Lednické Rovne are two things at once: the flat ground under an old castle, and a company village built by a glassmaker. The castle came first — Lednica, on a limestone crag up the valley, with a line of owners that ends in a robber knight and an imperial torch. The village you see now is essentially the work of one man, Jozef Schreiber, who bought the estate in 1890 and had glass furnaces alight by 1892. Glass has been made here every year since.Lednické Rovne sú dve veci naraz: rovina pod starým hradom a fabrická obec, ktorú postavil sklár. Najprv bol hrad — Lednica na vápencovom brale hore v doline, s radom majiteľov, ktorý sa končí lúpežným rytierom a cisárskou fakľou. Dnešná obec je v podstate dielom jedného človeka, Jozefa Schreibera, ktorý panstvo kúpil v roku 1890 a v roku 1892 tu už horeli sklárske pece. Sklo sa tu odvtedy vyrába každý rok.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
Lednica castle was built in the second half of the thirteenth century, in the wave of stone castles the Kingdom of Hungary raised after the Mongol invasion of 1241 had shown what timber walls were worth. Its job was the north-western frontier: the way over the White Carpathians into Moravia runs behind it, and the Váh road runs below. Between 1259 and 1269 a man called Marek is recorded as count of Lednica. The flat land at the foot of the valley — the Rovne of the name, meaning simply “the flats” — belonged to that castle’s estate.Lednický hrad postavili v druhej polovici 13. storočia, vo vlne kamenných hradov, ktoré Uhorské kráľovstvo stavalo po vpáde Mongolov v roku 1241, keď sa ukázalo, čo vydržia drevené hradby. Jeho úlohou bola severozápadná hranica: za ním vedie cesta cez Biele Karpaty na Moravu, pod ním považská cesta. V rokoch 1259 až 1269 sa spomína istý Marek ako lednický komes. Rovina na ústí doliny — tie Rovne z názvu — patrila k hradnému panstvu.
In the first decades of the fourteenth century Lednica fell into the hands of Matúš Čák of Trenčín, the most powerful lord in this part of the kingdom, who ran his castles as a private country. After his death the crown pulled the castle back: from 1321 it was royal again. Castles changed hands constantly like this, and every change reached the villages below in the same form — new dues, new bailiffs, new demands for labour.V prvých desaťročiach 14. storočia sa Lednica dostala do rúk Matúša Čáka Trenčianskeho, najmocnejšieho pána tejto časti kráľovstva, ktorý svoje hrady spravoval ako súkromnú krajinu. Po jeho smrti si hrad vzala späť koruna: od roku 1321 bol znova kráľovský. Hrady menili majiteľov ustavične a každá zmena dorazila do dedín pod nimi v tej istej podobe — nové dávky, noví úradníci, nové požiadavky na robotu.
In 1392 the castle was pledged to a Czech nobleman named Henk — pledging meant handing a castle to a creditor until a debt was paid, and debts were rarely paid. Under King Sigismund it passed to the brothers Sobek and Matej Bielik from Silesia, and it survived a spell of Hussite occupation. In 1475 Matthias Corvinus granted it to a supporter called Nehéz. The village of Lednické Rovne itself first appears in writing a few years earlier, in 1471, under the Hungarian name Lednicróna.V roku 1392 dali hrad do zálohu českému šľachticovi menom Henk — zálohovať hrad znamenalo odovzdať ho veriteľovi, kým sa dlh nesplatí, a dlhy sa splácali málokedy. Za kráľa Žigmunda prešiel na bratov Sobka a Mateja Bielikovcov zo Sliezska a prežil aj obdobie, keď v ňom sedela husitská posádka. V roku 1475 ho Matej Korvín daroval svojmu prívržencovi Nehézovi. Samotné Lednické Rovne sa v písomnostiach objavujú o pár rokov skôr, v roku 1471, pod maďarským menom Lednicróna.
