Nová Sedlica is the easternmost village in Slovakia and the place where the tarmac stops. Its history is mostly the history of a border moving around it: the village has been in the Kingdom of Hungary, in Czechoslovakia, in Hungary again, and in Slovakia, without ever moving an inch. And the thing it is now famous for is not something that was built here but something that was never cut down — the beech forest on the ridge above.Nová Sedlica je najvýchodnejšia obec Slovenska a miesto, kde sa končí asfalt. Jej dejiny sú predovšetkým dejinami hranice, ktorá sa okolo nej posúvala: obec bola v Uhorskom kráľovstve, v Československu, potom znovu v Maďarsku a napokon na Slovensku — a pritom sa nepohla ani o piaď. A to, čím je dnes známa, tu nikto nepostavil; je to naopak niečo, čo tu nikto nikdy nezoťal — bukový les na hrebeni nad ňou.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Ottoman centuryOsmanské storočie
Nová Sedlica is first mentioned in writing in 1630, which is very late for a Slovak village and tells you something on its own. The people who made these settlements were Rusyn herding families, Eastern-rite Christians who moved along the Carpathian arc into the high valleys through the late medieval and early modern centuries, living off sheep, cattle, timber and a few thin fields. The good land at the bottom of a valley is always taken first, so a village at the very head of one is usually among the last to be founded — and the last to be written down. The lords of upper Zemplín in that century were the Drugeths of Humenné.Nová Sedlica sa v písomnostiach prvý raz spomína v roku 1630, čo je na slovenskú obec veľmi neskoro — a už to samo o sebe čosi hovorí. Tieto osady zakladali rusínske pastierske rodiny, kresťania východného obradu, ktorí sa v neskorom stredoveku a na začiatku novoveku posúvali po oblúku Karpát do vysokých dolín a živili sa ovcami, dobytkom, drevom a pár chudobnými poľami. Dobrá pôda na dne doliny je zabraná vždy prvá, takže obec v samom závere doliny býva medzi poslednými založenými — a poslednými zapísanými. Pánmi horného Zemplína boli v tom storočí Drugetovci z Humenného.
In 1745 the village built its wooden church of St Michael the Archangel — logs, shingles and a three-part plan, the standard shape of a Greek Catholic church: Eastern-rite Christians who keep the Byzantine liturgy, the icon screen and married priests, but recognise the pope. It is the oldest thing Nová Sedlica ever made, and you cannot see it here. The church was taken apart and re-erected in the open-air museum in the chateau park at Humenné, where it stands today and where you can walk into it. Whether that counts as rescue or as loss is a fair question to argue about.V roku 1745 si obec postavila drevený chrám svätého Michala archanjela — zrub, šindeľ a trojdielny pôdorys, teda obvyklá podoba gréckokatolíckeho chrámu. Gréckokatolíci sú kresťania východného obradu: držia sa byzantskej liturgie, ikonostasu a ženatých kňazov, ale uznávajú pápeža. Je to najstaršia vec, akú kedy Nová Sedlica vytvorila — a tu ju neuvidíte. Chrám rozobrali a znovu postavili v skanzene v kaštieľskom parku v Humennom, kde stojí dodnes a kam sa dá vojsť. Či to rátať ako záchranu, alebo ako stratu, je otázka, o ktorej sa dá poctivo hádať.
Under Austria-Hungary the Rusyn villages of the far east were among the poorest places in the kingdom: no industry, no railway, thin soil and long winters. The answer, from the 1880s onwards, was emigration — to the mines and steel mills of the United States. The scale is easy to underestimate: in nearby Snina in 1910, 466 of the town's 2,939 inhabitants were already abroad, roughly one person in six. Money sent home from America paid for roofs, land and church bells in villages like this one, and a great many of those who left never came back.Za Rakúsko-Uhorska patrili rusínske obce ďalekého východu k najchudobnejším miestam kráľovstva: žiadny priemysel, žiadna železnica, chudobná pôda a dlhé zimy. Odpoveďou bolo od osemdesiatych rokov 19. storočia vysťahovalectvo — do baní a oceliarní v Spojených štátoch. Rozsah sa dá ľahko podceniť: v neďalekej Snine bolo v roku 1910 zo 2 939 obyvateľov už 466 v zahraničí, teda zhruba každý šiesty. Peniaze poslané z Ameriky platili v takýchto dedinách strechy, pôdu aj zvony a veľká časť tých, čo odišli, sa už nikdy nevrátila.
