Čičmany is the most photographed village in Slovakia and the most misunderstood: the white patterns on its black log walls are genuinely local and genuinely made by the people who live behind them, but they are not ancient. What the village looked like in 1850 and what it looks like now are two different things, and a fire in 1921 is the reason. This is a good place to learn the difference between a tradition and a legend about a tradition.Čičmany sú najfotografovanejšou obcou na Slovensku a zároveň najviac nepochopenou: biele vzory na tmavých zrubových stenách sú naozaj miestne a naozaj ich robia ľudia, ktorí za tými stenami bývajú — staré však nie sú. Ako obec vyzerala okolo roku 1850 a ako vyzerá dnes, sú dve rôzne veci, a na vine je požiar z roku 1921. Je to dobré miesto na to, naučiť sa rozdiel medzi tradíciou a legendou o tradícii.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
The name first appears in 1272, in a Latin deed that mentions “a certain new road which leads to the estate of Cziczman”. It turns up again in 1411 as Chychman and in 1598 as Chichman. A name in a document is not the same as a village, though: historians place the settlement itself in the first half of the fourteenth century, and the 1272 mention may describe nothing more than a track and a piece of ground. Čičmany was never a castle village either — it was held by minor noble families, the Turóczis, the Rakovskýs and the Jesenskýs, and later the Kubínyis and Serényis, which is one reason it was left alone.Meno sa prvý raz objavuje v roku 1272 v latinskej listine, ktorá spomína „akúsi novú cestu, ktorá vedie k majetku Cziczman“. Znovu sa vyskytuje v roku 1411 ako Chychman a v roku 1598 ako Chichman. Meno v listine však ešte nie je obec: samotné osídlenie kladú historici do prvej polovice 14. storočia a zmienka z roku 1272 možno opisuje iba chodník a kus zeme. Čičmany neboli ani hradnou dedinou — držali ich zemianske rody Turócziovcov, Rakovskovcov a Jesenskovcov, neskôr Kubínyiovcov a Serényiovcov, a aj preto ich nechávali na pokoji.
By 1598 the village had a mill and forty-three houses. It sat at the closed head of the Rajec valley in the Strážovské vrchy, on ground too high and too steep for grain, so the living came from sheep, from bryndza — the sharp sheep's cheese that is still Slovakia's national food — and from the forest. This was the century when Ottoman armies held the middle of the Kingdom of Hungary and castles all along the southern frontier were being rebuilt for artillery, but the village's own record says nothing about it. That is the advantage of a valley that leads nowhere.V roku 1598 mala obec mlyn a štyridsaťtri domov. Ležala na uzavretom konci Rajeckej doliny v Strážovských vrchoch, na pôde príliš vysokej a strmej na obilie, a tak sa žilo z oviec, z bryndze — ostrého ovčieho syra, ktorý je dodnes slovenským národným jedlom — a z lesa. Bolo to storočie, keď osmanské vojská držali stred Uhorského kráľovstva a hrady na južnej hranici sa prestavovali pre delostrelectvo, no vlastné záznamy obce o tom mlčia. To je výhoda doliny, ktorá nikam nevedie.
A tax list of 1720 counts 42 taxpayers in Čičmany, and 26 of them were želiari — cottars, families with a cottage and a garden but no field of their own. By Emperor Joseph II's census of 1784 the village had 126 houses, 230 families and 1,275 people, which the hillsides could not possibly feed. So the village sold what it could make in a long winter: embroidered papuče (soft slippers), bryndza, and later glass, carried from door to door across half the kingdom by men who walked. Poverty and craft are the same story here, and so is the embroidery the women did at home.Daňový súpis z roku 1720 napočítal v Čičmanoch 42 daňovníkov a 26 z nich boli želiari — rodiny s chalupou a záhradkou, no bez vlastného poľa. Podľa súpisu Jozefa II. z roku 1784 mala obec 126 domov, 230 rodín a 1 275 obyvateľov, čo svahy nijako nemohli uživiť. Predávalo sa teda to, čo sa dalo urobiť cez dlhú zimu: vyšívané papuče, bryndza a neskôr aj sklo, ktoré muži roznášali pešo od domu k domu cez pol krajiny. Chudoba a remeslo sú tu jeden a ten istý príbeh — a rovnako aj vyšívanie, ktorému sa doma venovali ženy.
