Šurany has been three different places on one patch of ground: a prehistoric settlement that people came back to for four thousand years, a medieval castle in the marshes of the Nitra that was rebuilt into an anti-Ottoman fort, and — after 1854 — a sugar-beet town that ran on a single factory for almost a century and a half.Šurany boli na jednom kúsku zeme tromi rôznymi miestami: pravekým sídliskom, na ktoré sa ľudia vracali štyritisíc rokov, stredovekým hradom v močariskách Nitry prestavaným na protitureckú pevnosť a — od roku 1854 — repárskym mestom, ktoré takmer poldruha storočia žilo z jednej jedinej fabriky.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
At Nitriansky Hrádok, today a borough of Šurany, lies a site called Zámeček — 'the little castle' — which archaeologists have been digging for decades. It covers about fifteen hectares and was lived on more or less without a break from the Neolithic, when farming reached this region, through the Bronze Age and into the Middle Ages. That is unusual: most prehistoric settlements are used, abandoned and forgotten, while this one was chosen again and again. The reason is the ground itself, a dry rise just above the floodplain of the Nitra, with water, fish and good soil all within walking distance.V Nitrianskom Hrádku, dnes mestskej časti Šurian, leží lokalita Zámeček, ktorú archeológovia skúmajú už desaťročia. Má asi pätnásť hektárov a žilo sa na nej takmer bez prestávky od neolitu, keď do tohto kraja prišlo roľníctvo, cez dobu bronzovú až do stredoveku. To je nezvyčajné: väčšina pravekých sídlisk sa opustí a zabudne, kým toto si ľudia vyberali znova a znova. Dôvodom je sám terén — suchá vyvýšenina tesne nad záplavovým územím Nitry, s vodou, rybami aj dobrou pôdou na dosah krokov.
Šurany appears for the first time in a surviving document on 3 September 1138, in a charter of King Béla II, written there as villa Suran — 'the village of Suran'. That is a fact about a document, not about when people arrived: the Zámeček site a few kilometres away shows they had been here for thousands of years already. In 1220 the village passed out of church hands into royal ones. Charters like this one are almost the only written source we have for ordinary villages in this century, which is why so many Slovak places date their history from a piece of parchment.Prvý raz sa Šurany objavujú v zachovanej listine 3. septembra 1138, v listine kráľa Bela II., kde stoja ako villa Suran — dedina Šurany. Je to údaj o listine, nie o tom, odkedy tu ľudia žijú: Zámeček pár kilometrov odtiaľ ukazuje, že tu boli už tisícročia. Roku 1220 prešla dedina z cirkevných rúk do kráľovských. Takéto listiny sú pre bežné dediny v tomto storočí takmer jediným písomným prameňom — a preto si toľko slovenských obcí odvodzuje svoje dejiny od kúska pergamenu.
In 1297 Šurany came to the Szegi family, a branch of the powerful Hont-Poznan clan, and between 1382 and 1401 they built a castle here. It was not a crag castle like the ones in the mountains, because the lowland has no crags — it was a rectangular fortified house, and what protected it was wet ground and the arms of the Nitra river. In 1403 the king granted it to Stibor of Stiborice, the Polish nobleman who was Sigismund of Luxembourg's most trusted man in the kingdom and who ended up holding a whole chain of castles along the Váh. A lowland castle is a reminder that water can be a wall.Roku 1297 získala Šurany rodina Szegiovcov, vetva mocného rodu Hont-Poznanovcov, a v rokoch 1382 – 1401 tu postavila hrad. Nebol to skalný hrad ako v horách, veď na rovine skaly nie sú — bol to opevnený štvorcový dom a chránila ho mokrá pôda a ramená Nitry. Roku 1403 ho kráľ udelil Stiborovi zo Stiboríc, poľskému šľachticovi, ktorý bol najdôveryhodnejším mužom Žigmunda Luxemburského v kráľovstve a nazhromaždil celú reťaz hradov pozdĺž Váhu. Nížinný hrad pripomína, že aj voda vie byť hradbou.
