Hrušov is a small castle on a rock in the middle of a forest, and its story is the ordinary one: built after the Mongols, sold off by the man paid to guard it, destroyed in a rebellion against the Habsburgs, forgotten for two centuries — and held up today by volunteers who carry every bag of lime up the hill.Hrušov je malý hrad na skale uprostred lesa a jeho príbeh je celkom obyčajný: postavili ho po Mongoloch, predal ho vlastný kastelán, zničila ho vzbura proti Habsburgovcom, dve storočia naň nikto nemyslel — a dnes ho držia hore dobrovoľníci, ktorí každé vrece vápna vynesú na chrbte.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
The beginnings of Hrušov are not precisely known, but the building is dated to the years right after the Mongols withdrew, and the castle appears in a charter for the first time in 1253. It stands on a rock called Skalka, 482 metres up, above the old road across the Tribeč between the Nitra plain and the mining country of Tekov and the Hron. A garrison up there could see a column coming hours before it arrived, which was the entire point of the site. Here too the invasion of 1241 is the reason the castle exists, not the reason it fell: on this rock there was nothing for the Mongols to burn.Začiatky Hrušova nie sú presne známe, ale jeho stavba sa datuje do rokov tesne po odchode Mongolov a v listinách sa prvý raz spomína v roku 1253. Stojí na skale zvanej Skalka vo výške 482 metrov, nad starou cestou cez Tribeč medzi Nitrianskou nížinou a banským krajom Tekova a Pohronia. Posádka odtiaľ videla blížiaci sa oddiel hodiny predtým, ako dorazil, a presne o to išlo. Aj tu je vpád z roku 1241 dôvodom, prečo hrad vznikol, nie prečo padol: na tejto skale nemali Mongoli čo podpáliť.
For much of the Middle Ages Hrušov was a royal castle, run by a castellan — an officer who held it for the king without owning it. Between 1321 and 1344 it was in the hands of the lords of Levice. In 1347 King Louis the Great granted it to two men, Mikuláš and Ondrej, in a charter that calls it castrum nostrum Hurusov, our castle Hrušov: the king's Latin for a property he was in the act of giving away. Afterwards it returned to royal hands and to castellan rule again. Small castles like this changed owners constantly — that is normal, and it is why hardly any of them has one famous name attached to it.Veľkú časť stredoveku bol Hrušov kráľovským hradom, ktorý spravoval kastelán — úradník, čo hrad držal za kráľa, ale nevlastnil ho. V rokoch 1321 až 1344 patril pánom z Levíc. V roku 1347 ho kráľ Ľudovít Veľký daroval Mikulášovi a Ondrejovi listinou, ktorá ho označuje ako castrum nostrum Hurusov, teda náš hrad Hrušov — kráľovská latinčina pre majetok, ktorého sa panovník práve vzdával. Potom sa hrad vrátil do kráľovských rúk a opäť pod správu kastelánov. Malé hrady menili majiteľov neustále; je to bežné a je to aj dôvod, prečo takmer žiadny z nich nemá jedno slávne meno.
In 1439 King Albert died and left a baby as his heir, and for two decades the kingdom north of the Danube had no effective government. Castles were stormed, mortgaged and traded privately, and mercenary captains did as they liked. Around 1446 the castellan of Hrušov — the man employed to hold the place for its owners, the Bubek family — simply sold it to Koloman of Topoľčianky. Nothing shows what a weak crown does to a country better than an officer selling the fortress he was paid to guard.V roku 1439 zomrel kráľ Albrecht a dedičom nechal nemluvňa; kráľovstvo severne od Dunaja ostalo na dve desaťročia bez skutočnej vlády. Hrady sa dobýjali, zastavovali a predávali súkromne a žoldnierski kapitáni si robili, čo chceli. Okolo roku 1446 hrušovský kastelán — človek platený za to, aby hrad držal pre majiteľov, Bubekovcov — pevnosť jednoducho predal Kolomanovi z Topoľčianok. Nič nevystihne slabú kráľovskú moc lepšie ako úradník, ktorý predá hrad, čo mal strážiť.
After the Hungarian army was destroyed at Mohács in 1526 and the Turks took Buda in 1541, the frontier crept north and every castle in this region was rebuilt for firearms. Hrušov was given a stone gate portal that still carries sixteenth-century work, and a cannon bastion on its southern side. In 1616 the whole estate was sold to Ladislav Pethe, because the Topoľčianky line that had held it died out. The war came closest in 1663, when the Ottomans took Nové Zámky and their raiding parties pushed deep into the Nitra region — but Hrušov was never an Ottoman conquest, and its end came out of a different war.Po zničení uhorského vojska pri Moháči v roku 1526 a po tureckom obsadení Budína v roku 1541 sa hranica posunula na sever a hrady v tomto kraji prestavovali pre strelné zbrane. Hrušov dostal kamenný vstupný portál, na ktorom sa dodnes zachovala práca zo 16. storočia, a delovú baštu na južnej strane. V roku 1616 celé panstvo predali Ladislavovi Petheovi, lebo topoľčianska vetva, ktorá ho dovtedy držala, vymrela. Najbližšie sa vojna dostala k hradu v roku 1663, keď Osmani dobyli Nové Zámky a ich lúpežné oddiely prenikli hlboko do Nitrianskeho kraja — Hrušov však nikdy nebol tureckým výbojom a jeho koniec priniesla iná vojna.