In 1828 Čičmany held 127 houses and 1,507 inhabitants — roughly ten times what lives there today. That crowding is why the houses are the way they are: two full storeys of logs, often with a gallery running under the eaves of the upper floor, steep shingle roofs, small windows, timber weathered nearly black. They are the tallest folk buildings in this part of Slovakia, and they are tall because there was no room to build outwards. The wood came off the surrounding hills and the whole thing could be raised by neighbours in a season.V roku 1828 mali Čičmany 127 domov a 1 507 obyvateľov — zhruba desaťnásobok toho, čo tu žije dnes. Práve táto stiesnenosť je dôvodom, prečo sú domy také, aké sú: dve plné podlažia zrubu, často s pavlačou pod odkvapom horného poschodia, strmé šindľové strechy, malé okná a drevo zvetrané takmer do čierna. Sú to najvyššie ľudové stavby v tejto časti Slovenska a vysoké sú preto, že do šírky nebolo kam stavať. Drevo pochádzalo z okolitých kopcov a susedia dokázali taký dom postaviť za jednu sezónu.
Here is the honest record. In the nineteenth century the marks on the walls were simple: lime wash, or a thin clay slurry, brushed onto the corners of the house where the logs cross and the weather eats hardest. It was maintenance with a decorative edge, not the dense pattern language visitors photograph today. The village became known outside its own valley in 1895, when the architect Dušan Jurkovič built a Čičmany homestead for the great Czechoslavic ethnographic exhibition in Prague and put the place on the map of people who collect folk culture.A teraz to, čo naozaj vieme. V 19. storočí boli znaky na stenách jednoduché: vápno alebo riedky hlinený kal sa nanášali na rohy domu, kde sa zrub spája a kde počasie hlodá najviac. Bola to údržba s ozdobným nádychom, nie hustá reč vzorov, akú dnes návštevníci fotia. Mimo vlastnej doliny sa obec preslávila v roku 1895, keď architekt Dušan Jurkovič postavil čičmiansku usadlosť na veľkej Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe a dostal tak Čičmany do povedomia ľudí, ktorí zbierali ľudovú kultúru.
Log villages burn. Čičmany burned in 1907, and then in 1921 fire took the whole lower end. The village could have rebuilt in brick, as most places did — and it did not: with state money and designs by Dušan Jurkovič the houses went back up in log, and the walls were painted again. This is the point most retellings skip: the dense, whole-wall ornament seen on Čičmany today dates from that rebuilding, not from some remote past, and it follows the embroidery patterns of the local costume. The tradition is real and locally made; it is about a hundred years old, not a thousand.Zrubové dediny horia. Čičmany horeli v roku 1907 a v roku 1921 vzal oheň celý dolný koniec. Obec mohla postaviť tehlové domy, ako to vtedy robila väčšina — a neurobila to: za štátne peniaze a podľa návrhov Dušana Jurkoviča vyrástli domy znovu zo zrubov a steny znovu pomaľovali. Práve toto väčšina prerozprávaní vynecháva: hustý ornament pokrývajúci celé steny, aký v Čičmanoch vidno dnes, pochádza z tejto obnovy, nie z dávnoveku, a kopíruje výšivku miestneho kroja. Tradícia je pravá a domáca; má však asi sto rokov, nie tisíc.
Between the wars the village lived much as before, on sheep, slippers and the road. In 1930 the men who traded door to door organised themselves into an association of pedlars — a trade unusual enough to need one. Others simply left: in the 1930s people from Čičmany went to the Americas, to Dalmatia, to France, Belgium and Austria. A village of fifteen hundred at the head of a dead-end valley exports labour, and it always had.Medzi vojnami žila obec podobne ako predtým — z oviec, z papúč a z ciest. V roku 1930 sa muži, ktorí obchodovali od domu k domu, zorganizovali do zväzu podomových trhovcov; bolo to remeslo dosť neobvyklé na to, aby si takú organizáciu vyžiadalo. Iní jednoducho odišli: v tridsiatych rokoch smerovali Čičmanci do Ameriky, do Dalmácie, do Francúzska, Belgicka a Rakúska. Obec s pätnásťsto obyvateľmi na konci slepej doliny vyváža prácu — a robila to odjakživa.