In the autumn of 1533 the Podmanický brothers from Považská Bystrica took Lednica by assault, claiming it on the strength of a document from 1504, and then had the seizure recognised — that is how the law worked in the years after Mohács. They held it until 1558. In 1559 the imperial captain Imrich Telekesy bought the castle, and his grandson Michal turned it into a base for violence against the local peasants and travellers. A force under Thurzo moved against it on 11 September 1600; Michal fled to Poland, was caught, and was executed on 3 April 1601.Na jeseň 1533 dobyli Lednicu útokom bratia Podmanickovci z Považskej Bystrice — nárok si opierali o listinu z roku 1504 a záber si potom dali aj potvrdiť. Tak fungovalo právo v rokoch po Moháči. Držali hrad do roku 1558. V roku 1559 ho kúpil cisársky kapitán Imrich Telekesy a jeho vnuk Michal z neho urobil základňu násilia proti poddaným aj pocestným. Vojsko pod Thurzovým velením proti hradu zasiahlo 11. septembra 1600; Michal ušiel do Poľska, chytili ho a 3. apríla 1601 popravili.
A marriage in 1616 carried Lednica into the enormous estates of the Rákóczi family, and that is what decided its end. Ferenc Rákóczi II led the last great Hungarian uprising against the Habsburgs from 1703, and his kuruc soldiers held this castle. After the imperial victory at Trenčín in 1708 it fell to the emperor’s army, and in 1710 imperial troops burned it so that it could never shelter rebels again. The Turks, who get the blame for most Slovak ruins, had nothing to do with this one.Sobášom v roku 1616 sa Lednica dostala do rozsiahlych majetkov Rákócziovcov a práve to rozhodlo o jej konci. František II. Rákóczi viedol od roku 1703 posledné veľké uhorské povstanie proti Habsburgovcom a jeho kuruci držali aj tento hrad. Po cisárskom víťazstve pri Trenčíne v roku 1708 pripadol cisárskemu vojsku a v roku 1710 ho cisárski vojaci vypálili, aby už nikdy nemohol poskytnúť útočisko povstalcom. Turci, ktorým sa pripisuje väčšina slovenských zrúcanín, s touto nemali nič spoločné.
Nobody rebuilt the castle. The Maďašovský family, who held it in pledge, attempted repairs in 1746, but when their line died out in 1754 the crown took it back and let it decay. The estate had long since moved down to the manor house on the flats — a Renaissance building of the later sixteenth century, probably begun by Štefan Telekesy, enlarged in baroque style late in the eighteenth century and given a classicist face in the nineteenth. Around 1800 Count Aspremont laid out the park around it, and that park, with its old and exotic trees, is still the village’s garden.Hrad už nikto neobnovil. Maďašovskovci, ktorí ho mali v zálohu, sa v roku 1746 pokúsili o opravy, no keď ich rod v roku 1754 vymrel, koruna si hrad vzala späť a nechala ho chátrať. Panstvo sa dovtedy dávno presťahovalo dolu do kaštieľa na rovine — renesančnej stavby z druhej polovice 16. storočia, ktorú podľa všetkého začal stavať Štefan Telekesy, koncom 18. storočia ju rozšírili barokovo a v 19. storočí dostala klasicistickú tvár. Okolo roku 1800 pri nej gróf Aspremont založil park a ten park so starými a exotickými drevinami slúži obci ako záhrada dodnes.
In 1890 Jozef Schreiber, a glass manufacturer of Czech origin born at Kožušany in Moravia, bought the Lednické Rovne estate — largely for its beech forests, because glass furnaces ate wood. By 1892 two furnaces were alight making sheet glass, and the works was among the most modern in Central Europe. From 1893 it pressed glass under the Kaiserkristall name and blew drinking glass by hand as Rona Crystal; in 1896 it became the first plant on the continent to use English pantograph engraving machines. Schreiber died here in March 1902 and was buried in a neo-Renaissance mausoleum he had built in the park.V roku 1890 kúpil lednickorovnianske panstvo Jozef Schreiber, sklársky podnikateľ českého pôvodu, narodený v Kožušanoch na Morave — kúpil ho najmä pre bukové lesy, lebo sklárske pece hltali drevo. V roku 1892 už horeli dve pece na tabuľové sklo a huta patrila k najmodernejším v strednej Európe. Od roku 1893 sa tu lisovalo sklo pod menom Kaiserkristall a ručne fúkalo nápojové sklo ako Rona Crystal; v roku 1896 tu ako v prvom závode na kontinente zaviedli anglické pantografy na zdobenie skla. Schreiber tu v marci 1902 zomrel a pochovali ho v novorenesančnom mauzóleu, ktoré si dal v parku postaviť.
