Zvolenská Slatina stands where the Zvolen basin narrows and the road east into the Podpoľanie begins, and it has been a place with a job for seven hundred years: royal huntsmen, and the couriers and guards of the Vígľaš estate, then a market town. It also produced, a year apart, two people the whole country knows — the writer Terézia Vansová and the engineer Ján Bahýľ.Zvolenská Slatina leží tam, kde sa Zvolenská kotlina zužuje a začína cesta na východ do Podpoľania, a už sedemsto rokov je to obec, ktorá má svoju úlohu: kráľovskí poľovníci, kuriérska a strážna služba vígľašského panstva, potom mestečko. A dala krajine dvoch ľudí, ktorých pozná celé Slovensko a ktorí sa narodili rok po sebe — spisovateľku Teréziu Vansovú a inžiniera Jána Bahýľa.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Before the kingdomPred kráľovstvom
The oldest settlement traces here belong to the Lusatian culture of the late Bronze Age, the farming and metalworking people who occupied much of what is now Slovakia around three thousand years ago. They chose what later settlers chose: flat, workable ground beside a river, with hills and pasture behind it. Nothing of them is visible above ground today. They matter to this page only because they show that the site was never marginal — this was the obvious place in this stretch of the valley to put people.Najstaršie stopy osídlenia tu patria lužickej kultúre mladšej doby bronzovej, roľníkom a kovolejárom, ktorí pred zhruba tritisíc rokmi obývali veľkú časť dnešného Slovenska. Vybrali si to isté, čo si vybrali osadníci po nich: rovnú, obrábateľnú pôdu pri rieke a za ňou kopce s pašou. Nad zemou po nich dnes nevidno nič. Pre tento príbeh sú dôležití iba tým, že dokazujú, že toto miesto nikdy nebolo okrajové — v tejto časti doliny to bolo jednoducho najlogickejšie miesto pre ľudí.
The village's name appears in a charter of 1263, and the name it appears under is Sancta Crux de Solio — Latin for Holy Cross near Zvolen. The parish church is still the Church of the Elevation of the Holy Cross, so that name has held for seven and a half centuries; it went through Zalatna and Veľká Slatina before becoming Zvolenská Slatina in 1927. Historians nevertheless date the founding of the village itself to 1332, which makes the 1263 charter evidence that something was here rather than proof of an organised village — a distinction worth keeping in mind every time you meet the phrase first written mention.Meno obce sa objavuje v diplome z roku 1263 a znie Sancta Crux de Solio — po latinsky Svätý kríž pri Zvolene. Farský kostol je dodnes kostolom Povýšenia svätého Kríža, takže to meno drží sedem a pol storočia; prešlo cez podoby Zalatna a Veľká Slatina, kým sa v roku 1927 ustálilo na Zvolenskej Slatine. Historici však vznik samotnej obce kladú až do roku 1332, takže listina z roku 1263 je dôkazom, že tu už niečo bolo, nie dôkazom usporiadanej dediny — a tento rozdiel treba mať na pamäti pri každej prvej písomnej zmienke.
From the beginning of the fifteenth century the documents call Slatina a mestečko, a market town, and its inhabitants mešťania, burghers. That is a real legal step up from a village: the right to hold markets, and inhabitants with the standing of townspeople rather than peasants. It never became a walled royal town like Zvolen or Banská Bystrica and it never became rich. But for several centuries this was the place on the road east out of the basin where things could be bought and sold, which is why a village of farmers had burghers in it at all.Od začiatku 15. storočia nazývajú listiny Slatinu mestečkom a jej obyvateľov mešťanmi. Oproti dedine je to skutočný právny posun: právo trhu a obyvatelia s postavením mešťanov, nie sedliakov. Kráľovským mestom s hradbami ako Zvolen či Banská Bystrica sa nikdy nestala a nikdy nezbohatla. Niekoľko storočí to však bolo miesto na ceste na východ z kotliny, kde sa dalo kupovať a predávať — a preto mala roľnícka dedina vôbec nejakých mešťanov.