For half a century Hungarian nobles rose again and again against the Habsburg emperors, over taxes, over troops quartered on their estates and over the treatment of Protestants. The last and largest of those risings was led from 1703 by Francis II Rákóczi. In 1708 Hrušov was captured and destroyed in that war and nobody ever rebuilt it; that was the year of the rebel defeat at Trenčín, after which the imperial army worked its way through the strongholds still holding out. Which side actually wrecked the castle is not stated by the sources this page could check. So when you are told the Turks destroyed Hrušov, here is the correction: Nové Zámky had been back in imperial hands since 1685, and this was a civil war inside the kingdom.Uhorská šľachta sa počas polstoročia opakovane búrila proti habsburským cisárom — pre dane, pre vojsko ubytované na panstvách a pre postavenie evanjelikov. Posledné a najväčšie z týchto povstaní viedol od roku 1703 František II. Rákoci. V roku 1708 bol Hrušov v tejto vojne dobytý a zničený a už ho nikto neobnovil; bol to rok povstaleckej porážky pri Trenčíne, po ktorej si cisárske vojsko postupne podávalo posledné odbojné pevnosti. Ktorá strana hrad zničila, pramene, ktoré sme vedeli overiť, nehovoria. Ak vám teda niekto povie, že Hrušov zbúrali Turci: Nové Zámky boli v cisárskych rukách už od roku 1685 a toto bola občianska vojna vnútri kráľovstva.
The village at the foot of the walk paid for how useful these hills were to partisans. On 30 August 1944, at the start of the Slovak National Uprising, two vehicles of Slovak soldiers arrived from Trenčín with weapons and about forty local men took up arms; Soviet-led partisan units, one of them some four hundred strong, spent the winter in these woods. In March 1945 the retreating German command needed the road through Skýcov and the partisans were in the way. On 15 March the people were driven out of their houses, and on 16 March 1945 the village was burned: 262 houses destroyed, six buildings left standing — the church, the presbytery, the school and three houses the Germans were using. Thirteen villagers did not survive the war; the rest rebuilt the village from nothing between 1945 and 1950.Za to, ako sa tieto hory hodili partizánom, zaplatila dedina pod hradom. 30. augusta 1944, na začiatku Slovenského národného povstania, prišli do Skýcova dve autá slovenských vojakov z Trenčína so zbraňami a do zbrane sa postavilo asi štyridsať miestnych mužov; v okolitých horách prezimovali partizánske oddiely vedené sovietskymi dôstojníkmi, jeden z nich mal okolo štyristo ľudí. V marci 1945 potrebovalo ustupujúce nemecké velenie cestu cez Skýcov a partizáni mu stáli v ceste. 15. marca vyhnali ľudí z domov a 16. marca 1945 dedinu vypálili: zhorelo 262 domov, stáť ostalo šesť budov — kostol, fara, škola a tri domy, v ktorých bývali Nemci. Trinásť obyvateľov obce vojnu neprežilo a ostatní stavali dedinu odznova v rokoch 1945 až 1950.
For the better part of two centuries Hrušov was known to foresters and to almost nobody else. Since about 2005 the civic association Leustach — its full name means the association for the rescue of the medieval architectural heritage of the Nitra region — has worked on the ruin every season, mostly with hand tools carried up the hill. The sixteenth-century gate portal and the approach bridge were finished in 2026, and the inside of the southern cannon bastion is the current job. No road has ever reached Hrušov and none ever will, so every bag of lime that goes into these walls goes up on somebody's back.Takmer dve storočia poznali Hrušov iba horári a nikto iný. Približne od roku 2005 na zrúcanine pracuje každú sezónu občianske združenie Leustach — plným menom Združenie na záchranu stredovekého architektonického dedičstva nitrianskeho kraja — a väčšinou ručným náradím, ktoré treba vyniesť hore. Obnovu vstupného portálu zo 16. storočia a prístupového mosta dokončili v roku 2026, teraz je na rade interiér južnej delovej bašty. K Hrušovu nikdy neviedla cesta a ani viesť nebude, takže každé vrece vápna vynesie niekto na chrbte.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.