Poprad is five towns pretending to be one. Four medieval Spiš market towns and a village sat within a few kilometres of each other under the High Tatras for seven hundred years, arguing about markets and tolls. Then a railway was laid across the meadows in 1871, the smallest of them happened to get the station, and within a lifetime it had swallowed the rest. That is why a modern industrial town has a complete medieval square inside it: Spišská Sobota, which was the rich one before the trains came.Poprad je päť miest, ktoré sa tvária ako jedno. Štyri stredoveké spišské mestečká a jedna dedina ležali pod Vysokými Tatrami pár kilometrov od seba sedemsto rokov a hádali sa o trhy a mýta. Potom v roku 1871 položili cez lúky železnicu, stanicu dostalo zhodou okolností to najmenšie z nich — a za jeden ľudský vek pohltilo ostatné. Preto má dnešné priemyselné mesto vo vnútri celé stredoveké námestie: Spišskú Sobotu, ktorá bola pred príchodom vlakov tá bohatá.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
The Poprad is the odd one out among Slovak rivers: it runs north, out of the country, and by way of the Dunajec and the Vistula its water reaches the Baltic instead of the Black Sea. The settlement took its name from the river. The word Poprad appears in a charter as early as 1209, and the village itself is first named in writing on 16 March 1256, in a donation deed of King Béla IV. A first written mention is a fact about a document, not about when people arrived — there were farmers on this ground long before any clerk wrote its name down.Poprad je medzi slovenskými riekami výnimka: tečie na sever, von z krajiny, a cez Dunajec a Vislu sa jeho voda dostane do Baltského mora, nie do Čierneho. Osada dostala meno po rieke. Slovo Poprad sa v listine objavuje už roku 1209, samotnú dedinu však písomne menuje až darovacia listina kráľa Bela IV. zo 16. marca 1256. Prvá písomná zmienka je pritom údaj o listine, nie o tom, kedy sem prišli ľudia: na tejto pôde sa gazdovalo dávno predtým, než jej niekto zapísal meno.
The Mongol army that broke the Hungarian king's forces in 1241 rode through Spiš and emptied it. What King Béla IV did afterwards shaped the whole region: he invited German settlers in as hospites — guests, who came with written charters promising them their own law and their own elected judges — and Spiš filled up with new towns. Poprad became a German-speaking place; its German name, Deutschendorf, simply means German Village. By 1276 two settlements stood side by side here, Poprad and Nemecká Ves, and the four neighbours that would one day be swallowed — Spišská Sobota, Veľká, Matejovce and Stráže — were growing in exactly the same way.Mongolské vojsko roku 1241 rozdrvilo uhorské kráľovské vojsko a prehnalo sa krajinou; Spiš po ňom ostal takmer prázdny. Dôležitejšie je však to, čo urobil kráľ Belo IV. potom. Pozval nemeckých osadníkov ako hostí, po latinsky hospites, a listiny im sľubovali vlastné právo aj vlastných volených richtárov. Spiš sa za dve generácie zaplnil novými mestečkami. Poprad sa stal nemecky hovoriacim mestom a jeho nemecké meno Deutschendorf znamená doslova Nemecká Ves; roku 1276 tu vedľa seba stáli dve samostatné osady, Poprad a Nemecká Ves. Rovnako rástli aj štyria susedia, ktorých raz Poprad pohltí: Spišská Sobota, Veľká, Matejovce a Stráže.
The Spiš towns did not answer to a local lord. They formed a self-governing province — twenty-four towns at its widest — whose count was chosen by the towns' own judges and who answered to the king. Poprad joined it in the fourteenth century. This is the single most useful thing to know about the region: its towns held their privileges in writing, so they bargained as equals, ran their own markets and courts, and grew rich on the trade road running north to Poland. Of the five towns that make up Poprad today, Spišská Sobota did that best, which is why its square is the one still standing.Spišské mestá sa nezodpovedali miestnemu zemepánovi. Tvorili samosprávnu provinciu — v najväčšom rozsahu dvadsaťštyri miest — na čele s grófom, ktorého si volili richtári miest, a zodpovedali sa priamo kráľovi. Poprad sa k nim pripojil v 14. storočí. O tomto kraji je dobré vedieť predovšetkým toto: jeho mestá mali svoje výsady napísané, a tak sa zhovárali ako rovný s rovným, viedli vlastné trhy aj vlastné súdy a bohatli na obchodnej ceste na sever do Poľska. Z piatich miest, ktoré dnes tvoria Poprad, to najlepšie zvládla Spišská Sobota — preto stojí práve jej námestie dodnes.
