In 1646 the last of the Bánffys died and Beckov was divided among heirs. That is how most Slovak castles actually died: not stormed, but split between co-owners who each preferred a warm manor house down in the village to a share in a cold fortress on a rock, and none of whom would pay for the roof. Parts of the castle ended up serving as a prison and as barracks. Meanwhile the anti-Habsburg uprisings burned through this county — Thököly's in the 1680s, then Rákóczi's from 1703, whose kuruc army was broken at Trenčín, an hour up the river, on 3 August 1708 — and afterwards imperial commanders pulled down castles all over the kingdom so that rebels could never use them again. Beckov survived that. It did not survive what came next.Roku 1646 zomrel posledný z Bánfiovcov a Beckov sa rozdelil medzi dedičov. Práve takto väčšina slovenských hradov v skutočnosti zanikla: nie dobytím, ale rozdrobením medzi spolumajiteľov, z ktorých každý dal prednosť teplej kúrii v dedine pred podielom na studenej pevnosti na skale — a nikomu sa nechcelo platiť strechu. Časti hradu napokon slúžili ako väzenie a ako kasárne. Krajom medzitým prešli protihabsburské povstania — Tököliho v osemdesiatych rokoch sedemnásteho storočia a od roku 1703 Rákociho, ktorého kurucké vojsko utrpelo 3. augusta 1708 pri Trenčíne, hodinu proti prúdu rieky, rozhodujúcu porážku — a cisárski velitelia potom po celom kráľovstve búrali hrady, aby ich povstalci už nemohli použiť. Beckov toto prežil. Neprežil to, čo prišlo vzápätí.
