Veľký Krtíš spent seven hundred years as a village of a few hundred people in the Ipeľ hills, and then, within a single working lifetime after 1945, the state found lignite underneath it and built a town on top. The mine has closed and the town is still there — which is the whole problem, and the whole story.Veľký Krtíš bol sedemsto rokov dedinou s pár stovkami obyvateľov v ipeľských vrchoch — a potom, za jediný pracovný život po roku 1945, našiel štát pod ňou lignit a postavil na nej mesto. Baňa je zavretá, mesto tu zostalo. V tom je celý problém aj celý príbeh.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Mongol invasionVpád Mongolov
Krtíš is first named in a charter issued by the royal chancery in 1245, confirming the possessions of the monastery at Šahy. It began as a service village of the royal castle of Novohrad — a settlement whose people owed particular work or goods to the castle rather than rent to a private lord. That it appears in writing just after the Mongol invasion of 1241–42 is the usual pattern in Slovakia: the reorganisation of the kingdom afterwards produced the documents, and the documents are the only reason we know the village was already there.Krtíš sa po prvý raz spomína v listine kráľovskej kancelárie z roku 1245, ktorá potvrdzuje majetky kláštora v Šahách. Vznikol ako služobnícka osada kráľovského Novohradského hradu — dedina, ktorej ľudia hradu odvádzali určenú prácu alebo naturálie, nie nájom súkromnému pánovi. Že sa objavuje v písomnostiach tesne po vpáde Mongolov v rokoch 1241 – 1242, je na Slovensku obvyklé: dokumenty priniesla až prestavba kráľovstva po vpáde — a práve tie dokumenty sú jediný dôvod, prečo vieme, že dedina tu už bola.
A water mill is recorded within the village boundary in 1349. Krtíš sat on a trade road through the Ipeľ hills, which was the only advantage it had, and it belonged to one of the great local estates run from a castle. This site's own pages place it under Modrý Kameň, while Hungarian sources attach it to the Divín estate; both castles belonged to the Balassa family, so the two accounts are less far apart than they look. Either way, the people of Krtíš worked land that somebody on a rock owned.Roku 1349 sa v chotári spomína vodný mlyn. Krtíš ležal na obchodnej ceste cez ipeľské vrchy — jedinej výhode, ktorú mal — a patril k jednému z veľkých panstiev spravovaných z hradu. Stránky tejto lokality ho kladú pod Modrý Kameň, maďarské pramene ho pripisujú divínskemu panstvu; oba hrady patrili Balašovcom, takže tie dve verzie si nie sú také vzdialené, ako vyzerajú. Tak či onak, ľudia z Krtíša obrábali pôdu, ktorá patrila niekomu na skale.
From 1554 to 1594 Veľký Krtíš was tributary to the Ottomans and counted into the sanjak administered from Szécsény, in the part of Novohrad the empire held. A village this size had no walls, no garrison and no choice. Raiding parties crossed the Ipeľ hills through most of the sixteenth century, and a year's work could be carried off by either army — which is why the frontier decades left this country not with ruins but with empty villages.V rokoch 1554 – 1594 bol Veľký Krtíš poplatný Osmanom a rátal sa do sandžaku spravovaného zo Sečian, v tej časti Novohradu, ktorú ríša držala. Dedina takejto veľkosti nemala hradby, posádku ani na výber. Lúpežné oddiely prechádzali ipeľskými vrchmi väčšinu šestnásteho storočia a celoročnú prácu jej mohlo odviezť ktorékoľvek z vojsk — preto po pohraničných desaťročiach nezostali v tomto kraji ruiny, ale prázdne dediny.