In 1412 King Sigismund of Luxembourg needed money for a war in the south and borrowed it from the Polish king Władysław II Jagiełło. The security was land: thirteen Spiš towns — Poprad, Spišská Sobota, Veľká, Stráže and Matejovce among them — together with the estates of Ľubovňa, Podolinec and Hniezdne. The towns stayed legally part of Hungary, but they were governed from Ľubovňa castle by a Polish starosta, a royal governor. The loan was never repaid. An arrangement meant to last a few years lasted three hundred and sixty, until 1772 — long enough to shape half the buildings in Spiš and a good deal of how people here still think about borders.Roku 1412 potreboval kráľ Žigmund Luxemburský peniaze na vojnu na juhu a požičal si ich od poľského kráľa Vladislava II. Jagelovského. Zárukou bola pôda: trinásť spišských miest — medzi nimi Poprad, Spišská Sobota, Veľká, Stráže aj Matejovce — a osobitne panstvá Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. Mestá zostali právne súčasťou Uhorska, spravoval ich však z Ľubovnianskeho hradu poľský starosta, teda kráľovský správca. Pôžičku nikto nesplatil. To, čo malo trvať pár rokov, trvalo tristošesťdesiat rokov, až do roku 1772 — dosť dlho na to, aby to poznačilo polovicu spišských stavieb aj to, ako tu ľudia dodnes rozmýšľajú o hraniciach.
The Reformation reached the German burghers of Spiš early and stayed. While the Ottoman wars burned across southern Hungary, these towns — tucked behind the mountains and administered from Poland — were largely left alone, which is why so much sixteenth-century work survives here and so little further south. The best of it in Poprad is in Spišská Sobota: the church of St George, whose winged high altar is attributed to the workshop of Master Pavol of Levoča, the carver of the famous altar in Levoča itself. A small town could afford an artist of that rank. That is what the trade road paid for.Reformácia prišla k nemeckým mešťanom na Spiši skoro a zostala. Kým sa juhom Uhorska prevaľovali osmanské vojny, tieto mestá — schované za horami a spravované z Poľska — sa im z väčšej časti vyhli, a práve preto sa tu zachovalo toľko práce zo 16. storočia a na juhu takmer nič. Najkrajšie z toho, čo Poprad má, je v Spišskej Sobote: kostol svätého Juraja s krídlovým hlavným oltárom, ktorý sa pripisuje dielni Majstra Pavla z Levoče, rezbára slávneho levočského oltára. Malé mesto si vedelo umelca takej triedy zaplatiť — a práve to prinášala obchodná cesta.
Poprad's oldest factory was a paper mill, working from 1692 — a reminder that industry here is older than any chimney. Then in 1772, during the First Partition of Poland, Austria took the pawned towns back, and from that point they were administered as the Province of Sixteen Spiš Towns inside Hungary. Three and a half centuries of divided loyalty ended in a single administrative act. Nobody moved and nothing was destroyed, but the courts, the taxes and the officials all changed, and the towns had to learn to be Hungarian towns again.Najstaršou popradskou fabrikou bola papiereň, ktorá pracovala od roku 1692 — pripomienka, že priemysel je tu starší než hociktorý komín. Roku 1772 sa pri prvom delení Poľska skončil dlhý poľský záloh: Rakúsko zálohované mestá obsadilo späť a odvtedy sa spravovali ako provincia šestnástich spišských miest v rámci Uhorska. Tri a pol storočia rozdelenej príslušnosti sa skončili jediným úradným aktom. Nikto sa nesťahoval a nič sa neborilo, zmenili sa však súdy, dane aj úradníci — a mestá sa museli nanovo naučiť byť uhorskými mestami.