The main Carpathian crest that carries the border above Nová Sedlica was the front line of the winter of 1914–15. Russian armies came over the passes on either side of this ridge and Austro-Hungarian armies fought to push them back, month after month, in snow and at altitude. It was among the deadliest campaigns of the whole war, and much of the killing was done by frostbite and typhus rather than by rifles. The military cemeteries scattered through the Snina district are what is left of it, and the ridge the walkers now cross to reach Kremenec was a place men were ordered to die on.Hlavný karpatský hrebeň, po ktorom vedie hranica nad Novou Sedlicou, bol v zime 1914 – 1915 frontovou líniou. Ruské armády prichádzali cez priesmyky po oboch stranách tohto chrbta a rakúsko-uhorské vojská ich mesiac po mesiaci tlačili späť — v snehu a vo výške. Patrilo to k najsmrteľnejším ťaženiam celej vojny a väčšinu obetí si vyžiadali omrzliny a týfus, nie pušky. Vojenské cintoríny roztrúsené po sninskom okrese sú tým, čo po nej ostalo — a hrebeň, po ktorom dnes turisti kráčajú na Kremenec, bol miestom, kde ľuďom rozkázali umrieť.
When Austria-Hungary broke up in 1918 the Rusyn-speaking country of the north-east was divided by a new administrative line. Some of it became Subcarpathian Ruthenia, an autonomous province of Czechoslovakia further east; the rest, including Nová Sedlica, was simply part of Slovakia. At the time it made almost no difference — the same families, the same priest, the same market. It decided everything about the next thirty years, because it decided which state's history the village would have to live through.Keď sa v roku 1918 rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, rozdelila rusínsky hovoriaci severovýchod nová administratívna čiara. Časť z neho sa stala Podkarpatskou Rusou, autonómnou krajinou Československa ležiacou východnejšie; zvyšok vrátane Novej Sedlice bol jednoducho súčasťou Slovenska. Vtedy to takmer nič nezmenilo — tie isté rodiny, ten istý kňaz, ten istý trh. Rozhodlo to však o všetkom, čo prišlo v nasledujúcich tridsiatich rokoch, lebo to rozhodlo, dejinami ktorého štátu bude musieť obec prejsť.
The Slovak State was declared on 14 March 1939. Nine days later Hungary attacked it, and in the Little War of 23–31 March 1939 Slovakia was forced to give up a strip of its eastern border — 1,697 square kilometres, 69,930 people and 78 municipalities, the country around Stakčín and Sobrance. Nová Sedlica was inside that strip. So for most of the Second World War the easternmost village in Slovakia was not in Slovakia: it was in Hungary, and the border with the Slovak State ran a short way down its own valley.Slovenský štát vyhlásili 14. marca 1939. O deväť dní naň zaútočilo Maďarsko a v malej vojne 23. – 31. marca 1939 muselo Slovensko odstúpiť pás východného pohraničia — 1 697 km², 69 930 obyvateľov a 78 obcí, teda kraj okolo Stakčína a Sobraniec. Nová Sedlica ležala v tomto páse. Väčšinu druhej svetovej vojny teda najvýchodnejšia obec Slovenska vôbec nebola na Slovensku: patrila Maďarsku a hranica so Slovenským štátom viedla kúsok nižšie po jej vlastnej doline.
Because of that border, the war this village lived through was Hungary's. The Slovak National Uprising of 29 August 1944 was fought in central Slovakia and never came near here. Germany occupied Hungary on 19 March 1944.Pre onú hranicu bola vojna, ktorú táto obec prežila, vojnou maďarskou. Slovenské národné povstanie z 29. augusta 1944 sa bilo na strednom Slovensku a sem sa nikdy nepriblížilo. Nemecko obsadilo Maďarsko 19. marca 1944.
The Soviet offensive through the Carpathians began on 8 September 1944 and crossed the old Czechoslovak border on 6 October. Because Nová Sedlica sits where Slovakia begins, it was reached almost at once: the Red Army entered the village on 16 October 1944 — six weeks before Snina and Humenné, which are down the valley to the west. Being the last village in the country meant being the first one freed. Afterwards the territory Hungary had taken in 1939 went back to Czechoslovakia, and the village was in Slovakia again.Sovietska ofenzíva cez Karpaty sa začala 8. septembra 1944 a 6. októbra prekročila starú československú hranicu. Keďže Nová Sedlica leží tam, kde sa Slovensko začína, dostala sa na rad takmer okamžite: Červená armáda vstúpila do obce 16. októbra 1944 — šesť týždňov pred Sninou a Humenným, ktoré ležia nižšie v doline na západ. Byť poslednou obcou krajiny znamenalo byť prvou oslobodenou. Územie, ktoré si Maďarsko vzalo v roku 1939, sa potom vrátilo Československu a obec bola opäť na Slovensku.
