Oravský Podzámok is the village under the rock, and almost everything that ever happened to it happened because of what stands on top. The castle above the street controlled the road north into Poland, and for six centuries it was where the whole of Orava was governed, owned and administered. The village below it housed the people who did that work: castle servants, estate clerks, foresters, and later railwaymen and smelters. Its name says the same thing: pod zámkom means under the castle.Oravský Podzámok je dedina pod skalou a takmer všetko, čo sa jej kedy stalo, sa stalo pre to, čo stojí nad ňou. Hrad nad ulicou strážil cestu na sever do Poľska a šesť storočí bol miestom, odkiaľ sa celá Orava spravovala, vlastnila a súdila. Dedina pod ním ubytovala ľudí, ktorí tú prácu robili: hradnú čeľaď, panských úradníkov, horárov a neskôr železničiarov a hutníkov. To isté hovorí aj jej meno: pod zámkom.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
In 1241 a Mongol army destroyed the Hungarian king's forces at Muhi and rode across the kingdom, and the lesson the survivors drew was that wooden forts were useless. King Béla IV spent the following decades pushing lords and the crown itself to build in stone on rock, and the mid-thirteenth-century castle here is one of the results: a stone fortress raised on the crag where a wooden fort had stood. Its job was the road — the valley below carries the route north over the mountains towards Poland, and whoever held the cliff held everything that moved on it. In 1267 King Béla IV took the castle into royal hands from Miko Balaša, giving Žilina, Varín and Sučany in exchange, which tells you how much a crag in a narrow valley was worth.V roku 1241 mongolské vojsko rozdrvilo uhorské sily pri Muhi a prehnalo sa krajinou a tí, čo prežili, si z toho odniesli jedno poučenie: drevené hradiská sú na nič. Belo IV. potom desaťročia tlačil pánov aj samotnú korunu, aby stavali z kameňa a na skale, a hrad z polovice 13. storočia je jedným z výsledkov: kamenná pevnosť na brale, kde predtým stálo drevené hradisko. Jeho úlohou bola cesta — dolinou pod ním vedie trasa cez hory na sever do Poľska a kto držal bralo, držal všetko, čo po nej išlo. V roku 1267 vzal Belo IV. hrad od Mika Balašu do kráľovských rúk a vymenil zaň Žilinu, Varín a Sučany, čo dosť presne hovorí, akú cenu malo bralo v úzkej doline.
In 1298 the castle belonged to Matúš Čák of Trenčín, the magnate who by then controlled most of what is now western and central Slovakia and behaved, in practice, as a king of his own. That was possible because the Árpád dynasty was dying out and the kingdom had no strong ruler; when a state weakens, the men who hold the castles simply keep them. Orava was the far northern corner of his territory. What matters for the village is that the castle was already the administrative centre of the whole of Orava — the place where the region's taxes were collected, its disputes judged and its records kept — and a settlement of servants, craftsmen and carters had grown at its foot to serve it.V roku 1298 patril hrad Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, magnátovi, ktorý vtedy ovládal väčšinu dnešného západného a stredného Slovenska a v praxi sa správal ako vlastný kráľ. Bolo to možné preto, že Arpádovci vymierali a kráľovstvo nemalo silného panovníka; keď štát zoslabne, tí, čo držia hrady, si ich jednoducho ponechajú. Orava bola najsevernejším kútom jeho územia. Pre dedinu je podstatné, že hrad už vtedy bol správnym strediskom celej Oravy — miestom, kde sa vyberali dane, súdili spory a uchovávali listiny — a pod ním vyrástla osada čeľade, remeselníkov a furmanov, ktorá ho obsluhovala.