In 1871 the Košice–Bohumín railway was driven along the basin, and the station went up on Poprad's ground rather than Spišská Sobota's. It decided everything. Freight, sawmills and workshops came to the tracks; the rich medieval neighbour stopped growing and the small one took off. From 1908 a narrow electric railway began climbing from the same station to Starý Smokovec, reaching Štrbské Pleso by 1912, and the High Tatras became a place an ordinary family could get to in an afternoon. Poprad has been the gateway to the mountains ever since — and Spišská Sobota, frozen at exactly that moment, is now the reason people stop.Roku 1871 prešla kotlinou Košicko-bohumínska železnica a stanica vyrástla na popradskom, nie na sobotskom chotári. Rozhodlo to o všetkom. Za koľajnicami prišli sklady, píly a dielne; bohatý stredoveký sused prestal rásť a malý Poprad sa rozbehol. Od roku 1908 začala od tej istej stanice stúpať úzkorozchodná elektrická železnica do Starého Smokovca a roku 1912 dosiahla Štrbské Pleso — Vysoké Tatry sa tak stali miestom, kam sa obyčajná rodina dostala za jedno popoludnie. Poprad je odvtedy bránou do hôr. A Spišská Sobota, zamrznutá presne v tom okamihu, je dnes dôvodom, prečo tu ľudia zastanú.
Men from the Spiš towns were called up into Hungarian regiments and died in Galicia, in Serbia and in Italy like everyone else in the monarchy. In the winter of 1914–15 the Russian army pushed through the Carpathian passes into the north-east of what is now Slovakia. It never reached the Poprad basin, but it came close enough for people here to understand that the empire could lose. When Austria-Hungary collapsed in the autumn of 1918, the German-speaking burghers of Poprad woke up in a state called Czechoslovakia that they had not chosen.Mužov zo spišských miest odviedli do uhorských plukov a umierali v Haliči, v Srbsku i v Taliansku ako všetci ostatní v monarchii. V zime 1914 – 1915 prenikla ruská armáda cez karpatské priesmyky na severovýchod dnešného Slovenska. Do popradskej kotliny sa nedostala, bola však dosť blízko na to, aby tu ľudia pochopili, že ríša môže prehrať. Keď sa na jeseň 1918 Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, zobudili sa nemeckí mešťania Popradu v štáte s menom Československo, ktorý si nevybrali.
Czechoslovakia was declared in October 1918 and Poprad, like all of Spiš, became part of it. Poland claimed the northern Spiš and Orava outright; a plebiscite was prepared and then abandoned, and in July 1920 the Conference of Ambassadors simply drew a line, leaving a scatter of villages on the Polish side. In 1927 Poprad became the seat of its district, which mattered more locally than any treaty. Between the wars it was a small town with three languages in its streets — Slovak, German and Hungarian — and a Tatra tourist trade that was turning into its living.Československo vzniklo v októbri 1918 a Poprad sa spolu s celým Spišom stal jeho súčasťou. Poľsko si nárokovalo severný Spiš aj Oravu; pripravoval sa plebiscit, napokon sa od neho upustilo a v júli 1920 veľvyslanecká konferencia jednoducho nakreslila čiaru — niekoľko dedín ostalo na poľskej strane. Roku 1927 sa Poprad stal sídlom okresu, čo pre mesto znamenalo viac než ktorákoľvek zmluva. Medzi vojnami to bolo malé mesto s tromi jazykmi na uliciach — slovenčinou, nemčinou a maďarčinou — a s tatranským cestovným ruchom, ktorý sa práve stával jeho obživou.
The Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 and German troops moved into Spiš within days. The rising held longest in the mountains of central Slovakia; in this basin it was over quickly, though partisan groups worked out of the Tatra forests until the end. As the front came closer, the German-speaking population of Spiš was evacuated westward over the winter of 1944–45. On 28 January 1945 troops of the Soviet 18th Army took Poprad. Podolinec had fallen three days earlier and Kežmarok the day before: the war crossed the basin in under a week.Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a nemecké vojská vstúpili na Spiš v priebehu niekoľkých dní. Najdlhšie sa povstanie držalo v horách stredného Slovenska; v tejto kotline bolo rýchlo po ňom, hoci partizánske skupiny pôsobili v tatranských lesoch až do konca. Ako sa blížil front, nemecké obyvateľstvo Spiša cez zimu 1944 – 1945 evakuovali na západ. 28. januára 1945 obsadili Poprad vojaci sovietskej 18. armády. Podolínec padol tri dni predtým a Kežmarok o deň skôr: vojna prešla kotlinou za necelý týždeň.
