Gabčíkovo has had three names and did not choose any of them. For eight centuries it was Bős, a village of border guards turned grain farmers on the Danube's great gravel island. In 1948 it was renamed after a Slovak paratrooper who had never set foot here. Then, in the 1990s, the same name was fastened to a dam, a power canal and a court case in The Hague — and became one of the best-known Slovak words in international law.Gabčíkovo malo tri mená a ani jedno si nevybralo samo. Osemsto rokov bolo Bőšom — dedinou strážcov hraníc, z ktorých sa stali obilní gazdovia na veľkom štrkovom ostrove Dunaja. V roku 1948 ho premenovali po slovenskom parašutistovi, ktorý tu nikdy nebol. A v deväťdesiatych rokoch sa to isté meno prilepilo na hať, prívodný kanál a súdny spor v Haagu — a stalo sa jedným z najznámejších slovenských slov v medzinárodnom práve.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
The place first appears in writing in 1102, under the name Beys, and it appears as a border settlement of the Pechenegs — a steppe people whom the kings of Hungary settled along their frontiers to watch the crossings. The job made sense here. The Danube split into dozens of branches across this island, and whoever knew the fords decided who could get over. There was no stone anywhere on the island and no ground higher than a bank of silt, so nothing was built to last: the early village lived on grain, cattle, fish from the branches and timber from the floodplain forest.Prvý raz sa miesto spomína v písomnostiach v roku 1102 pod menom Beys, a to ako pohraničná osada Pečenehov — stepného národa, ktorý uhorskí králi usadzovali pozdĺž hraníc, aby strážil brody. Tu to dávalo zmysel. Dunaj sa na ostrove delil na desiatky ramien a kto poznal brody, ten rozhodoval, kto sa dostane na druhú stranu. Kameň na ostrove nebol nikde a vyššie miesto než naplavená lavica tiež nie, takže sa tu nestavalo nič na večnosť: raná dedina žila z obilia, dobytka, rýb z ramien a z dreva lužného lesa.
The Mongol army broke the Hungarian army at Mohi on 11 April 1241 and crossed the frozen Danube the following winter. King Béla IV survived, and spent the rest of his reign rebuilding the kingdom around stone castles and reliable landholders. Bős turns up inside that reshuffle: a charter of 1264 calls it Terra castri Zolgageur Bews, land belonging to the royal castle estate of Szolgagyőr, and the king granted it to the Amadé family. Their descendants held this village and the people on it for the next five and a half centuries — until serfdom was abolished in 1848.Mongolské vojsko rozdrvilo 11. apríla 1241 pri Mohi uhorskú armádu a nasledujúcu zimu prešlo po zamrznutom Dunaji. Kráľ Belo IV. to prežil a zvyšok vlády strávil tým, že kráľovstvo staval nanovo — na kamenných hradoch a na spoľahlivých zemepánoch. Bőš sa v tomto premiešavaní objavuje: listina z roku 1264 ho nazýva Terra castri Zolgageur Bews, teda pôda kráľovského hradného panstva Szolgagyőr, a kráľ ho daroval rodu Amade. Ich potomkovia držali túto dedinu a ľudí na nej ďalších päť a pol storočia — až do zrušenia poddanstva v roku 1848.
In 1402 the sources record a fortified manor here, with a moat and bastions. On the Žitný ostrov that is what a castle looks like: with no rock to build on, lords dug instead of climbing and let the water do the defending. A moated house on the flat could hold off a raiding party long enough for help to arrive, which was all most lords needed. It is the reason this village had a lord living in it rather than visiting it from somewhere drier.V roku 1402 pramene zaznamenávajú opevnený kaštieľ s vodnou priekopou a baštami. Na Žitnom ostrove takto vyzerá hrad: keď niet skaly, na ktorej by sa staválo, páni namiesto stúpania kopali a obranu nechali na vodu. Dom obohnaný vodou dokázal na rovine zadržať lúpežnú čatu dosť dlho na to, aby stihla prísť pomoc, a viac väčšina pánov nepotrebovala. Práve preto tu pán býval, a nie iba prichádzal na návštevu odniekiaľ zo suchšieho kraja.
In 1468 King Matthias Corvinus gave Bős the right to hold a weekly market. That single sentence in a charter is worth more than it sounds. A market meant that farmers from the surrounding hamlets came here to sell, that the lord could tax the trade, and that the village became the place where the southern half of the island did its business. Market rights are how ordinary villages turned into small towns in medieval Hungary, and this is the moment Bős started up that ladder.V roku 1468 udelil kráľ Matej Korvín Bőšu právo konať týždenný trh. Tá jedna veta v listine znamená viac, než sa zdá. Trh znamenal, že sem prichádzali predávať gazdovia z okolitých usadlostí, že pán mohol obchod zdaniť a že sa z dediny stalo miesto, kde vybavovala svoje veci celá južná polovica ostrova. Trhové právo bolo v stredovekom Uhorsku spôsobom, akým sa z obyčajných dedín stávali mestečká — a toto je chvíľa, keď Bőš vykročil po tom rebríku.