The Slovak National Uprising began on 29 August 1944, and partisan units were strong in the hills around Čičmany; on 4 September 1944 the village set up its own revolutionary national committee. The reprisal came on 4 December 1944, when German troops occupied Čičmany for supplying the partisans, shot the committee's chairman, a man named Raden, and set the village alight: 33 houses burned down and 148 more were damaged. On 6 April 1945, weeks before the war ended, 65 men from the village were taken away to a camp in Germany recorded locally as Milberg. The reserve of painted houses you walk through today is a village that was burned twice in twenty-four years.Slovenské národné povstanie sa začalo 29. augusta 1944 a v kopcoch okolo Čičmian pôsobili silné partizánske skupiny; 4. septembra 1944 si obec zriadila vlastný revolučný národný výbor. Odplata prišla 4. decembra 1944, keď nemecké vojská Čičmany za pomoc partizánom obsadili, zastrelili predsedu výboru menom Raden a obec podpálili: zhorelo 33 domov a ďalších 148 poškodili. 6. apríla 1945, pár týždňov pred koncom vojny, odvliekli 65 mužov z obce do tábora v Nemecku, zapísaného tu ako Milberg. Rezervácia maľovaných domov, ktorou dnes prechádzate, je obec vypálená dvakrát za dvadsaťštyri rokov.
After 1945 the slipper-makers were organised into a cooperative that produced mostly for export, which is what became of a household craft under the new state. The village's oldest surviving buildings were turned into exhibits: the galleried Radenov dom was reconstructed in 1966 and fitted with displays on the life and work of the people of Čičmany, and in 1986 the museum bought log house number 42. In 1977 the lower end — the part rebuilt after the 1921 fire — was declared a monument reserve, 115 buildings and structures in all, of which 36 are national cultural monuments. Protection arrived just as the population was draining away.Po roku 1945 združili papučiarov do družstva, ktoré vyrábalo prevažne na vývoz — takto dopadlo domácke remeslo v novom štáte. Z najstarších zachovaných stavieb sa stali exponáty: pavlačový Radenov dom zrekonštruovali v roku 1966 a nainštalovali doň expozície o živote a práci čičmianskeho ľudu a v roku 1986 múzeum odkúpilo zrubový dom číslo 42. V roku 1977 vyhlásili dolný koniec — teda časť obnovenú po požiari z roku 1921 — za pamiatkovú rezerváciu so 115 objektmi, z ktorých 36 je národnými kultúrnymi pamiatkami. Ochrana prišla práve vtedy, keď obec strácala ľudí.
The Čičmany ornament is now national property in the loosest sense: it appears on sportswear, packaging, shop fronts and logos all over Slovakia, usually with no mention of the village. Čičmany itself has around 160 permanent residents, down from 1,507 in 1828, and fills with coaches on summer weekends. The walls are still repainted by the households that live behind them, every few years, whenever the lime fades — which is why one front is dazzling and the next is grey. That unevenness is the tradition working, not failing.Čičmiansky ornament je dnes národným majetkom v tom najvoľnejšom zmysle: objavuje sa na športovom oblečení, obaloch, výkladoch a logách po celom Slovensku, väčšinou bez zmienky o obci. V samotných Čičmanoch žije asi 160 stálych obyvateľov oproti 1 507 v roku 1828 a cez letné víkendy sa obec zapĺňa autobusmi. Steny naďalej premaľúvajú tie domácnosti, ktoré za nimi bývajú, každých pár rokov, vždy keď vápno vybledne — a preto je jedno priečelie oslnivé a susedné sivé. Táto nerovnomernosť je znakom toho, že tradícia funguje, nie že zlyháva.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.