After the war the German population of Spiš was expelled under the Beneš decrees, and centuries of German-speaking Poprad ended within two years. Then the map was redrawn: Spišská Sobota and Veľká were joined to Poprad in 1945, Stráže pod Tatrami in 1960 and Matejovce in 1974. Under communism the town multiplied — a wagon works, an appliance plant at Matejovce, food and packing industries, and estates of prefabricated flats for the people who came to work in them. A market town of a few thousand became the largest town under the Tatras, and its medieval centre survived mainly because the railway had left it behind in 1871.Po vojne bolo nemecké obyvateľstvo Spiša vysídlené na základe Benešových dekrétov a stáročia nemeckého Popradu sa skončili za dva roky. Potom sa prekreslila mapa: Spišskú Sobotu a Veľkú pripojili k Popradu roku 1945, Stráže pod Tatrami roku 1960 a Matejovce roku 1974. Za socializmu sa mesto niekoľkonásobne zväčšilo — vagónka, závod na spotrebiče v Matejovciach, potravinársky a baliarenský priemysel a sídliská pre ľudí, ktorí do nich prišli pracovať. Z trhového mestečka s pár tisíc obyvateľmi sa stalo najväčšie mesto pod Tatrami. Jeho stredoveké jadro sa zachovalo najmä preto, že ho železnica roku 1871 obišla.
The Velvet Revolution began with a student demonstration in Prague on 17 November 1989 and was carried by a general strike on 27 November; in Poprad, as in every district town, people came out onto the square and the local party leadership gave way without violence. What followed was harder than the revolution itself. Factories built to supply a guaranteed market inside the Soviet bloc had to find customers who were free to say no; employment fell, and a town assembled around heavy industry had to work out what else it was. Two things carried it through: the mountains on its doorstep, and a wagon works that could sell into western Europe.Nežná revolúcia sa začala študentskou demonštráciou v Prahe 17. novembra 1989 a niesol ju generálny štrajk 27. novembra; v Poprade, ako v každom okresnom meste, vyšli ľudia na námestie a miestne vedenie ustúpilo bez násilia. Ťažšie prišlo potom. Fabriky postavené pre zaručený odbyt vo východnom bloku si museli nájsť zákazníkov, ktorí môžu povedať nie; zamestnanosť klesla a mesto poskladané okolo ťažkého priemyslu muselo zistiť, čím ešte je. Preniesli ho cez to dve veci: hory za oknom a vagónka, ktorá sa dokázala presadiť aj v západnej Európe.
Slovakia became independent on 1 January 1993, and Poprad settled into the job it still does: the practical capital of the sub-Tatra region, though the mountains themselves belong to the neighbouring town of Vysoké Tatry. Freight wagons and bogies go out from here across Europe; the appliance plant at Matejovce traded as Whirlpool Slovakia until it was renamed Beko Manufacturing Slovakia in 2024; geothermal water from deep boreholes fills a bathing complex with the peaks on the skyline. Since Slovakia and Poland entered the Schengen area in December 2007 the border north of the town has had no checkpoint on it. And on 19 November 2004 a windstorm flattened roughly twelve thousand hectares of Tatra forest above the town in a single evening — the mountains are still growing out of it.Slovensko sa osamostatnilo 1. januára 1993 a Poprad sa usadil v úlohe, ktorú plní dodnes: je praktickým hlavným mestom Podtatranska, hoci samotné hory patria susednému mestu Vysoké Tatry. Nákladné vagóny a podvozky odtiaľto idú do celej Európy; závod v Matejovciach vystupoval ako Whirlpool Slovakia, kým ho roku 2024 nepremenovali na Beko Manufacturing Slovakia; geotermálna voda z hlbokých vrtov napĺňa veľký kúpaliskový areál so štítmi na obzore. Odkedy Slovensko aj Poľsko vstúpili v decembri 2007 do schengenského priestoru, na hranici severne od mesta nie je nijaká kontrola. A 19. novembra 2004 zvalil víchor nad mestom za jediný večer asi dvanásťtisíc hektárov tatranského lesa — hory z toho rastú dodnes.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.