In 1945 Czechoslovakia ceded Subcarpathian Ruthenia to the Soviet Union, so the ridge above Nová Sedlica became the frontier of the USSR itself, and the whole border zone was closed, patrolled and hard to enter even for the people who lived in it. On 28 April 1950 the state abolished the Greek Catholic Church and handed its parishes to the Orthodox Church — in a Rusyn village that changed the church you were born into. Farms were collectivised, the young left for the towns and the wages there, and in the 1970s seven villages one valley to the west were emptied altogether for the Starina reservoir. The village did not die; it thinned, year by year.V roku 1945 odstúpilo Československo Podkarpatskú Rus Sovietskemu zväzu, takže hrebeň nad Novou Sedlicou sa stal hranicou samotného ZSSR a celé pohraničné pásmo zavreli, strážili a bolo ťažko prístupné aj pre ľudí, čo v ňom bývali. 28. apríla 1950 štát zrušil gréckokatolícku cirkev a jej farnosti odovzdal pravoslávnej cirkvi — v rusínskej dedine to znamenalo zmenu cirkvi, do ktorej sa človek narodil. Gazdovstvá združstevnili, mladí odchádzali za prácou do miest a v sedemdesiatych rokoch celkom vysťahovali sedem obcí o dolinu západnejšie kvôli vodnej nádrži Starina. Obec nezanikla; rok po roku redla.
The Velvet Revolution of November 1989 ended communist rule and opened the closed frontier zone: for the first time in forty years you could walk up to the ridge without permission. The Greek Catholic parish, permitted again since 1968, could work openly. None of it reversed the other trend. There were 365 people living here in 1995, 322 in 2005, 289 in 2015 and 231 in 2025 — a fall of about a fifth in the last decade alone. Freedom of movement, in a village at the end of a dead-end valley, mostly means freedom to move away.Nežná revolúcia v novembri 1989 ukončila vládu komunistov a otvorila uzavreté pohraničné pásmo: prvý raz po štyridsiatich rokoch sa dalo vyjsť na hrebeň bez povolenia. Gréckokatolícka farnosť, znovu povolená od roku 1968, mohla pôsobiť naplno. Ten druhý trend to nezvrátilo. V roku 1995 tu žilo 365 ľudí, v roku 2005 už len 322, v roku 2015 dvestoosemdesiatdeväť a v roku 2025 dvestotridsaťjeden — pokles asi o pätinu za jediné desaťročie. Sloboda pohybu znamená v obci na konci slepej doliny predovšetkým slobodu odsťahovať sa.
Since 1 January 1993 the village has been in the independent Slovak Republic, and its value to that republic is a forest nobody ever exploited. Poloniny National Park was declared on 1 October 1997; in 2007 UNESCO inscribed Stužica, Havešová and Rožok on the World Heritage List as part of the primeval beech forests of the Carpathians — woodland never felled, never replanted, with dead trees left where they fall. A small herd of European bison was brought back in 2004, and in 2010 this became Slovakia's first dark-sky park, because there is no town near enough to spoil the night. Above the village, Kremenec carries the point where Slovakia, Poland and Ukraine meet — the easternmost ground in the country.Od 1. januára 1993 je obec v samostatnej Slovenskej republike a jej hodnotou pre túto republiku je les, ktorý nikto nikdy nevyužil. Národný park Poloniny vyhlásili 1. októbra 1997; v roku 2007 zapísalo UNESCO Stužicu, Havešovú a Rožok do zoznamu svetového dedičstva ako súčasť karpatských bukových pralesov — lesa, ktorý nikdy nerúbali, nikdy nezalesňovali a v ktorom mŕtve stromy zostávajú tam, kam padli. V roku 2004 sem vrátili malé stádo zubra hrivnatého a v roku 2010 sa tu zriadil prvý slovenský park tmavej oblohy — široko-ďaleko niet mesta, ktoré by noc pokazilo. Nad obcou je na Kremenci bod, kde sa stretávajú Slovensko, Poľsko a Ukrajina: najvýchodnejšie miesto krajiny.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.