Eight Centuries, Then One ObsessionOsem storočí a jedna posadnutosť
The rock the castle stands on is travertine, laid down by warm springs, and people fortified it long before anyone wrote its name down. When the name does appear, it is in the Zobor Abbey document of 1113 — the charter drawn up for the Benedictine abbey on the hill above Nitra that gives a great many places in this part of the country their first written mention, Nitra Castle’s own surroundings among them. What stood at Bojnice then was a wooden fort. Stone came later, and by the early fourteenth century the castle was in the hands of Matúš Čák Trenčiansky, the magnate who ruled most of the north-west from Trenčín almost as a private kingdom.Skala, na ktorej zámok stojí, je travertín, vyzrážaný teplými prameňmi, a ľudia ju opevnili dávno predtým, než niekto zapísal jej meno. Keď sa meno konečne objaví, je to v zoborskej listine z roku 1113 — v listine spísanej pre benediktínske opátstvo na kopci nad Nitrou, ktorá mnohým miestam v tejto časti krajiny dáva prvú písomnú zmienku, okolie Nitrianskeho hradu nevynímajúc. V Bojniciach vtedy stálo drevené hradisko. Kameň prišiel neskôr a začiatkom štrnásteho storočia mal hrad v rukách Matúš Čák Trenčiansky, veľmož, ktorý z Trenčína ovládal väčšinu severozápadu takmer ako vlastné kráľovstvo.
After Čák’s death the castle returned to the crown, and in the fifteenth century it became associated with King Matthias Corvinus and afterwards with his son John Corvinus — a connection the town has never let go of. The Zápoľský family held it next, then the Thurzós, the great mining and trading dynasty of Upper Hungary, who began converting a fortress into something to live in and gave it its Renaissance shape. From the middle of the seventeenth century Bojnice belonged to the Pálffy family, and Pálffy property it remained until the twentieth century.Po Čákovej smrti sa hrad vrátil kráľovi a v pätnástom storočí sa spája s kráľom Matejom Korvínom a potom s jeho synom Jánom Korvínom — tejto spojitosti sa mesto dodnes nevzdalo. Nasledovali Zápoľskovci, po nich Turzovci, veľký banský a obchodný rod Horného Uhorska, ktorí začali meniť pevnosť na obývateľné sídlo a dali jej renesančnú podobu. Od polovice sedemnásteho storočia patrili Bojnice Pálfiovcom a v ich majetku zostali až do dvadsiateho storočia.
The building you photograph today is the work of one man’s obsession. Between 1889 and 1910, Count Ján František Pálfi rebuilt the family seat in a romantic style openly modelled on the châteaux of the Loire — round towers under tall conical roofs, a moat and a bridge, carved stone, and interiors filled with the art he had spent a lifetime buying in Italy and France. He put an enormous share of his fortune into it and died before the work was finished; he is entombed at the castle he made rather than in any family plot elsewhere, and exactly where is a question best put to the guide on the day. In the middle of the twentieth century the castle passed into state hands and has been a museum ever since. Nothing about it is a ruin: the rooms are furnished, the collections are in place, and you see them on a guided route.Stavba, ktorú dnes fotografujete, je dielom posadnutosti jedného človeka. V rokoch 1889 až 1910 prestaval gróf Ján František Pálfi rodové sídlo v romantickom slohu otvorene inšpirovanom zámkami na Loire — okrúhle veže pod vysokými kužeľovitými strechami, vodná priekopa s mostom, kamenné ostenia a interiéry zaplnené umením, ktoré celý život nakupoval v Taliansku a vo Francúzsku. Vložil doň obrovskú časť svojho majetku a zomrel skôr, než sa prestavba skončila; pochovaný je priamo v zámku, ktorý vytvoril, a nie v rodovej hrobke inde — kde presne, na to sa najlepšie opýtať sprievodcu na mieste. V polovici dvadsiateho storočia prešiel zámok do rúk štátu a odvtedy je múzeom. Nič na ňom nie je zrúcanina: miestnosti sú zariadené, zbierky na svojom mieste a prehliadka prebieha so sprievodcom.