In 1441 Peter Komorovský is recorded as castellan of Orava. These were the years when the kingdom had two claimants to the throne and effectively no government, and whole counties in the north were run by armed commanders who had come in with one side or the other and then stayed. Komorovský held Orava and Liptov much as a private possession. By the later fifteenth century the castle had passed to King Matthias Corvinus, who spent much of his reign prising exactly such men out of exactly such castles. For the village at the foot of the rock, a change of master meant a change of who its labour, its cartage and its taxes belonged to.V roku 1441 sa ako kastelán Oravy spomína Peter Komorovský. Boli to roky, keď malo kráľovstvo dvoch uchádzačov o trón a fakticky nijakú vládu a celé severné stolice riadili ozbrojení velitelia, ktorí prišli s jednou či druhou stranou a potom zostali. Komorovský držal Oravu a Liptov takmer ako súkromný majetok. V druhej polovici 15. storočia prešiel hrad kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý veľkú časť vlády strávil vypáčaním práve takýchto mužov z práve takýchto hradov. Pre dedinu pod bralom znamenala výmena pána zmenu toho, komu patrí jej robota, jej furmanka a jej dane.
In 1534 Ján of Dubovec held the castle with the rank of county sheriff, and in 1556 František Thurzo bought Orava Castle and its whole estate for 18,338 gold pieces — a very large sum, and the moment Orava stopped being royal property. Between 1556 and 1621 the Thurzós rebuilt and fortified the castle in stages, adding the Renaissance residential ranges that give the stack much of its present shape; because the summit rock is narrow, each new wing had to go a storey lower down the cliff, which is why the castle grew downward. In 1606 František's son Juraj Thurzo, later palatine — the highest officer of the kingdom after the king — obtained it as permanent hereditary property. The village under the rock appears in the written record of this estate in 1559.V roku 1534 držal hrad Ján z Dubovca s hodnosťou župana a v roku 1556 kúpil František Turzo Oravský hrad aj s celým panstvom za 18 338 zlatých — na tú dobu obrovskú sumu a chvíľu, keď Orava prestala byť kráľovským majetkom. V rokoch 1556 až 1621 dali Turzovci hrad postupne prestavať a opevniť a pridali renesančné obytné krídla, ktoré mu dodnes dávajú väčšinu jeho podoby; keďže vrcholové bralo je úzke, každé nové krídlo muselo o poschodie nižšie po skale, a preto hrad rástol nadol. V roku 1606 získal Františkov syn Juraj Turzo, neskorší palatín — najvyšší úradník kráľovstva po kráľovi — hrad do trvalého dedičného vlastníctva. Dedina pod bralom sa v písomnostiach tohto panstva objavuje v roku 1559.
Juraj Thurzo had seven daughters and no surviving son, and in 1626 those daughters met at Lietava Castle and founded the Orava Composessorate (Oravský komposesorát) — a body of co-heirs that owned and ran the whole Orava estate together, with its own directors, accounts and staff. It is an unusual arrangement and it lasted three centuries. It also explains this village: a shareholding estate needs an office, a treasury, stores, stables and housing for the people who keep the books, and all of that stood on the strip of flat ground between the cliff and the river. The castle above was the symbol; the working capital of Orava was the street below it.Juraj Turzo mal sedem dcér a nijakého žijúceho syna a v roku 1626 sa tie dcéry zišli na Lietavskom hrade a založili Oravský komposesorát — spoločenstvo spoludedičov, ktoré celé oravské panstvo vlastnilo a spravovalo spoločne, s vlastným riaditeľstvom, účtami a zamestnancami. Je to nezvyčajné usporiadanie a vydržalo tri storočia. Vysvetľuje aj túto dedinu: podielnické panstvo potrebuje kanceláriu, pokladnicu, sklady, maštale a byty pre ľudí, čo vedú knihy — a to všetko stálo na páse rovnej pôdy medzi skalou a riekou. Hrad hore bol symbol; skutočným hlavným mestom Oravy bola ulica pod ním.
