Senica has no rock to build a castle on. It sits in the middle of the Záhorie plain on the Myjava river, on the road that ran from Trnava to the crossings of the Morava, and most of its history follows from that: a market town rather than a fortress, ruled from a house on the flat and from a castle away in the hills. Its sharpest change came in the twentieth century, when a factory that spun thread out of wood turned a country town into an industrial one inside a single generation.Senica nemá skalu, na ktorej by sa dal postaviť hrad. Leží uprostred záhorskej roviny na rieke Myjave, pri ceste, ktorá viedla z Trnavy k brodom cez Moravu, a od toho sa odvíja väčšina jej dejín: bola mestečkom, nie pevnosťou, a vládlo sa jej z kúrie na rovine a z hradu kdesi v kopcoch. Najprudšia zmena prišla v 20. storočí, keď z vidieckeho mestečka spravila priemyselné mesto za jedinú generáciu továreň, ktorá priadla vlákno z dreva.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In 1241 a Mongol army broke the Hungarian royal host and rode through the kingdom, burning a country that was mostly built of wood. King Béla IV's answer was stone: he pushed his nobles to build castles on high ground, and between 1251 and 1261 a lord of the Aba family put up Branč on a hill a short ride away in the ridges. Senica itself has no such hill, so it never had a castle — it appears in writing for the first time in 1256, in a charter of that same King Béla. That date tells you when a scribe wrote the name down, not when people arrived; the Abas are simply the first lords of Senica anyone can name.V roku 1241 rozbilo mongolské vojsko uhorskú kráľovskú hotovosť a prešlo krajinou, ktorá bola postavená prevažne z dreva. Odpoveďou kráľa Bela IV. bol kameň: tlačil na šľachtu, aby stavala hrady na vyvýšených miestach, a v rokoch 1251 – 1261 postavil pán z rodu Abovcov neďaleko odtiaľto, v pahorkatine, hrad Branč. Senica takýto kopec nemá, hrad tu preto nikdy nestál — prvý raz sa spomína v roku 1256, v listine toho istého kráľa Bela. Ten letopočet hovorí, kedy meno zapísal pisár, nie odkedy tu žijú ľudia; Abovci sú jednoducho prví senickí zemepáni, ktorých vieme pomenovať.
Early in the fourteenth century Senica passed to Matúš Čák of Trenčín, the most powerful of the noblemen who carved up the kingdom while the crown was being fought over. From Trenčín he ran most of what is now western Slovakia as though it were his own country — minting, appointing, making war — and the king could not remove him. He died in 1321, and royal power took his lands back piece by piece. For a market town the lesson was practical: your lord changed, your obligations did not.Začiatkom 14. storočia získal Senicu Matúš Čák Trenčiansky, najmocnejší z veľmožov, ktorí si rozdelili krajinu v čase, keď sa o uhorský trón bojovalo. Z Trenčína spravoval takmer celé dnešné západné Slovensko ako vlastnú krajinu — razil mince, dosadzoval úradníkov, viedol vojny — a kráľ ho odstrániť nedokázal. Zomrel v roku 1321 a kráľovská moc si jeho panstvá po kúskoch vzala späť. Pre mestečko z toho plynulo čosi veľmi praktické: zemepán sa menil, povinnosti nie.
In 1396 Senica was granted town privileges, and in 1419 King Sigismund issued it charters confirming annual fairs and exemption from certain tolls and taxes. A mestečko — a market town — was not a free royal city; it still had a landlord above it. What it had was the right to hold markets, to run its own petty court and to trade, and on the road from Trnava to the Morava crossings that was worth a great deal. Everything Senica became — the place where the surrounding villages sold their grain and bought their iron — begins with those two charters.V roku 1396 dostala Senica mestské výsady a v roku 1419 jej kráľ Žigmund vydal listiny, ktoré jej potvrdili výročné jarmoky a oslobodenie od niektorých mýt a daní. Mestečko nebolo slobodné kráľovské mesto — zemepána malo aj naďalej. Malo však právo konať trhy, mať vlastný nižší súd a obchodovať, a na ceste z Trnavy k brodom cez Moravu to znamenalo veľa. Všetko, čím sa Senica stala — miestom, kde okolité dediny predávali obilie a kupovali železo — sa začína týmito dvoma listinami.
The Reformation went through Záhorie quickly, and Senica, like its landlords, became Lutheran; the Nyáry family held the estate in this period. Then the Habsburg court and the Catholic bishops began winning the country back, town by town, and in 1654 the parish church in Senica was returned to the Catholics. A change of confession was not a private matter: the lord decided, the church building followed, and the pastor either converted, left or was removed. Both congregations are in the town today, which is the long tail of these two centuries.Reformácia prešla Záhorím rýchlo a Senica sa spolu so svojimi zemepánmi stala evanjelickou; panstvo v tom čase držali Nyáryovci. Potom sa habsburský dvor a katolícki biskupi pustili do rekatolizácie, mesto za mestom, a v roku 1654 sa senický farský kostol vrátil katolíkom. Zmena vyznania nebola súkromná vec: rozhodol zemepán, kostol sa mu prispôsobil a farár buď konvertoval, odišiel, alebo ho odvolali. Obe cirkvi sú v meste dodnes — je to najdlhší dozvuk týchto dvoch storočí.
