Kolárovo sits where the Little Danube runs into the Váh, on ground that floods. Its history is one long argument with water — who may cross it, who may grind grain on it, who can keep it out of the house — and, in the twentieth century, an argument about who the people living here were allowed to be.Kolárovo leží tam, kde sa Malý Dunaj vlieva do Váhu, na pôde, ktorá sa pravidelne ocitala pod vodou. Jeho dejiny sú jedným dlhým sporom s vodou — kto ju smie prekročiť, kto na nej smie mlieť obilie, kto ju udrží mimo domu — a v dvadsiatom storočí aj sporom o to, kým tunajší ľudia vôbec smú byť.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
The place first appears in writing in 1268, in a letter of King Béla IV, as villa Guta — Gúta being the name the town's Hungarian-speaking people still use for it today. The land is recorded there as belonging to the archbishop of Esztergom; the town's later life was bound up with the estate of Komárno castle downstream. The date matters less as a beginning than as a symptom: Béla IV is the king who rebuilt Hungary after the Mongol invasion of 1241, and rebuilding meant surveying, granting and writing things down, so a great many places in Slovakia are first mentioned in the decades right after the catastrophe. People had been fishing and ferrying here long before any scribe noticed them.Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1268, z listiny kráľa Bela IV., kde sa obec uvádza ako villa Guta — Gúta je meno, ktoré tunajší maďarsky hovoriaci ľudia používajú dodnes. Pozemok sa v nej zapisuje ako majetok ostrihomského arcibiskupa; neskorší osud mesta bol spätý s panstvom Komárňanského hradu nižšie po prúde. Dátum je zaujímavejší ako príznak než ako začiatok: Belo IV. je kráľ, ktorý po mongolskom vpáde roku 1241 obnovoval Uhorsko, a obnova znamenala vymeriavať, darovať a zapisovať — preto má množstvo obcí na Slovensku prvú zmienku práve v desaťročiach tesne po katastrofe. Rybári a prievozníci tu žili dávno predtým, než si ich nejaký pisár všimol.
In 1311 the men of Matúš Čák Trenčiansky — the greatest of the oligarchs who carved up Hungary after the Árpád kings died out — destroyed Guta along with Nesvady, Zemné and Bajč. A second settlement, Great Guta, grew up beside the first during the fourteenth century. Local tradition says that around 1349 a queen ordered earthworks and a small fort called Békavár, Frog Castle, to be thrown up in the marshes to guard the fords and the trade road. The tradition names Queen Mary, who was not born until 1370 — so either the date or the name is wrong, which is a fair example of how much local history is a story retold far more often than it has been checked.V roku 1311 ľudia Matúša Čáka Trenčianskeho — najmocnejšieho z oligarchov, ktorí si po vymretí Arpádovcov rozdelili Uhorsko — Gútu spolu s Nesvadmi, Zemným a Bajčom zničili. V priebehu 14. storočia vyrástla vedľa pôvodnej osady druhá, Veľká Gúta. Miestna tradícia hovorí, že okolo roku 1349 dala kráľovná v močiaroch nahádzať zemné opevnenie a malú pevnôstku Békavár, Žabí hrad, ktorá mala strážiť brody a obchodnú cestu. Tradícia menuje kráľovnú Máriu, ktorá sa však narodila až v roku 1370 — takže buď dátum, alebo meno je zle, a je to pekná ukážka toho, koľko z miestnych dejín je príbeh, ktorý sa prerozprával oveľa častejšie, než overil.
Guta was given the privileges of a market town in 1551, including the right to annual fairs, and had them confirmed in 1557. It needed the income, because the Ottoman frontier was now close: the fortifications here were strengthened between 1548 and 1594, and Turkish troops plundered the town in 1573. A tax survey of 1570 counted 101 people in 40 houses in Great Guta and 19 people in 17 houses in Little Guta — small numbers even for the time. Much of the population simply left, crossing the Danube to safer ground, and came back when they could.Gúta dostala v roku 1551 výsady zemepanského mestečka vrátane práva na výročné jarmoky a v roku 1557 jej ich potvrdili. Príjem potrebovala, lebo osmanská hranica bola už blízko: tunajšie opevnenie v rokoch 1548 až 1594 postupne zosilňovali a v roku 1573 mesto vyplienili turecké oddiely. Súpis z roku 1570 napočítal vo Veľkej Gúte 101 ľudí v 40 domoch a v Malej Gúte 19 ľudí v 17 domoch — málo aj na tie časy. Značná časť obyvateľov jednoducho odišla za Dunaj do bezpečnejšieho kraja a vracala sa, keď sa dalo.
