vracajúcu sa z Rumunska; zajatcov na druhý deň zastrelili a dvadsaťštyri tiel odviezli do Sklabine. 29. augusta 1944 vstúpili na Slovensko nemecké vojská a povstalecké velenie v Banskej Bystrici v to popoludnie vydalo rozkaz brániť sa.
When the Uprising was beaten back into the mountains at the end of October 1944, the reprisals came down into the valleys. At Sklabiňa the partisans withdrew on 29 September 1944; the next day German units interned 144 people from the village and murdered twenty-four of them at Bukoviny. Blatnica is officially counted among the Slovak villages burned during the Second World War and holds the state memorial medal issued for the seventy-fifth anniversary of the Uprising and the end of the fighting. Martin was liberated on 11 April 1945 by the 1st Czechoslovak Army Corps together with Romanian troops.Keď koncom októbra 1944 zatlačili povstanie späť do hôr, do dolín prišla odplata. V Sklabini ustúpili partizáni 29. septembra 1944; hneď na druhý deň nemecké jednotky internovali 144 ľudí z obce a dvadsaťštyroch z nich na Bukovinách zavraždili. Blatnica sa oficiálne počíta medzi slovenské obce vypálené počas druhej svetovej vojny a má pamätnú medailu k 75. výročiu Povstania a skončenia vojny. Martin oslobodil 11. apríla 1945 1. československý armádny zbor spolu s rumunskými jednotkami.
The forty years after 1948 did to Blatnica what they did to most Slovak villages, and it cut both ways. The land went into a collective farm and the old strip fields disappeared; at the same time the village got things it had never had — new roads, a public water main, electric current, the telephone, and buses that actually ran. Young people commuted to work in Martin instead of farming their fathers' land. Behind the village the Veľká Fatra was declared a protected landscape area in 1972, and the castle on the rock stayed exactly what it had been since 1790: a ruin.Štyridsať rokov po roku 1948 urobilo s Blatnicou to, čo s väčšinou slovenských dedín, a malo to dve strany. Pôda skončila v jednotnom roľníckom družstve a staré úzke políčka zmizli; obec však zároveň dostala veci, ktoré predtým nemala — nové cesty, verejný vodovod, elektrinu, telefón a autobusy, ktoré naozaj chodili. Mladí ľudia namiesto otcovských roličiek dochádzali za prácou do Martina. Veľká Fatra za dedinou bola roku 1972 vyhlásená za chránenú krajinnú oblasť a hrad na skale zostal presne tým, čím bol od roku 1790 — zrúcaninou.
In independent Slovakia the village turned out to be worth exactly what it had always been worth: the mouth of the Gaderská dolina. On 1 April 2002 the Veľká Fatra was raised from a protected landscape area to a national park; the valley is closed to cars at a barrier, which is what keeps it worth walking, and on a fine weekend the parking fills early. Consolidation work goes on at the castle walls above, and the Plicka museum in the manor keeps its seasonal hours. Blatnica is a small living village with a large history — and its single most famous object is still in a museum in Budapest.V samostatnom Slovensku sa ukázalo, že dedina má presne tú hodnotu, akú mala vždy — je ústím Gaderskej doliny. Veľká Fatra bola 1. apríla 2002 povýšená z chránenej krajinnej oblasti na národný park; dolinu uzatvára rampa, práve preto sa po nej oplatí chodiť pešo, a za pekného víkendu je parkovisko plné zavčas rána. Na hradných múroch nad dedinou pokračujú konzervačné práce a Plickovo múzeum v kúrii má sezónne otváracie hodiny. Blatnica je malá žijúca obec s veľkou históriou — a jej najslávnejší predmet je stále v budapeštianskom múzeu.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.