In 1672 Gašpar Pika, commander of the castle guard, led a rising of Lutheran gentry and peasants against the Habsburgs and the Counter-Reformation, and the rebels held Orava Castle for a few weeks. Imperial mercenaries under General Johann von Sporck retook it, and on 28 November 1672 Sporck settled with the leaders: Pika was impaled on a stake here at Oravský Podzámok, and some seventy prisoners were sent to the galleys. How many others were executed, and how, is genuinely not known — four early depictions of the executions survive and they contradict one another, each attached to a different local legend. That is worth knowing in itself: a story everybody in the valley can tell is not the same thing as a fact a historian can prove.V roku 1672 viedol Gašpar Pika, veliteľ hradnej stráže, povstanie evanjelickej šľachty a sedliakov proti Habsburgovcom a protireformácii a povstalci Oravský hrad na niekoľko týždňov ovládli. Cisárski žoldnieri generála Johanna von Sporcka ho dobyli späť a 28. novembra 1672 sa Sporck s vodcami vyrovnal: Piku dal tu v Oravskom Podzámku naraziť na kôl a asi sedemdesiat zajatcov poslal na galeje. Koľko ďalších bolo popravených a akým spôsobom, sa skutočne nevie — zachovali sa štyri dobové vyobrazenia popravy a navzájom si protirečia, každé viazané na inú miestnu povesť. Aj to je poučné: príbeh, ktorý vie v doline vyrozprávať každý, ešte nie je fakt, ktorý vie historik dokázať.
Orava county's business had been drifting down the valley to Dolný Kubín since 1683, and in 1726 the move was settled for good when the Composessorate provided ground there for a county house. The castle kept its name in the administration — one of the four districts the county was divided into in 1777 was still called the Castle district — but the clerks had gone. Then in 1800 a fire, most probably from a spark out of a chimney, went through the whole complex and burned it out. The castle stood empty and roofless for most of the nineteenth century, and the village went on living off the estate's forests and sawmills without the fortress above it doing anything at all.Oravská stolica sa už od roku 1683 pomaly sťahovala dolinou nadol do Dolného Kubína a v roku 1726 sa presun uzavrel definitívne, keď tam komposesorát venoval pozemok na stoličný dom. Hrad si podržal meno aspoň v úradných papieroch — jeden zo štyroch okresov, na ktoré sa stolica v roku 1777 rozdelila, sa stále volal Hradný — ale pisári boli preč. Potom v roku 1800 prešiel celým areálom požiar, najpravdepodobnejšie od iskry z komína, a vypálil ho. Hrad stál prázdny a bez striech väčšinu 19. storočia a dedina žila ďalej z panských lesov a píl, kým pevnosť nad ňou nerobila vôbec nič.
The revolution of 1848 abolished serfdom — the legal duty of a peasant to work his lord's land — and turned the Composessorate's tenants into smallholders who owned their strips and had to make them pay. In a narrow valley with a short growing season that mostly meant that men went on working for the estate anyway, now for wages: in the forests, on the sawmills and on the rafts. Slovak biographies record that Janko Matúška, the author of the words of the Slovak national anthem, worked at Oravský Podzámok for a time in the 1840s, in the years just after he wrote the poem. It is a small connection, but it puts the anthem's author in this street.Revolúcia roku 1848 zrušila poddanstvo — povinnosť sedliaka pracovať na panskom — a z poddaných komposesorátu urobila maloroľníkov, ktorí svoje pásiky vlastnili a museli ich uživiť. V úzkej doline s krátkym vegetačným obdobím to väčšinou znamenalo, že muži robili pre panstvo aj naďalej, len už za mzdu: v lesoch, na pílach a na pltiach. Slovenské životopisy uvádzajú, že Janko Matúška, autor slov slovenskej hymny, istý čas v štyridsiatych rokoch 19. storočia pôsobil v Oravskom Podzámku, práve v rokoch tesne po tom, čo báseň napísal. Je to drobné spojenie, ale kladie autora hymny do tejto ulice.
In 1868 a museum was placed in the burnt-out castle — the beginning of the Orava Museum, one of the oldest in Slovakia, and the moment the building stopped being an abandoned shell. Collecting the region's own history was, in the 1860s, a quietly political act: this was the decade in which Matica slovenská was founded at Martin, and a regional museum was another way of saying that Orava had a past of its own worth keeping. Between 1906 and 1912 Jozef Pálffy restored the middle part of the castle, putting roofs back on the Thurzó ranges. From then on the village had two things to live from instead of one: the estate, and visitors.V roku 1868 umiestnili do vyhoreného hradu múzeum — začiatok Oravského múzea, jedného z najstarších na Slovensku, a chvíľu, keď stavba prestala byť opustenou škrupinou. Zbierať dejiny vlastného kraja bol v šesťdesiatych rokoch 19. storočia potichu politický čin: v tom istom desaťročí vznikla v Martine Matica slovenská a krajové múzeum bolo ďalším spôsobom, ako povedať, že Orava má vlastnú minulosť, ktorú sa oplatí uchovať. V rokoch 1906 až 1912 dal Jozef Pálfi obnoviť strednú časť hradu a vrátil strechy na turzovské krídla. Odvtedy mala dedina namiesto jedného zdroja obživy dva: panstvo a návštevníkov.