When Nové Zámky fell to the Ottomans in 1663 this became front-line country, and the fort at Guta was modernised in a hurry between 1662 and 1664. A tax survey of 1664 lists only 44 taxpayers in Great Guta and 32 in Little Guta, and in 1669 Ottoman troops sacked and burned the town. But the fort was not destroyed by the Turks. On 12 July 1708, during Ferenc Rákóczi II's uprising against the Habsburgs, the kuruc general János Bottyán took it, marched its garrison off to Nové Zámky and had the works demolished — a useful reminder that when a Slovak town says the Turks destroyed something, the answer is very often one of the uprisings instead.Keď v roku 1663 padli Nové Zámky do osmanských rúk, stal sa z tohto kraja front a pevnôstku v Gúte v rokoch 1662 až 1664 narýchlo zmodernizovali. Súpis z roku 1664 uvádza vo Veľkej Gúte už len 44 daňovníkov a v Malej Gúte 32 a v roku 1669 mesto vyplienili a vypálili osmanské vojská. Pevnôstku však nezbúrali Turci. Dvanásteho júla 1708, počas povstania Františka II. Rákócziho proti Habsburgovcom, ju dobyl kurucký generál János Bottyán, posádku odviedol do Nových Zámkov a opevnenie dal zrovnať so zemou — dobrá pripomienka toho, že keď sa v slovenskom meste povie, že niečo zničili Turci, odpoveďou býva oveľa častejšie niektoré z povstaní.
The medieval church burned down in 1715, and its Baroque replacement, the church of the Assumption, was built in 1723–24 and enlarged later in the century. Between 1803 and 1808, with Napoleon's armies moving about central Europe, the old earthworks were put back in order. A statue of St Vendelín, the patron saint of herdsmen, went up in 1835 — this was cattle and reed country, not vineyard country. Through all of it the town lived off the water: ship mills, two hulls with a paddle wheel turning between them, were moored in the current of the Little Danube and the Danube and were shifted whenever the river shifted.Stredoveký kostol v roku 1715 vyhorel a jeho barokového nástupcu, Kostol Nanebovzatia Panny Márie, postavili v rokoch 1723 – 1724 a neskôr v tom istom storočí rozšírili. V rokoch 1803 až 1808, keď sa po strednej Európe pohybovali Napoleonove vojská, dali staré zemné opevnenie znova do poriadku. Socha svätého Vendelína, patróna pastierov, tu stojí od roku 1835 — bol to kraj dobytka a trstiny, nie viníc. Po celý ten čas žilo mesto z vody: lodné mlyny, dva trupy s vodným kolesom otáčajúcim sa medzi nimi, kotvili v prúde Malého Dunaja aj Dunaja a presúvali sa vždy, keď sa presunula rieka.
The April Laws of 1848 abolished serfdom across the kingdom, which meant the fishermen, reed-cutters and tenant farmers of Guta were no longer anybody's subjects and the land they worked could become their own. The war that followed reached them the next summer: the June 1849 campaign was fought at Zsigárd and Pered upstream, and troops moving through afterwards fired on the town. Guta had no walls and no garrison worth the name — a big lowland market village is defended by being poor and hard to get to. When the revolution was crushed the abolition of serfdom survived it; almost nothing else did.Aprílové zákony z roku 1848 zrušili v celom kráľovstve poddanstvo — gútski rybári, trstinári a sedliaci tak prestali byť niečími poddanými a pôda, na ktorej robili, sa mohla stať ich vlastnou. Vojna, ktorá nasledovala, sa k nim dostala nasledujúce leto: v júni 1849 sa bojovalo vyššie proti prúdu pri Žihárci a Perede a vojská, ktoré potom prechádzali okolím, na mesto strieľali. Gúta nemala hradby ani poriadnu posádku — veľkú nížinnú trhovú dedinu bráni to, že je chudobná a ťažko dostupná. Revolúciu porazili, no zrušenie poddanstva ju prežilo; takmer nič iné nie.
On 19 April 1914 the branch railway from Komárno reached Guta — the first fast connection the town had ever had to anywhere. Three months later Austria-Hungary was at war, and the town's men were called up to fight in Galicia, Serbia and Italy for an empire that no longer existed by the time the survivors came home. For a place that had always travelled by water, a printed timetable was a genuinely new idea. The line outlived the empire but not the century: Kolárovo has no regular passenger trains today, and you arrive by road.Devätnásteho apríla 1914 dorazila do Gúty odbočka železnice z Komárna — prvé rýchle spojenie, aké mesto kedy malo. O tri mesiace bolo Rakúsko-Uhorsko vo vojne a gútski muži narukovali do Haliče, Srbska a Talianska za ríšu, ktorá už neexistovala, keď sa tí, čo prežili, vrátili domov. Pre mesto, ktoré sa vždy pohybovalo po vode, bol tlačený cestovný poriadok naozaj novou myšlienkou. Trať prežila ríšu, ale nie storočie: Kolárovo dnes nemá pravidelnú osobnú dopravu a prichádza sa sem po ceste.
