The castle burned in 1799 and nobody rebuilt it, for a reason that is dull and true: the owners had moved downhill long before. A comfortable late-Renaissance manor house had gone up in the village in 1668, and once a family can live on the flat with glass windows and a warm room, a windy limestone crest is a cost rather than a home. Through the nineteenth and twentieth centuries the ruin did what unroofed ruins do — vaults came down, walls fell outward, and stone was carried off for building below. The ridge turned into a view, a postcard and a Sunday walk. Meanwhile the story attached to it grew a great deal faster than the walls decayed.Hrad v roku 1799 vyhorel a nikto ho neobnovil, a to z nudného a pravdivého dôvodu: majitelia sa dávno predtým presťahovali dolu. V obci stál od roku 1668 pohodlný neskororenesančný kaštieľ, a keď rodina môže bývať na rovine, so sklenými oknami a vykúrenou izbou, je veterný vápencový hrebeň nákladom, nie domovom. Cez devätnáste a dvadsiate storočie robila zrúcanina to, čo zrúcaniny bez strechy robievajú — klenby popadali, múry sa vyvaľovali a kameň si ľudia odnášali na stavby dolu v dedine. Z hrebeňa sa stal výhľad, pohľadnica a cieľ nedeľnej vychádzky. Príbeh, ktorý sa naň nalepil, medzitým rástol oveľa rýchlejšie, než múry chátrali.