On 4 December 1898 the branch line from Kraľovany on the Žilina–Košice main railway was opened as far as Oravský Podzámok, and for the next six months this village was the end of the line. On 18 June 1899 it was extended to Tvrdošín, on 21 December 1899 to Suchá Hora, and in 1904 it was joined through to Nowy Targ in Poland. Building it up the narrow valley took many cuttings and embankments, an 87-metre tunnel and an 88-metre bridge over the Orava. It also killed an older trade: for centuries timber had gone down the Orava to the Váh on rafts, and once a train could carry the wood the rafts stopped.Štvrtého decembra 1898 otvorili odbočnú trať z Kraľovian na hlavnej železnici Žilina – Košice až po Oravský Podzámok a nasledujúcich šesť mesiacov bola táto dedina koncovou stanicou. Osemnásteho júna 1899 trať predĺžili do Tvrdošína, 21. decembra 1899 do Suchej Hory a v roku 1904 ju spojili s Nowým Targom v Poľsku. Stavba úzkou dolinou si vyžiadala množstvo zárezov a násypov, 87-metrový tunel a 88-metrový most cez Oravu. Zabila aj staršie remeslo: drevo stáročia plávalo po Orave do Váhu na pltiach, a keď ho dokázal odviezť vlak, pltníctvo skončilo.
In 1922 the German director F. W. Murnau brought a film crew here and used the castle as Count Orlok's lair in Nosferatu — the first great vampire film, and an unlicensed reworking of Bram Stoker's novel Dracula with the names changed. Murnau needed a building that would read as menace in one shot without a word of explanation, and Orava, photographed from the valley floor as a black jagged stack against a pale sky, gave him exactly that. Stoker's widow sued, won, and a court ordered the prints destroyed, but too many copies had already scattered and the film survived. So a Slovak village acquired a second, entirely unasked-for fame: to a great many people abroad this is not a palatine's castle at all, it is a vampire's house.V roku 1922 sem nemecký režisér F. W. Murnau priviedol filmový štáb a hrad použil ako sídlo grófa Orloka vo filme Nosferatu — v prvom veľkom upírskom filme a nepovolenom prepracovaní románu Brama Stokera Dracula so zmenenými menami. Murnau potreboval stavbu, ktorá bude v jedinom zábere pôsobiť hrozivo bez slova vysvetlenia, a Orava, snímaná z dna doliny ako čierna zubatá hmota proti bledej oblohe, mu to dala presne. Stokerova vdova sa súdila, vyhrala a súd nariadil kópie zničiť, no priveľa ich už bolo rozptýlených po svete a film prežil. Slovenská dedina tak získala druhú, celkom nechcenú slávu: pre veľa ľudí v zahraničí to nie je palatínov hrad, ale dom upíra.
Museum work in Orava had lapsed, and on 10 December 1924 professor Pavol Florek issued a public call to restart it. The response came on 25 January 1925, when the Orava Museum Society was founded here at Oravský Podzámok; its collections were kept in the Čaplovič library building at Dolný Kubín. This is the sort of thing that happened all over the new Czechoslovakia in the 1920s — teachers, doctors and clerks forming societies to collect, record and publish what their own region had, in a state that for the first time encouraged it. The society is why the castle above the village is a museum today rather than a picturesque ruin.Múzejná práca na Orave zanikla a 10. decembra 1924 vydal profesor Pavol Florek verejnú výzvu na jej obnovenie. Odpoveď prišla 25. januára 1925, keď tu v Oravskom Podzámku vznikol Spolok Oravského múzea; jeho zbierky boli uložené v budove Čaplovičovej knižnice v Dolnom Kubíne. Takéto veci sa v dvadsiatych rokoch diali v celom novom Československu — učitelia, lekári a úradníci zakladali spolky, aby zbierali, zapisovali a vydávali to, čo mal ich vlastný kraj, v štáte, ktorý ich k tomu prvý raz povzbudzoval. Vďaka tomuto spolku je hrad nad dedinou dnes múzeom, a nie malebnou zrúcaninou.