By the middle of the seventeenth century the village had been destroyed and stood empty, and it was not resettled until 1680. This is the part of frontier history that usually gets skipped: a castle can be recaptured, but the households that made up a village mostly do not come back — new people have to be brought in, generally from further north. The estate passed from the Balassa family, who held it from 1598, through a succession of lesser noble families over the following two centuries.Do polovice sedemnásteho storočia bola dedina zničená a stála prázdna; znovu ju osídlili až roku 1680. Toto je tá časť pohraničných dejín, ktorú býva zvykom preskočiť: hrad sa dá dobyť späť, ale domácnosti, z ktorých sa dedina skladala, sa väčšinou nevrátia — treba priviesť nových ľudí, spravidla zo severu. Panstvo prešlo od Balašovcov, ktorí ho držali od roku 1598, na rad menších zemianskych rodov, ktoré sa v ňom striedali ďalšie dve storočia.
Between 1854 and 1864 the first brown-coal pits were opened around the village, among them the Barbara and the Eva. The Novohrad coal basin is lignite: soft, young, low-grade coal, worth mining only where there is somewhere close by to burn it. In the nineteenth century that meant local demand and a small operation employing a handful of men. The coal had been there all along; what changed later was how badly a state wanted it.V rokoch 1854 – 1864 otvorili okolo dediny prvé hnedouhoľné bane, medzi nimi Barboru a Evu. Novohradská panva je lignitová: mäkké, mladé uhlie s nízkou výhrevnosťou, ktoré sa oplatí ťažiť len tam, kde je nablízku kde ho spáliť. V devätnástom storočí to znamenalo miestny odbyt a malú prevádzku pre hŕstku chlapov. Uhlie tu bolo celý čas — zmenilo sa len to, ako veľmi ho neskôr štát chcel.
The census of 1880 counted 818 inhabitants, of whom 663 gave Slovak as their language and 86 Hungarian; by 1910 there were 843 people, 583 Slovak-speaking and 240 Hungarian. Those numbers are worth pausing on. The towns of Novohrad down on the plain — Lučenec, Fiľakovo — were largely Hungarian-speaking, while the hill villages north of them, this one included, were Slovak. The rising share of Hungarian between 1880 and 1910 says at least as much about the schools and official pressure of those decades as about anyone actually changing language.Sčítanie roku 1880 tu napočítalo 818 obyvateľov, z toho 663 sa hlásilo k slovenčine a 86 k maďarčine; roku 1910 to bolo 843 ľudí, 583 slovenských a 240 maďarských. Pri týchto číslach sa oplatí zastaviť. Mestá Novohradu dolu na rovine — Lučenec, Fiľakovo — boli prevažne maďarské, kým vrchárske dediny na sever od nich vrátane tejto boli slovenské. Rastúci podiel maďarčiny medzi rokmi 1880 a 1910 hovorí prinajmenšom rovnako o vtedajších školách a úradnom tlaku ako o tom, že by niekto naozaj menil jazyk.
In 1918 Krtíš became part of Czechoslovakia, and the new border cut Novohrad county in two: its seat, Balassagyarmat, ended up in Hungary a few kilometres south of the line. The half that stayed in Slovakia had lost its centre and had no obvious replacement — the district was run from Modrý Kameň, a small town on a hill, from 1913 onwards. This is the origin of a problem the district has never quite solved: its natural centre of gravity lies on the other side of a state border.Roku 1918 sa Krtíš stal súčasťou Československa a nová hranica rozťala Novohradskú stolicu na dvoje: jej sídlo Balašské Ďarmoty zostalo v Maďarsku, pár kilometrov na juh od čiary. Polovica, ktorá pripadla Slovensku, prišla o svoje stredisko a náhrada sa nenašla — okres od roku 1913 riadil Modrý Kameň, mestečko na kopci. Tu vzniká problém, ktorý okres dodnes celkom nevyriešil: jeho prirodzené ťažisko leží za štátnou hranicou.