Once the Ottoman frontier reached the lowland the old castle was no longer enough, and it was rebuilt as a modern fort — first in 1556, then in a larger programme between 1559 and 1567, for which the villagers of the whole county were made to do the digging. Šurany was one link in a chain of forts strung along the Nitra and the Danube. From 1580 the strongest link in that chain was Nové Zámky, ten kilometres downstream. For the next hundred and fifty years the history of the two towns is one history.Keď sa k nížine priblížila osmanská hranica, starý hrad už nestačil a prestavali ho na modernú pevnosť — najprv roku 1556, potom v rokoch 1559 – 1567 vo väčšom, pričom kopať museli poddaní z celej stolice. Šurany boli jedným ohnivkom v reťazi pevností natiahnutej pozdĺž Nitry a Dunaja. Od roku 1580 bolo najsilnejším ohnivkom tejto reťaze desať kilometrov po prúde ležiace Nové Zámky. Dejiny oboch miest sú na ďalších stopäťdesiat rokov jedny dejiny.
Nové Zámky surrendered on 24 September 1663. Šurany, which had been built to hold the line alongside it, lasted a little over two weeks and fell to the Ottomans on 10 October 1663. That is what a chain of forts really means: once the strongest link goes, the others are no longer defending a line, they are standing on their own. For the next twenty-one years Šurany lay inside Ottoman-administered territory, and its people paid their taxes to a pasha in Nové Zámky.Nové Zámky sa vzdali 24. septembra 1663. Šurany, ktoré s nimi mali držať jednu líniu, vydržali o niečo vyše dvoch týždňov a 10. októbra 1663 padli do osmanských rúk. Presne to znamená reťaz pevností: keď povolí najsilnejšie ohnivko, ostatné už nebránia líniu, ale stoja osamotene. Ďalších dvadsaťjeden rokov ležali Šurany na území spravovanom Osmanmi a ich obyvatelia odvádzali dane pašovi v Nových Zámkoch.
In October 1684 Ádám Czobor rode in with twelve hundred hussars and took Šurany back — a full year before Nové Zámky itself was recovered. The fort did not survive the peace that followed. Like its big neighbour it was demolished on Habsburg orders after the Rákóczi uprising, so that no future rebellion could use it; the exact year was not recorded. Nothing of it stands above ground today. If anyone tells you the Turks destroyed Šurany castle, the honest answer is that the Turks captured it and the emperor's men knocked it down.V októbri 1684 sem vtrhol Adam Czobor s tisíc dvesto husármi a Šurany dobyl späť — celý rok predtým, ako sa to podarilo pri samotných Nových Zámkoch. Mier, ktorý nasledoval, však pevnosť neprežila. Rovnako ako veľkého suseda ju po Rákócziho povstaní dali Habsburgovci zbúrať, aby ju nemohlo použiť ďalšie povstanie; presný rok sa nezachoval. Nad zemou z nej dnes nie je nič. Ak vám niekto povie, že šuriansky hrad zničili Turci, poctivá odpoveď znie: Turci ho dobyli a so zemou ho zrovnali cisárovi ľudia.
In 1832 Emperor Francis I granted Šurany the right to hold two annual fairs. A fair sounds like a small thing, but for a village on the plain it was the difference between selling your grain to whoever happened to pass and having buyers come to you, twice a year, on a date everybody knew. It is the first step from village to town. It happened about twenty years before the thing that really turned Šurany into a town.Roku 1832 udelil cisár František I. Šuranom právo dvoch výročných jarmokov. Jarmok znie ako maličkosť, ale pre dedinu na rovine to bol rozdiel medzi tým, či predáte obilie tomu, kto náhodou pôjde okolo, alebo či za vami dvakrát do roka na termín, ktorý pozná každý, prídu kupci sami. Je to prvý krok od dediny k mestu. Stal sa asi dvadsať rokov pred tým, čo zo Šurian mesto naozaj urobilo.
