A tax list of 1720 counts 42 taxpayers in Čičmany, and 26 of them were želiari — cottars, families with a cottage and a garden but no field of their own. By Emperor Joseph II's census of 1784 the village had 126 houses, 230 families and 1,275 people, which the hillsides could not possibly feed. So the village sold what it could make in a long winter: embroidered papuče (soft slippers), bryndza, and later glass, carried from door to door across half the kingdom by men who walked. Poverty and craft are the same story here, and so is the embroidery the women did at home.Daňový súpis z roku 1720 napočítal v Čičmanoch 42 daňovníkov a 26 z nich boli želiari — rodiny s chalupou a záhradkou, no bez vlastného poľa. Podľa súpisu Jozefa II. z roku 1784 mala obec 126 domov, 230 rodín a 1 275 obyvateľov, čo svahy nijako nemohli uživiť. Predávalo sa teda to, čo sa dalo urobiť cez dlhú zimu: vyšívané papuče, bryndza a neskôr aj sklo, ktoré muži roznášali pešo od domu k domu cez pol krajiny. Chudoba a remeslo sú tu jeden a ten istý príbeh — a rovnako aj vyšívanie, ktorému sa doma venovali ženy.