On 14 March 1939 Slovakia became a separate state under German protection and went into the war on Germany's side. The Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944 and Orava lay inside the territory it briefly held; German units moved up the valley and the winter brought reprisals and arrests across the region. At the very end, German troops used the castle for what it had been built for six hundred years earlier — as an observation post over the road and the river. Soviet artillery fired on it, the Germans withdrew, and the front passed up the valley in the first days of April 1945.Štrnásteho marca 1939 sa Slovensko stalo samostatným štátom pod nemeckou ochranou a vstúpilo do vojny na strane Nemecka. Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a Orava ležala na území, ktoré nakrátko ovládlo; nemecké jednotky postúpili dolinou nahor a zima priniesla po kraji represálie a zatýkanie. Celkom na konci použili nemeckí vojaci hrad presne na to, na čo ho pred šiestimi storočiami postavili — ako pozorovateľňu nad cestou a riekou. Sovietske delostrelectvo naň vypálilo, Nemci sa stiahli a front prešiel dolinou v prvých aprílových dňoch roku 1945.
The Composessorate did not survive the middle of the century; its forests and its castle passed into state hands, the castle being taken over in 1951. Between 1953 and 1968 it went through a thorough restoration to designs by K. Chudomelka and K. Chudomelková — which is why visitors climb through roofed, furnished rooms today instead of open ruins — and in 1956 the regional museum moved into it properly. Meanwhile the other half of the municipality was industrialised: ferroalloys have been smelted at Široká since the 1950s, and the plant became one of Orava's larger employers. The village ended the communist period with two quite different economies inside one set of boundaries — a monument and a furnace.Komposesorát polovicu storočia neprežil; jeho lesy aj hrad prešli do rúk štátu a hrad prevzal štát v roku 1951. V rokoch 1953 až 1968 prešiel dôkladnou obnovou podľa projektu K. Chudomelku a K. Chudomelkovej — preto dnes návštevníci stúpajú zastrešenými a zariadenými miestnosťami, a nie otvorenou zrúcaninou — a v roku 1956 sa doň naplno presťahovalo krajové múzeum. Druhá polovica obce sa medzitým industrializovala: v Širokej sa od päťdesiatych rokov tavia ferozliatiny a závod sa stal jedným z väčších zamestnávateľov Oravy. Obec vyšla z komunistického obdobia s dvoma celkom odlišnými hospodárstvami v jednom chotári — s pamiatkou a s pecou.
Oravský Podzámok has about thirteen hundred inhabitants and one of the busiest monuments in Slovakia standing inside it. In July and August the queue for the guided route forms on the street outside people's houses, coaches turn in the village, and most visitors see the place only as somewhere to leave a car — which is a pity, because the free half of the visit is down here: the view of the whole stack from the bridge and from the far bank, where the climb of walls and gates reads at once. The station on the Kraľovany line is still open, though the international connection north was cut after 1945 and the border section was eventually lifted. The smelter at Široká still works, and outside the castle season the whole village is quiet.Oravský Podzámok má asi trinásťsto obyvateľov a stojí v ňom jedna z najnavštevovanejších pamiatok na Slovensku. V júli a auguste sa rad na prehliadku tvorí na ulici pred domami, autobusy sa otáčajú v dedine a väčšina návštevníkov vidí obec iba ako miesto, kde sa dá nechať auto — a to je škoda, lebo bezplatná polovica návštevy je práve tu dole: pohľad na celú hradnú kopu z mosta a z druhého brehu, odkiaľ sa dá naraz prečítať celý stúpajúci rad múrov a brán. Stanica na kraľovianskej trati stále funguje, hoci medzinárodné spojenie na sever po roku 1945 zaniklo a hraničný úsek napokon rozobrali. Huta v Širokej pracuje ďalej a mimo hradnej sezóny je v dedine ticho.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.