After Mohács in 1526 the Ottomans took the middle of the kingdom and the frontier settled a short way to the south and east. The Žitný ostrov was never occupied: the fortress of Komárno downstream and the Danube's own arms kept the Ottoman armies out. That did not make it safe, because raiding parties crossed, and it certainly did not make it rich. The tax book of 1553 counts just twenty-three taxable households in Bős. By 1565 the place is recorded as two villages side by side, Magyarbős and Németbős, after German settlers were brought in to fill the empty ground.Po Moháči v roku 1526 obsadili Osmani stred kráľovstva a hranica sa ustálila kúsok na juh a na východ. Žitný ostrov nikdy nedobyli: osmanské vojská zadržala pevnosť v Komárne po prúde a vlastné dunajské ramená. Neznamenalo to, že tu bolo bezpečne — lúpežné oddiely sem prechádzali — a bohato tu nebolo už vôbec. Daňový súpis z roku 1553 napočítal v Bőši iba dvadsaťtri zdaniteľných usadlostí. V roku 1565 sa miesto uvádza už ako dve dediny vedľa seba, Magyarbős a Németbős, keď sem priviedli nemeckých osadníkov, aby zaplnili prázdnu pôdu.
The eighteenth century was the Amades' century here. In its second half Count Tádé Amade turned the old moated house into a baroque manor with towers — the kind of building a family puts up when it no longer expects to be attacked. The Gothic parish church of St Margaret, standing since the fourteenth century, was rebuilt in baroque form in 1770. By 1796 a description of the county calls Bős a market town. All of it was paid for by the grain of the island and by the labour of people who were still, in law, part of the estate.Osemnáste storočie bolo tu storočím Amadeovcov. V jeho druhej polovici dal gróf Tádé Amade prestavať starý vodný kaštieľ na barokový s vežami — teda na dom, aký si rod postaví, keď už neráta s tým, že ho niekto napadne. Gotický farský kostol svätej Margity, stojaci od 14. storočia, prestavali v roku 1770 do barokovej podoby. Opis stolice z roku 1796 už nazýva Bőš mestečkom. Všetko to zaplatilo obilie ostrova a práca ľudí, ktorí podľa vtedajšieho práva stále patrili k panstvu.
The revolution of 1848 abolished serfdom, and after nearly six hundred years the people of Bős stopped being the Amades' subjects. What arrived in place of the estate was industry of a kind the island had never seen: a sugar factory worked here from 1855 to 1876 and was among the largest in Hungary. Sugar beet did well in the deep alluvial soil, the factory took everything the district could grow, and for twenty years this was a working industrial village. Then it closed, and Bős went back to grain.Revolúcia roku 1848 zrušila poddanstvo a obyvatelia Bőša prestali byť po takmer šiestich storočiach poddanými Amadeovcov. Namiesto panstva prišiel priemysel, aký ostrov dovtedy nepoznal: v rokoch 1855 až 1876 tu fungoval cukrovar, ktorý patril k najväčším v Uhorsku. Cukrovej repe sa na hlbokej naplavenej pôde darilo, závod odobral všetko, čo okres dokázal dopestovať, a dvadsať rokov bola z dediny fungujúca priemyselná obec. Potom cukrovar zavreli a Bőš sa vrátil k obiliu.
Under Austria-Hungary the village fought two enemies that had nothing to do with politics. Fire took it in 1861 and again in 1867 — thatched roofs, timber walls, no water pressure. Water took the fields in 1850, 1862, 1876 and 1878, because the Danube still shifted its arms wherever it pleased. The nineteenth-century regulation of the river, with its dykes and drainage channels, was the answer to both, and it is what turned the island from a flood plain into the most productive farmland in the country. The census of 1910 counted 2,823 people in Bős, of whom 2,805 gave Hungarian as their language.Za Rakúsko-Uhorska bojovala dedina s dvoma nepriateľmi, ktorí s politikou nemali nič spoločné. Oheň ju zachvátil v roku 1861 a znova v roku 1867 — slamené strechy, drevené steny, žiadny tlak vody. Voda zaliala polia v rokoch 1850, 1862, 1876 a 1878, lebo Dunaj si stále presúval ramená, kam sa mu zachcelo. Odpoveďou na oboch bola regulácia rieky v 19. storočí, jej hrádze a odvodňovacie kanály, a práve tá premenila ostrov zo záplavovej roviny na najúrodnejšiu pôdu v krajine. Sčítanie z roku 1910 napočítalo v Bőši 2 823 ľudí, z toho 2 805 uviedlo ako svoj jazyk maďarčinu.
Austria-Hungary fell apart in 1918 and the island became part of Czechoslovakia, which the Treaty of Trianon confirmed in 1920. In the new state's records the village was written Beš. Almost everyone here spoke Hungarian, and the new border now ran along the Danube a few kilometres to the south, cutting the island off from the towns it had traded with for centuries. A Czechoslovak land reform redistributed the great estates. The farming did not change. The flags, the schools and the paperwork did.Rakúsko-Uhorsko sa v roku 1918 rozpadlo a ostrov pripadol Československu, čo v roku 1920 potvrdila trianonská zmluva. V papieroch nového štátu sa dedina písala ako Beš. Hovorilo sa tu takmer výlučne po maďarsky a nová hranica viedla po Dunaji pár kilometrov na juh — odrezala ostrov od miest, s ktorými stáročia obchodoval. Československá pozemková reforma rozdelila veľké panstvá. Gazdovanie sa nezmenilo. Zmenili sa vlajky, školy a úradné papiere.