In 1910 Eduard Schreiber, of the same glassmaking family, shot a short story film in the manor park here, called Únos — “The Abduction”. It was the only film he ever made, and it is generally counted as the first feature film shot on Slovak soil. It is a small thing in itself, but it says a great deal about what a glassworks fortune could pay for in a village of a few hundred people: a park, a house full of glass, and a film camera.V roku 1910 nakrútil Eduard Schreiber z tej istej sklárskej rodiny v tunajšom kaštieľskom parku krátky hraný film s názvom Únos. Bol to jediný film, aký kedy urobil, a spravidla sa považuje za prvý hraný film nakrútený na Slovensku. Sama osebe je to drobnosť, no veľa hovorí o tom, čo si mohol sklársky majetok dovoliť v dedine s pár stovkami obyvateľov: park, dom plný skla — a filmovú kameru.
After 1918 the glassworks found itself in a new country, behind new borders and facing different customers, and for a time it switched much of its output to lamp cylinders — the glass chimneys of paraffin lamps, still the ordinary way to light a house in most Slovak villages. By then Lednické Rovne was the largest and most modern plant in the whole Schreiber und Neffen firm, whose head office was in Vienna. A village in the Váh valley was supplying tableware to hotels, sanatoria and cafés across Central Europe.Po roku 1918 sa huta ocitla v novom štáte, za novými hranicami a s inými odberateľmi, a časť výroby na čas preorientovala na lampové cylindre — sklenené valce do petrolejových lámp, ktoré vo väčšine slovenských dedín stále znamenali svetlo. Lednické Rovne boli vtedy najväčším a najmodernejším závodom celej viedenskej firmy Schreiber und Neffen. Dedina na Považí zásobovala nápojovým sklom hotely, sanatóriá a kaviarne po celej strednej Európe.
When Germany annexed Austria in 1938 the Vienna head office came under German control, and through the Creditanstalt-Bankverein bank the Nazi state controlled the firm — this works included. On 18 February 1942 the Lednické Rovne glassworks was separated out as a company of its own inside the Slovak State.Keď Nemecko v roku 1938 obsadilo Rakúsko, viedenské ústredie prešlo pod nemeckú kontrolu a prostredníctvom banky Creditanstalt-Bankverein ovládal firmu — aj tunajší závod — nacistický štát. 18. februára 1942 sa lednickorovnianska skláreň vyčlenila ako samostatná spoločnosť v rámci Slovenského štátu.
The works was placed under national administration on 25 October 1945, became the national enterprise Slovenské sklárne, Lednické Rovne in 1946, and was folded into a larger combine in 1950; from 1972 it belonged to Tatrasklo, a group of five Slovak glassworks run from Trnava. Through those decades it exported hard, because Czechoslovak glass sold well abroad and the state wanted the foreign currency. In 1988 the manor house, rebuilt for the purpose, opened as the Slovak Glass Museum — an industry putting its own history on show in the house its founder had bought.Závod dali 25. októbra 1945 pod národnú správu, v roku 1946 z neho vznikol národný podnik Slovenské sklárne Lednické Rovne a v roku 1950 ho začlenili do väčšieho celku; od roku 1972 patril do Tatraskla, skupiny piatich slovenských sklární riadenej z Trnavy. Po celé tie desaťročia tvrdo vyvážal, lebo československé sklo išlo v zahraničí na odbyt a štát potreboval devízy. V roku 1988 sa v prestavanom kaštieli otvorilo Slovenské sklárske múzeum — priemysel vystavil vlastné dejiny v dome, ktorý kedysi kúpil jeho zakladateľ.
On 1 May 1992 the enterprise became a joint-stock company and took RONA as its brand abroad, reviving the old Rona Crystal name; after several restructurings it settled as RONA, a.s. on 1 January 2003. It now turns out something like sixty million pieces a year and exports to more than eighty countries. Part of the range is still blown and finished by hand, so the village still contains glassmakers, cutters and decorators — a craft handed on inside one place for well over a century.1. mája 1992 sa podnik zmenil na akciovú spoločnosť a pre zahraničné trhy si vzal značku RONA, ktorá oživila staré meno Rona Crystal; po viacerých zmenách sa 1. januára 2003 ustálil ako RONA, a. s. Dnes vyrobí okolo šesťdesiat miliónov kusov ročne a vyváža do vyše osemdesiatich krajín. Časť sortimentu sa stále fúka a dokončuje ručne, takže v obci žijú sklári, brusiči a maliari skla — remeslo, ktoré sa na jednom mieste odovzdáva už vyše storočia.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.