In 1332 Slatina is recorded as a village of slobodníci, freemen. That was unusual, and it had a reason: royal huntsmen lived here, and the village ran the courier and guard service of the Vígľaš estate. The king's hunting forests needed people who knew them, could carry messages across them and could watch the roads, and people with a job like that were not ordinary serfs — they held their land in return for service rather than for labour dues. Almost every neighbouring village in this valley was unfree. Slatina was not, and that head start shows in what happened next.V roku 1332 sa Slatina spomína ako dedina slobodníkov. Bolo to nezvyčajné a malo to dôvod: žili tu kráľovskí poľovníci a obec zabezpečovala kuriérsku a strážnu službu vígľašského panstva. Kráľovské poľovné revíry potrebovali ľudí, ktorí ich poznali, vedeli cez ne doniesť správu a strážiť cesty — a takí ľudia neboli obyčajní poddaní: pôdu držali za službu, nie za robotu. Takmer každá susedná dedina v doline bola poddanská. Slatina nie, a tento náskok vidno na tom, čo nasledovalo.
After the Ottomans took central Hungary the raiding reached this valley, and Slatina built itself a small anti-Turkish fort during the sixteenth and seventeenth centuries. It did not stop the village being attacked repeatedly, and from 1584 until 1668 — eighty-four years — Slatina paid tribute to the Turks. That is what the Ottoman century actually meant for an ordinary Slovak village: not a great battle, but a very long stretch of paying twice, to the landlord and to the raiders, and never knowing which year the riders would come. The Ottoman fortress line lay to the south; Slatina was one of the places behind it that had to buy its own quiet.Po tom, čo Osmani obsadili stredné Uhorsko, dorazili nájazdy aj do tejto doliny a Slatina si v 16. a 17. storočí postavila malú protitureckú pevnôstku. Nezabránila tomu, aby obec opakovane prepadli, a od roku 1584 až do roku 1668 — osemdesiatštyri rokov — bola Slatina poplatná Turkom. Toto znamenalo osmanské storočie pre obyčajnú slovenskú dedinu: nie veľkú bitku, ale veľmi dlhé obdobie platenia dvakrát, zemepánovi aj nájazdníkom, a nikdy sa nevedelo, ktorý rok jazdci prídu. Osmanská pevnostná línia ležala na juh; Slatina bola jedným z miest za ňou, ktoré si svoj pokoj muselo kupovať.
Emperor Joseph II's Patent of Toleration of 1781 let Protestants build churches again after a century of restriction, and Slatina's Lutherans built theirs in 1784 — a plain single-nave tolerance church. Three years later, in 1787, the Catholics built the classicist Church of the Elevation of the Holy Cross on the site of a medieval predecessor. Two working churches in one village in three years tells you what the Patent released. The Lutheran church got its tower in 1816, once towers were allowed, and was reworked in a neo-Gothic style in 1923. The ordinary living in between was farming, trading grain, and furrier's work in the winter when there was nothing to do in the fields.Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 znova dovolil protestantom stavať kostoly po storočí zákazov a slatinskí evanjelici si svoj postavili v roku 1784 — jednoduchú jednoloďovú tolerančnú stavbu. O tri roky neskôr, v roku 1787, postavili katolíci na mieste stredovekého predchodcu klasicistický kostol Povýšenia svätého Kríža. Dva fungujúce kostoly v jednej dedine za tri roky hovoria za všetko, čo patent uvoľnil. Evanjelický kostol dostal vežu v roku 1816, keď už veže smeli byť, a v roku 1923 ho novogoticky upravili. Bežné živobytie medzitým tvorilo gazdovanie, obchod s obilím a kožušnícka práca v zime, keď na poli nebolo čo robiť.
On 25 May 1856 Ján Bahýľ was born in this village, and on 18 April 1857 Terézia Vansová was born here too, the daughter of the Lutheran pastor Samuel Medvecký. They grew up in a village that had just seen serfdom abolished — the revolution of 1848–49 ended it across the kingdom — and in a generation of Slovaks arguing about whether a Slovak nation existed at all. Neither of them stayed. He went into the Austro-Hungarian army; she married the Lutheran pastor Ján Vansa in 1875 and moved to his parish. Both did the thing they are remembered for somewhere else, and both are remembered here.25. mája 1856 sa v tejto dedine narodil Ján Bahýľ a 18. apríla 1857 sa tu narodila aj Terézia Vansová, dcéra evanjelického farára Samuela Medveckého. Vyrastali v obci, ktorá práve zažila zrušenie poddanstva — revolúcia rokov 1848 – 1849 ho v celom kráľovstve ukončila — a v generácii Slovákov, ktorá sa dohadovala, či slovenský národ vôbec existuje. Ani jeden z nich nezostal doma. On odišiel do rakúsko-uhorskej armády, ona sa v roku 1875 vydala za evanjelického farára Jána Vansu a odišla do jeho farnosti. To, čím sa preslávili, urobili obaja inde — a obaja sa pripomínajú tu.