In 1948 the village was renamed Gabčíkovo. Jozef Gabčík was a Slovak soldier from a village near Žilina who parachuted into occupied Czechoslovakia and, with the Czech Jan Kubiš, attacked Reinhard Heydrich in Prague on 27 May 1942; Heydrich died of his wounds, the Germans wiped out the village of Lidice in revenge, and Gabčík was killed in a church crypt on 18 June 1942. He had no connection with this island whatsoever. Collectivisation followed. Then, on 16 September 1977, Czechoslovakia and Hungary signed a treaty to dam the Danube.V roku 1948 dedinu premenovali na Gabčíkovo. Jozef Gabčík bol slovenský vojak z obce pri Žiline, ktorý zoskočil na padáku do okupovaného Československa a spolu s Čechom Janom Kubišom spáchal 27. mája 1942 v Prahe atentát na Reinharda Heydricha; Heydrich na následky zranení zomrel, Nemci z pomsty vyhladili obec Lidice a Gabčík padol 18. júna 1942 v krypte pražského kostola. S týmto ostrovom nemal spoločné vôbec nič. Nasledovala kolektivizácia. A potom, 16. septembra 1977, podpísali Československo a Maďarsko zmluvu o prehradení Dunaja.
The scheme signed in 1977 had two halves: a barrage at Gabčíkovo in Slovakia and a second at Nagymaros in Hungary. In Hungary it became the focus of an environmental protest movement, the Danube Circle, founded in 1984, and opposing the dam turned into one of the few reasonably safe ways of opposing the government. In 1989 Hungary stopped work at Nagymaros and then abandoned it; in May 1992 it declared the 1977 treaty terminated. Czechoslovakia had already decided in November 1991 to finish its own half alone — the plan known as Variant C — and in October 1992 it dammed the Danube at Čunovo and diverted most of the river into a lined canal running to the turbines and locks at Gabčíkovo. The old bed and the branches that had fed the island for thousands of years were left with a fraction of the water.Sústava podpísaná v roku 1977 mala dve polovice: vodné dielo v Gabčíkove na slovenskej strane a druhý stupeň v Nagymarosi v Maďarsku. V Maďarsku sa okolo neho zomkol ekologický protest — Dunajský kruh, založený v roku 1984 — a odpor proti priehrade sa stal jedným z mála pomerne bezpečných spôsobov, ako sa postaviť vláde. V roku 1989 Maďarsko práce v Nagymarosi zastavilo a napokon ich opustilo; v máji 1992 vyhlásilo zmluvu z roku 1977 za vypovedanú. Československo sa už v novembri 1991 rozhodlo dokončiť svoju polovicu samo — podľa plánu známeho ako variant C — a v októbri 1992 prehradilo Dunaj pri Čunove a väčšinu rieky odklonilo do opevneného kanála, ktorý vedie k turbínam a plavebným komorám v Gabčíkove. Starému korytu a ramenám, ktoré ostrov živili tisíce rokov, zostal zlomok vody.
Slovakia became independent on 1 January 1993 and inherited both the barrage and the quarrel. The two states agreed to put the dispute to the International Court of Justice, and on 25 September 1997 the Court handed down a judgment in which neither side won. Hungary had not been entitled to abandon the works in 1989; Czechoslovakia had been entitled to prepare Variant C but not to put it into operation in October 1992; the 1977 treaty was still in force; and the two governments were told to negotiate in good faith and to compensate each other. They are still negotiating — Slovakia finally withdrew a follow-up claim in 2017. The power station's eight turbines produce about eight per cent of Slovakia's electricity, the two locks carry the Danube's shipping, and the town that lent its name to all of it got its town charter back on 1 January 2016.Slovensko sa 1. januára 1993 osamostatnilo a zdedilo aj vodné dielo, aj spor. Oba štáty sa dohodli predložiť ho Medzinárodnému súdnemu dvoru a ten 25. septembra 1997 vyniesol rozsudok, v ktorom nevyhrala ani jedna strana. Maďarsko nemalo právo v roku 1989 práce opustiť; Československo malo právo variant C pripraviť, ale nie ho v októbri 1992 spustiť; zmluva z roku 1977 naďalej platí; a obe vlády majú v dobrej viere rokovať a navzájom si nahradiť škodu. Rokujú dodnes — Slovensko svoju nadväzujúcu žalobu napokon v roku 2017 stiahlo. Osem turbín elektrárne vyrobí asi osem percent slovenskej elektriny, dve plavebné komory prevedú dunajskú lodnú dopravu a mesto, ktoré tomu všetkému požičalo meno, dostalo mestské práva späť 1. januára 2016.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.