The First Vienna Award of November 1938 took the southern edge of this district into Hungary and brought the border to within a few kilometres of Krtíš, but the village itself stayed in the Slovak State proclaimed in 1939, Nazi Germany's ally. When the Slovak National Uprising broke out on 29 August 1944, Modrý Kameň — eight kilometres up the road — became the seat of the district's insurgent national committee, and partisan groups worked in these hills. German units crushed the uprising that autumn; the front reached the district in the winter that followed, the bridges over the Ipeľ were blown in 1944, and most were not rebuilt for the rest of the century.Prvá viedenská arbitráž z novembra 1938 vzala južný okraj tohto okresu do Maďarska a priviedla hranicu na pár kilometrov od Krtíša, no samotná obec zostala v Slovenskom štáte vyhlásenom roku 1939, spojencovi nacistického Nemecka. Keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, Modrý Kameň — osem kilometrov po ceste — sa stal sídlom povstaleckého okresného národného výboru a v týchto vrchoch pôsobili partizánske skupiny. Nemecké jednotky povstanie na jeseň potlačili; v nasledujúcej zime dorazil do okresu front, mosty cez Ipeľ vyhodili roku 1944 a väčšinu z nich už do konca storočia nikto neobnovil.
After 1945 the state went back into the Novohrad lignite in earnest: new pits at Malé Straciny, at Pôtor from 1948, at Dolina from 1962. From 1950 a mining settlement was built beside the old village, miners were recruited from all over Slovakia, and blocks of flats went up on ground that had been fields. In 1968 Veľký Krtíš was made a town and the seat of a restored district — the offices came down from Modrý Kameň and never went back. In twenty years a village of eight hundred had become a town of thousands, and every one of those decisions was taken because of the coal.Po roku 1945 sa štát pustil do novohradského lignitu naplno: nové bane v Malých Stracinách, od roku 1948 v Pôtri, od roku 1962 v Doline. Od roku 1950 stavali vedľa starej dediny banícke sídlisko, baníkov naberali z celého Slovenska a na bývalých poliach vyrastali panelové domy. Roku 1968 sa Veľký Krtíš stal mestom a sídlom obnoveného okresu — úrady zišli z Modrého Kameňa a už sa ta nikdy nevrátili. Za dvadsať rokov sa z osemstovej dediny stalo mesto s tisíckami obyvateľov a každé z tých rozhodnutí padlo pre uhlie.
Lignite is the coal you burn where you dig it, and after 1989 the arithmetic stopped working: the guaranteed customers were gone, environmental rules tightened, and the mine wound down in stages over two decades. The town had been built for one employer, and that employer was closing.Lignit je uhlie, ktoré sa páli tam, kde sa vykope, a po roku 1989 prestal počet vychádzať: istí odberatelia zmizli, environmentálne pravidlá sa sprísnili a baňa sa dve desaťročia po etapách utlmovala. Mesto postavili pre jedného zamestnávateľa a ten zamestnávateľ zatváral.
The last pit closed in the 2010s and the town has been working out what comes next ever since. It lives on smaller manufacturing, food processing, services and public administration, with a large share of its people commuting — to Zvolen and Banská Bystrica, to Bratislava for the working week, or abroad; unemployment here has been well above the Slovak average for a long time and was among the worst in the country in the years right after the closure. What the district does have is land — warm hill country of arable fields, orchards and the vineyards of the Southern Slovakia wine region — and a distinction it would rather not have: Veľký Krtíš is one of the very few district seats in Slovakia with no passenger railway at all.Posledná baňa sa zavrela v desiatych rokoch tohto storočia a mesto odvtedy hľadá, čo príde po nej. Žije z menšej výroby, potravinárstva, služieb a verejnej správy a veľká časť ľudí dochádza za prácou — do Zvolena a Banskej Bystrice, na týždňovky do Bratislavy alebo do zahraničia; nezamestnanosť tu dlhodobo výrazne prevyšuje slovenský priemer a v rokoch tesne po zatvorení bane patrila k najhorším v krajine. Čo okres má, je pôda — teplá pahorkatina polí, sadov a viníc Južnoslovenskej vinohradníckej oblasti — a jedno prvenstvo, o ktoré by nestál: Veľký Krtíš je jedno z mála okresných miest na Slovensku, ktoré nemá vôbec žiadnu osobnú železnicu.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.