In 1889 Vansová published Sirota Podhradských, described in Slovak literary history as the first novel written by a Slovak woman. Nine years later she did something with a longer effect: in 1898 she founded and edited Dennica, the first Slovak magazine for women, and ran it from 1898 to 1908 and again from 1910 to 1914. In a kingdom whose schools were being Magyarised, and where a woman publishing at all was unusual, a Slovak magazine edited by a woman for women was a political act as much as a literary one. She also wrote a cookbook, translated Božena Němcová from Czech, and pushed amateur theatre and Slovak printing wherever she lived.V roku 1889 vydala Vansová román Sirota Podhradských, ktorý slovenské literárne dejiny označujú za prvý román slovenskej spisovateľky. O deväť rokov urobila niečo s ešte dlhším dosahom: v roku 1898 založila a redigovala Dennicu, prvý slovenský ženský časopis, a viedla ho v rokoch 1898 – 1908 a znova 1910 – 1914. V krajine, ktorej školy sa maďarizovali a kde bolo nezvyčajné, aby žena vôbec publikovala, bol slovenský časopis redigovaný ženou pre ženy rovnako politickým činom ako literárnym. Napísala aj kuchársku knihu, prekladala Boženu Němcovú z češtiny a všade, kde žila, podporovala ochotnícke divadlo a slovenskú tlač.
Bahýľ served as an army engineer in Galicia and in Dalmatia, and on 13 August 1895 he was granted a patent privilege for a flying machine of his own design. On 15 June 1905 he demonstrated a successful flight in public, in Bratislava — a machine that lifted vertically, eighteen months after the Wright brothers' first powered aeroplane. How early that was compared with rotary-wing flight elsewhere is argued over, as claims in early aviation usually are. He was granted seventeen military and other technical patents in his lifetime, and with A. Marschall he built, in 1895–1897, what is usually called the first petrol-engined motor car in Slovakia.Bahýľ slúžil ako vojenský inžinier v Haliči a v Dalmácii a 13. augusta 1895 dostal patentové privilégium na lietajúci stroj vlastnej konštrukcie. 15. júna 1905 predviedol v Bratislave verejnosti úspešný let — stroj, ktorý sa dvíhal zvisle, osemnásť mesiacov po prvom motorovom lete bratov Wrightovcov. O tom, ako skoro to bolo v porovnaní s vrtuľníkovými pokusmi inde vo svete, sa vedú spory, ako to pri raných leteckých prvenstvách býva. Za život mu udelili sedemnásť vojenských a iných technických patentov a spolu s A. Marschallom postavil v rokoch 1895 – 1897 to, čo sa zvyčajne označuje za prvý automobil s benzínovým motorom na Slovensku.
Dennica's last year was 1914, the year the war began, and it did not come back. On 13 March 1915 Ján Bahýľ died in Bratislava, aged fifty-eight, in the second year of the war. Men from Slatina were conscripted into the Austro-Hungarian army and sent to fronts they had never heard of, and the village, like every village in this country, spent four years sending out food and men and getting neither back. When it ended in 1918 the kingdom this village had belonged to for nine hundred years no longer existed.Posledným ročníkom Dennice bol rok 1914, rok, v ktorom vypukla vojna, a časopis sa už neobnovil. 13. marca 1915 zomrel v Bratislave Ján Bahýľ vo veku päťdesiatosem rokov, v druhom roku vojny. Mužov zo Slatiny odviedli do rakúsko-uhorskej armády a poslali na fronty, o ktorých dovtedy nepočuli, a obec, ako každá obec v tejto krajine, štyri roky posielala von potraviny aj ľudí a nedostávala späť ani jedno. Keď sa to v roku 1918 skončilo, kráľovstvo, do ktorého obec patrila deväťsto rokov, už neexistovalo.