In 1854 the firm of Peyr, Gerson and Lipmann built a sugar refinery in Šurany, and the whole town rearranged itself around it. Sugar beet has to be processed within days of being lifted, so a refinery pulls the farming, the carting, the railways and the seasonal workforce of an entire district towards itself. For the next century the Šurany year had a fixed shape: sow, hoe, lift — and then the campaign, the weeks each autumn when the factory ran day and night and everyone who could work, worked.Roku 1854 postavila firma Peyr, Gerson a Lipmann v Šuranoch cukrovar a celé mesto sa okolo neho preskupilo. Cukrová repa sa musí spracovať pár dní po vybratí zo zeme, a tak si cukrovar pritiahne poľnohospodárstvo, povozníctvo, železnice aj sezónnych robotníkov z celého okolia. Šuriansky rok mal na ďalšie storočie pevný tvar: siatie, okopávanie, zber — a potom kampaň, tie jesenné týždne, keď fabrika bežala vo dne v noci a robil každý, kto vládal.
The railway reached Šurany on 12 December 1867 as a narrow-gauge line, and it was regauged and extended over the following decades: standard gauge to Ivanka pri Nitre on 1 November 1876 and on to Nitra on 18 November, then a line up the Žitava valley towards Zlaté Moravce on 7 September 1894. The refinery is the reason. Three directions of track meeting in a town of a few thousand people is not normal — it is what a factory that needs beet from everywhere and ships sugar everywhere will build for itself.Železnica prišla do Šurian 12. decembra 1867 ako úzkorozchodná trať a v ďalších desaťročiach ju prekladali a predlžovali: 1. novembra 1876 normálny rozchod do Ivanky pri Nitre, 18. novembra až do Nitry a 7. septembra 1894 trať Žitavskou dolinou na Zlaté Moravce. Na svedomí to má cukrovar. Tri smery koľají v meste s pár tisíckami obyvateľov nie sú bežná vec — takto si to postaví fabrika, ktorá potrebuje repu odvšadiaľ a cukor rozváža všade.
The First Vienna Award of 2 November 1938 put Šurany inside Hungary, and there it stayed until 1945. Šurany was not part of the Slovak National Uprising of 1944: the Uprising was fought in central Slovakia, and Šurany was on the far side of an international border at the time. The Soviet offensive that opened on 25 March 1945 carried the front across the town within days.Prvá Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 pripojila Šurany k Maďarsku a patrili mu až do roku 1945. V Slovenskom národnom povstaní roku 1944 Šurany neboli: povstanie sa bilo na strednom Slovensku a Šurany ležali vtedy za medzištátnou hranicou. Sovietska ofenzíva, ktorá sa začala 25. marca 1945, prehnala cez mesto front v priebehu niekoľkých dní.
After 1948 the refinery was nationalised along with everything else, and the state kept it running and put engineering and food-processing plants beside it. Šurany became a textbook socialist single-industry town: a secure job, a flat in a new block, a bus in from the villages every morning. The trade-off, which nobody could see at the time, was that the town had staked everything on one employer — and on one crop.Po roku 1948 cukrovar spolu so všetkým ostatným znárodnili, štát ho udržiaval v chode a pribudli k nemu strojárske a potravinárske podniky. Zo Šurian sa stalo učebnicové socialistické mesto jedného odvetvia: isté miesto, byt v novej bytovke, ráno autobus z dedín. Cena, ktorú vtedy nikto nevidel, spočívala v tom, že mesto stavilo všetko na jedného zamestnávateľa — a na jednu plodinu.
In 2000 the sugar refinery closed after 146 years. Slovakia's sugar industry was shrinking into a handful of large plants and the one in Šurany was not among the survivors; the town lost the industry that had defined it since 1854, and has been rebuilding its economy out of food processing, engineering and haulage ever since. About 9,000 people live here now. The old oxbows of the Nitra and the wetlands around them, which once made the castle defensible, are today the reason birdwatchers come.Roku 2000 sa cukrovar po 146 rokoch zavrel. Slovenský cukrovarnícky priemysel sa vtedy zmršťoval do hŕstky veľkých závodov a šuriansky medzi ne nepatril; mesto stratilo odvetvie, ktoré ho určovalo od roku 1854, a odvtedy si hospodárstvo skladá nanovo z potravinárstva, strojárstva a dopravy. Žije tu dnes okolo 9 000 ľudí. Staré ramená Nitry a mokrade okolo nich, vďaka ktorým sa kedysi dal hrad brániť, sú dnes dôvodom, prečo sem chodia pozorovatelia vtákov.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.