Guta became part of Czechoslovakia in 1918, and in 1919 was briefly claimed by the Hungarian Soviet Republic, whose Red Army pushed north through this country before withdrawing. Trianon fixed the border in 1920 and left the town on the Czechoslovak side, twenty kilometres from Hungary, in a state whose official languages it did not speak at home. On the ground nothing much changed: it stayed what it had been for centuries, an enormous market village of single-storey houses and wide streets living off fish, reed, cattle and grain. What changed was the paperwork, and that turned out to matter more than anyone expected.Gúta sa v roku 1918 stala súčasťou Československa a v roku 1919 si ju nakrátko nárokovala Maďarská republika rád, ktorej Červená armáda postupovala týmto krajom na sever, kým neustúpila. Trianon v roku 1920 hranicu ustálil a mesto zostalo na československej strane, dvadsať kilometrov od Maďarska, v štáte, ktorého úradnými jazykmi doma nehovorilo. Na mieste samom sa nezmenilo takmer nič: zostalo tým, čím bolo po stáročia — obrovskou trhovou dedinou prízemných domov a širokých ulíc, ktorá žila z rýb, trstiny, dobytka a obilia. Zmenili sa papiere, a to sa napokon ukázalo dôležitejšie, než ktokoľvek čakal.
The First Vienna Award of 2 November 1938 gave this whole lowland back to Hungary, and Guta with it. Because the town spent the war inside Hungary rather than in the Slovak State, the Slovak National Uprising of 1944 never reached it — that was fought in the mountains far to the north. Soviet troops of the 2nd Ukrainian Front cleared this country in the spring of 1945 and Kolárovo returned to Czechoslovakia — to a state that had already decided its Hungarians were guilty of what had happened.Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 vrátila celú túto nížinu Maďarsku a s ňou aj Gútu. Keďže mesto prežilo vojnu vnútri Maďarska, a nie v Slovenskom štáte, Slovenské národné povstanie roku 1944 sa k nemu nikdy nedostalo — bojovalo sa v horách ďaleko na severe. Na jar 1945 tento kraj obsadili vojská 2. ukrajinského frontu a Kolárovo sa vrátilo do Československa — do štátu, ktorý sa už medzitým rozhodol, že jeho Maďari sú za všetko zodpovední.
In June 1965 the great flood of the Rye Island destroyed 768 houses here and badly damaged 1,568 more; barely a hundred came through undamaged. The town was rebuilt with help sent from Prague, Bratislava and Brno, and got its town status back on 14 October 1967.V júni 1965 zničila veľká povodeň na Žitnom ostrove v meste 768 domov a ďalších 1 568 ťažko poškodila; nepoškodených zostalo sotva sto. Mesto obnovili s pomocou, ktorá prišla z Prahy, Bratislavy a Brna, a 14. októbra 1967 mu vrátili štatút mesta.
The Velvet Revolution of November 1989 ended one-party rule. What Kolárovo did next says something about how it sees itself: having lost its ship mills, its fishing economy and eventually even its trains, it rebuilt the things that had made it. A working replica of a floating mill had already been built in 1980 and moored on the Little Danube; in the early 1990s the town added the covered wooden footbridge over the river — 86 metres of timber under a shingled roof with not one concrete pier in it, commonly called the longest all-wooden river bridge in Europe.Nežná revolúcia z novembra 1989 ukončila vládu jednej strany. Čo Kolárovo urobilo potom, hovorí čosi o tom, ako samo seba vníma: prišlo o lodné mlyny, o rybárske hospodárstvo aj napokon o vlaky, a tak si postavilo znova to, čo ho kedysi vytvorilo. Funkčnú repliku lodného mlyna postavili a zakotvili na Malom Dunaji už v roku 1980; začiatkom deväťdesiatych rokov k nej mesto pridalo krytý drevený most cez rieku — 86 metrov dreva pod šindľovou strechou, bez jediného betónového piliera, o ktorom sa bežne hovorí ako o najdlhšom celodrevenom riečnom moste v Európe.
Work is farming, food processing and haulage, with a great deal of commuting to Komárno and Nové Zámky. The water that shaped everything is now mostly for pleasure — the confluence, the gravel lakes, the thermal pool, and a Little Danube that is one of the calmest canoeing rivers in Slovakia.Živí sa poľnohospodárstvom, potravinárstvom a dopravou, veľa ľudí dochádza za prácou do Komárna a Nových Zámkov. Voda, ktorá všetko vytvarovala, dnes slúži najmä oddychu — sútok, štrkoviská, termálne kúpalisko a Malý Dunaj, jedna z najpokojnejších riek na splavovanie na Slovensku.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.