In the new Czechoslovakia the village was for a while the seat of a district of its own — the veľkoslatinský okres, the Veľká Slatina district — a reminder that the administrative map of this country has been redrawn many times. It lost that in 1927, the same year its name officially changed from Veľká Slatina to Zvolenská Slatina. The Lutheran church was remodelled in a neo-Gothic style in 1923. And a great many people left: emigration from this village during the First Republic was heavy, because the land had long since stopped being able to feed everyone born on it.V novom Československu bola obec nejaký čas sídlom vlastného okresu — veľkoslatinského — čo je dobrá pripomienka, že správna mapa tejto krajiny sa prekresľovala mnohokrát. Prišla oň v roku 1927, v tom istom roku, keď sa jej meno úradne zmenilo z Veľkej Slatiny na Zvolenskú Slatinu. Evanjelický kostol novogoticky upravili v roku 1923. A veľa ľudí odišlo: vysťahovalectvo z obce bolo za prvej republiky silné, lebo pôda dávno prestala uživiť všetkých, čo sa na nej narodili.
From 14 March 1939 the village was in the Slovak State, a one-party regime of Hlinka's Slovak People's Party, allied to Nazi Germany. Terézia Vansová died in Banská Bystrica on 10 October 1942, aged eighty-five.Od 14. marca 1939 patrila obec do Slovenského štátu, jednostraníckeho režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany spojeneckého s nacistickým Nemeckom. Terézia Vansová zomrela v Banskej Bystrici 10. októbra 1942 vo veku osemdesiatpäť rokov.
The Slovak National Uprising began on 29 August 1944, and in October the village held the insurgent command post of the 2nd Czechoslovak Paratroop Brigade — a Czechoslovak unit formed in the Soviet Union and flown into the Uprising through the airfield at Tri Duby, a few kilometres west. A brigade headquarters in a village of farmhouses tells you what the Uprising actually was: not an army in barracks but a country improvising a war out of what it had. On 27–28 October Banská Bystrica fell and the open front ended; what was left of the brigade went into the mountains and fought on through the winter as partisans.Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 a v októbri bolo v obci povstalecké veliteľské stanovisko 2. československej paradesantnej brigády — československej jednotky sformovanej v Sovietskom zväze a prelietanej do povstania cez letisko Tri Duby, pár kilometrov na západ. Veliteľstvo brigády v dedine gazdovských domov hovorí, čím povstanie naozaj bolo: nie armádou v kasárňach, ale krajinou, ktorá si improvizovala vojnu z toho, čo mala. 27. – 28. októbra padla Banská Bystrica a otvorený front sa skončil; čo z brigády zostalo, odišlo do hôr a bojovalo cez zimu ako partizáni.
The winter that followed is what the memorials in this region are for: 747 people were shot at Kremnička outside Banská Bystrica between November 1944 and February 1945, and around 900 at Nemecká in January, their bodies burned in a lime kiln. Nine villagers were shot at Hriňová, up the valley, for helping partisans. Zvolenská Slatina was liberated on 25 February 1945, the same day as Vígľaš next door; Zvolen held out until 14 March. The village dates its modern history from that February day.Zima, ktorá nasledovala, je dôvodom, prečo v tomto kraji stoja pamätníky: v Kremničke pri Banskej Bystrici zastrelili od novembra 1944 do februára 1945 sedemstoštyridsaťsedem ľudí a v Nemeckej v januári asi deväťsto, ktorých telá spálili vo vápenke. V Hriňovej vyššie v doline zastrelili deviatich obyvateľov za pomoc partizánom. Zvolenskú Slatinu oslobodili 25. februára 1945, v ten istý deň ako susedný Vígľaš; Zvolen sa držal do 14. marca. Obec počíta svoje novodobé dejiny od toho februárového dňa.
About 2,800 people live in Zvolenská Slatina today. It is a working village on a main road rather than a destination: shops, a school, a health centre, farm machinery on the street in season, and a lot of people who drive the quarter of an hour into Zvolen for work. Both of its famous natives are marked — plaques, a bust, names on public buildings — and the village keeps its own folklore ensemble and its own reading of the heavily embroidered Podpoľanie costume. The Lutheran church still stands over the roofs, and it is still a working parish church, normally locked outside services.Vo Zvolenskej Slatine dnes žije približne 2800 ľudí. Je to pracujúca obec pri hlavnej ceste, nie turistický cieľ: obchody, škola, zdravotné stredisko, v sezóne poľnohospodárske stroje na ulici a veľa ľudí, ktorí sa za prácou vozia štvrťhodinu do Zvolena. Obaja slávni rodáci sú tu pripomenutí — tabuľami, bustou, menami na verejných budovách — a obec si drží vlastný folklórny súbor a vlastnú podobu bohato vyšívaného podpolianskeho kroja. Evanjelický kostol stále stojí nad strechami a stále je to živý farský kostol, mimo bohoslužieb zvyčajne zamknutý.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.