In the 1670s Emperor Leopold I moved hard against the Protestant churches of Hungary. Extraordinary courts sitting at Pressburg in 1673 and 1674 summoned hundreds of Lutheran and Calvinist pastors and teachers; those who would neither convert nor go into exile were marched across Europe and sold as galley slaves at Naples in 1675. This was not distant news here: at Branč, the castle in the hills above Senica, Protestant clergy were imprisoned in the castle pits under its last lord, František Ňári, and some of them died there. Forty years of revolt against Vienna followed, and Záhorie lay on the road the armies used.V sedemdesiatych rokoch 17. storočia tvrdo zakročil cisár Leopold I. proti protestantským cirkvám v Uhorsku. Mimoriadne súdy v Bratislave v rokoch 1673 a 1674 predvolali stovky evanjelických a kalvínskych kňazov a učiteľov; tých, čo nechceli konvertovať ani odísť do vyhnanstva, hnali cez Európu a v roku 1675 ich v Neapole predali na galeje. Tu to nebola správa z diaľky: na Branči, hrade v kopcoch nad Senicou, dal jeho posledný pán František Ňári väzniť protestantských duchovných v hradných hladomorniach a niektorí v nich zomreli. Nasledovalo štyridsať rokov povstaní proti Viedni a Záhorie ležalo na ceste, ktorou chodili vojská.
The Slovak national movement of the 1840s had its base a short way from Senica. In July 1843, at Hlboké, the Lutheran pastor Jozef Miloslav Hurban settled with Ľudovít Štúr and Michal Miloslav Hodža what written Slovak would be built on; five years later Hurban was one of the leaders of the revolution. A national assembly met at Brezová pod Bradlom on 28 April 1848, and on 19 September the Slovak volunteers proclaimed their national council at Myjava. The reprisals came from the same small map: Vilko Šulek, born at Sobotište just outside Senica, was hanged on 20 October 1848 and his comrade Karol Holuby six days later, and a monument in Senica remembers those executed that year.Slovenské národné hnutie štyridsiatych rokov 19. storočia malo základňu kúsok od Senice. V júli 1843 sa v Hlbokom evanjelický farár Jozef Miloslav Hurban dohodol s Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom na tom, na čom bude stáť spisovná slovenčina; o päť rokov neskôr patril Hurban k vodcom revolúcie. 28. apríla 1848 zasadalo národné zhromaždenie na Brezovej pod Bradlom a 19. septembra vyhlásili slovenskí dobrovoľníci na Myjave svoju národnú radu. Odplata prišla z tej istej malej mapy: Vilka Šuleka, rodáka zo Sobotišťa pri Senici, obesili 20. októbra 1848 a jeho druha Karola Holubyho o šesť dní neskôr — a v Senici stojí pomník popraveným v roku 1848.
After the compromise of 1867 the Kingdom of Hungary set out to make itself Hungarian-speaking. The Slovak grammar schools were closed in the 1870s, Matica slovenská — the national cultural society — was shut in 1875, and by 1907 the school laws required Hungarian even in village classrooms. At the same time the sandy Záhorie farms could not feed the families on them, and people left for America in numbers, from Senica as from every village around it. Many sent money home; a good many never came back.Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa Uhorsko rozhodlo, že bude maďarské. V sedemdesiatych rokoch zavreli slovenské gymnáziá, v roku 1875 rozpustili Maticu slovenskú a školské zákony z roku 1907 vyžadovali maďarčinu aj v dedinských triedach. V tom istom čase piesočnaté záhorské polia neuživili rodiny, ktoré na nich hospodárili, a ľudia hromadne odchádzali do Ameriky — zo Senice rovnako ako z každej dediny navôkol. Mnohí posielali domov peniaze, mnohí sa už nevrátili.
Czechoslovakia was declared at the end of October 1918, and Senica found itself in a state where Slovak was the language of the school and the office. In 1920 an artificial-fibre works was built in the town — viscose, or artificial silk, a thread spun out of wood pulp — one of the first of its kind in the new republic. Electric street lighting followed in 1921. A market town that had lived off grain and fairs suddenly had a payroll, and the shape of the next seventy years was set.Koncom októbra 1918 vzniklo Československo a Senica sa ocitla v štáte, kde bola slovenčina jazykom školy aj úradu. V roku 1920 postavili v meste továreň na umelé vlákna — viskózu, čiže umelý hodváb, vlákno pradené z drevnej buničiny — jednu z prvých svojho druhu v novej republike. V roku 1921 pribudlo elektrické verejné osvetlenie. Mestečko, ktoré dovtedy žilo z obilia a jarmokov, malo zrazu výplatnú listinu — a tým bolo dané, ako bude vyzerať nasledujúcich sedemdesiat rokov.
The Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 and held a large part of central Slovakia for two months; the west of the country, Senica included, stayed under German control, and German units moved through it. The front arrived the following spring. Bratislava fell on 4 April 1945 and the Soviet advance rolled north-west up Záhorie; Senica was taken on 7 April, when Soviet troops broke the German line at the town. Romanian soldiers who died in that advance are buried in the town cemetery, and a liberation memorial was unveiled on the square in 1965.Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a dva mesiace držalo veľkú časť stredného Slovenska; západ krajiny vrátane Senice zostal pod nemeckou kontrolou a prechádzali ním nemecké jednotky. Front prišiel až na jar. Bratislava padla 4. apríla 1945 a sovietsky postup sa valil Záhorím na severozápad; Senicu oslobodili 7. apríla, keď sovietski vojaci prelomili pri meste nemeckú obranu. Rumunskí vojaci, ktorí v tom postupe padli, sú pochovaní na mestskom cintoríne, a na námestí odhalili v roku 1965 pamätník oslobodenia.
After the communist takeover of February 1948 the fibre works was nationalised and then rebuilt on a completely different scale as Slovenský hodváb — Slovak Silk. It drew workers from the whole district, and the blocks of flats, the schools and the shops that went up around it are why Senica looks like a twentieth-century town rather than an old market square. This was the bargain Senica made: a new skyline in exchange for a wage packet. It also meant a town whose whole economy hung on one plant.Po februárovom prevrate v roku 1948 továreň znárodnili a prestavali v celkom inom meradle na Slovenský hodváb. Priťahovala robotníkov z celého okresu a panelové sídliská, školy a obchody, ktoré okolo nej vyrástli, sú dôvod, prečo Senica vyzerá ako mesto 20. storočia, a nie ako staré námestie s jarmokom. Toto bola výmena, do ktorej Senica šla: nová silueta mesta za výplatu. Znamenalo to však aj mesto, ktorého celé hospodárstvo viselo na jedinom podniku.
In 1960 the country's administrative map was redrawn and Senica became the seat of a district covering a wide stretch of central Záhorie — which is why the hospital, the secondary schools and the offices are here rather than somewhere larger. The neighbouring villages of Čáčov and Kunov were joined to the town in 1974 and 1976 and are now its outer quarters. Decisions like these look dull on paper, and they settle for fifty years where a family will find work.V roku 1960 sa prekreslila správna mapa krajiny a Senica sa stala sídlom okresu, ktorý pokrýva široký pás stredného Záhoria — preto je nemocnica, stredné školy aj úrady práve tu, a nie vo väčšom meste. Susedné obce Čáčov a Kunov pripojili k mestu v rokoch 1974 a 1976 a dnes sú jeho okrajovými časťami. Takéto rozhodnutia vyzerajú na papieri nudne a pritom na päťdesiat rokov určia, kde si rodina nájde prácu.
The Velvet Revolution of November 1989 ended communist rule, and an economy built around a single state chemical works could not survive the change. Slovenský hodváb shrank and then stopped, and Senica had to find work for people it had itself brought in from everywhere. What grew back was smaller and more varied — engineering, plastics, rubber and food processing in the industrial zones on the edge of town. It is a familiar Slovak story: one enormous employer replaced by a dozen medium ones, with a decade of hard years in between.Nežná revolúcia v novembri 1989 ukončila vládu komunistickej strany a hospodárstvo postavené na jedinom štátnom chemickom podniku zmenu neprežilo. Slovenský hodváb sa scvrkol a napokon skončil a Senica musela nájsť prácu ľuďom, ktorých si predtým sama zovšadiaľ priviedla. Nazad narástlo čosi menšie a pestrejšie — strojárstvo, plasty, guma a potravinárstvo v priemyselných zónach na okraji mesta. Je to známy slovenský príbeh: jedného obrovského zamestnávateľa nahradí tucet stredných a medzi tým je desaťročie ťažkých rokov.
Senica has been a district town of independent Slovakia since 1993. The old lords' seat, rebuilt in classicist style, now holds the Záhorie Gallery, named after Ján Mudroch, who was born in the town in 1909 and became one of the central figures of Slovak modern painting; its collection of twentieth-century painting is stronger than a town this size would suggest. Kunov reservoir on the northern edge is where people swim and fish, and the trails behind it climb into the Myjava hills. The most visited building in the district is not in Senica at all — the basilica at Šaštín-Stráže, the national Marian shrine, is a short drive south-west.Od roku 1993 je Senica okresným mestom samostatného Slovenska. V bývalom panskom sídle, prestavanom v klasicistickom slohu, dnes sídli Záhorská galéria, pomenovaná po Jánovi Mudrochovi, ktorý sa tu v roku 1909 narodil a stal sa jednou z kľúčových postáv slovenskej moderny; jej zbierka maliarstva 20. storočia je silnejšia, než by človek v meste tejto veľkosti čakal. Na Kunovskej priehrade na severnom okraji sa mesto kúpe a rybárči a chodníky za ňou stúpajú do Myjavskej pahorkatiny. Najnavštevovanejšia stavba okresu však v Senici nie je — bazilika v Šaštíne-Strážach, národná mariánska svätyňa, je kúsok cesty na juhozápad.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.