Ladomirová stands on the road to the Dukla Pass, and everything that has happened to it came along that road: the medieval toll house, the Russian monks who set up a printing press here in the 1920s, and the front line of 1944. Its wooden church of 1742 has outlived all of it.Ladomirová leží na ceste k Duklianskemu priesmyku a všetko, čo ju stretlo, prišlo práve po tejto ceste: stredoveká mýtnica, ruskí mnísi, ktorí tu v dvadsiatych rokoch postavili tlačiareň, aj frontová línia roku 1944. Jej drevený chrám z roku 1742 to všetko prežil.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
Castles and lordsHrady a páni
This valley belonged to Makovica, the huge estate run from the castle above Zborov, and in the fourteenth century its owners set about filling it with people. In 1357 the estate's records name a new kind of settler for the first time — Valachi or Rutheni, the herding families we now call Rusyns, moving west along the arc of the Carpathians. From 1364 the estate belonged to the Cudar family, who pushed the settlement further north and east until Makovica was one of the largest lordships in the whole country. Ladomirová is one of the villages that came out of that push.Táto dolina patrila k Makovici, obrovskému panstvu riadenému z hradu nad Zborovom, a jeho majitelia ju v 14. storočí začali cielene zaľudňovať. V roku 1357 pramene panstva prvý raz menujú nový typ osadníkov — Valachi alebo Rutheni, teda pastierske rodiny, ktoré dnes voláme Rusíni a ktoré sa sťahovali po oblúku Karpát na západ. Od roku 1364 patrilo panstvo Cudarovcom a tí osídľovanie tlačili ďalej na sever a východ, až bola Makovica jedným z najväčších dominií v krajine. Ladomirová je jedna z dedín, ktoré z toho vznikli.
The village first appears in writing in 1414 as Ladamerwagasa — "Ladomír's clearing", a name that tells you exactly how it began: somebody cut the forest here. It was still exempt from tax in 1427, which is what a young settlement looked like. What made it important was money: royal tolls were being collected here before 1458 on the crossing into Poland over the Dukla, and in 1458 the records name a castellum, a small fortified house the Cudars had built beside the road both to guard it and to take the duty. Someone later buried a pot with about five gold ducats of King Matthias Corvinus nearby; one of them is in the museum at Svidník.Obec sa prvý raz spomína v roku 1414 ako Ladamerwagasa — „Ladomírov výrub“, teda meno, ktoré presne hovorí, ako vznikla: niekto tu vyklčoval les. V roku 1427 ešte nebola zdanená, čo bola bežná podoba mladej osady. Dôležitou ju urobili peniaze: kráľovské mýto sa tu vyberalo už pred rokom 1458 z prechodu cez Duklu do Poľska a v roku 1458 pramene menujú castellum, malý opevnený dom, ktorý dali Cudarovci postaviť pri ceste, aby ju strážil a vyberal clo. Ktosi neskôr neďaleko zakopal nádobu s piatimi zlatými dukátmi kráľa Mateja Korvína; jeden z nich je v múzeu vo Svidníku.
The Makovica estate was too big to run from one place, so it was split into three districts — the castle district at Zborov, Kurima, and Ladomirov, which covered everything to the north and east. That is why a village this small had so much in it. A survey of 1600 lists sixteen serf houses, the headman's house, a mill, the toll house, a church, a parish, a school and the manor. In 1624 Pál Rákóczi issued a charter freeing the village's Eastern-rite priest from labour service on the lord's land: instead he was to pay ten florins each year on the feast of St Michael the Archangel, and one marten skin.Makovické panstvo bolo pridlhé na to, aby sa riadilo z jedného miesta, a tak sa delilo na tri obvody — hradný v Zborove, kurimský a ladomirovský, ktorý pokrýval všetko na sever a východ. Preto bolo v takej malej dedine toľko vecí. Súpis z roku 1600 uvádza šestnásť poddanských domov, obydlie šoltýsa, mlyn, mýtnicu, kostol, faru, školu a kaštieľ. V roku 1624 vydal Pavol Rákóci listinu, ktorou tunajšieho kňaza východného obradu oslobodil od robôt na panskom: namiesto nich mal každý rok na sviatok svätého Michala archanjela platiť desať zlatých a jednu kuniu kožku.
In 1742 the parish built the church of St Michael the Archangel that people still come to see. It is the Lemko type of the eastern rite: three log rooms in a line — entrance chamber, nave, sanctuary — each under its own tower, the whole thing clad in shingle, jointed and pegged in oak and put up without a single metal nail. Inside is a four-tier iconostasis from the middle of the same century, the screen that closes the sanctuary off and carries the icons in fixed ranks. The free-standing timber bell tower inside the churchyard wall is the detail that makes Ladomirová's church unlike its neighbours, and the thing most visitors photograph.V roku 1742 postavila farnosť chrám svätého Michala archanjela, za ktorým sem ľudia chodia dodnes. Je to lemkovský typ východného obradu: tri zrubové priestory za sebou — babinec, loď a svätyňa —, každý pod vlastnou vežou, celé to obité šindľom, spájané tesárskymi zámkami a dubovými kolíkmi a postavené bez jediného kovového klinca. Vnútri je štvoretážový ikonostas z polovice toho istého storočia — stena, ktorá uzatvára svätyňu a nesie ikony v pevne danom poradí. Zvonica stojaca voľne vnútri ohradného múru je detail, ktorým sa Ladomirová líši od susedných chrámov, a práve ju si väčšina návštevníkov odfotí.
Ladomirová grew faster than the hamlets in the side valleys, because it sat on the road: 102 houses and 720 people in 1787, 128 houses and 946 people in 1828. The living was farming, cattle and forest work, and until the Second World War every house was a log house with the stable and shed under one high thatched roof. The road kept bringing armies: in June 1849 the Russian army crossed the Dukla Pass just above the village, invited by the Habsburgs to help crush the Hungarian revolution, and by August it had forced the Hungarians to surrender.Ladomirová rástla rýchlejšie než osady v bočných dolinách, lebo ležala pri ceste: v roku 1787 mala 102 domov a 720 obyvateľov, v roku 1828 128 domov a 946 obyvateľov. Živili sa roľníctvom, chovom dobytka a prácou v lesoch a až do druhej svetovej vojny bol každý dom zrubový, s maštaľou a šopou pod jednou vysokou slamenou strechou. Cesta ďalej privádzala vojská: v júni 1849 prekročila Dukliansky priesmyk hneď nad dedinou ruská armáda, ktorú Habsburgovci pozvali potlačiť uhorskú revolúciu, a v auguste prinútila Maďarov ku kapitulácii.
In September 1914 Russian troops came over the Dukla and held much of north-eastern Slovakia, and for the next six months the front swung up and down this road. Svidník, five kilometres downstream, was burned that November by the retreating Austro-Hungarian army, and the villages on either side of Ladomirová were dug into trenches that are still traceable in the woods. The village's own losses in that war are not recorded in the sources available here — but nobody living on the Dukla road in the winter of 1914–15 was out of it. It was the rehearsal for what happened thirty years later on exactly the same ground.V septembri 1914 prišli cez Duklu ruské vojská a ovládli veľkú časť severovýchodného Slovenska; nasledujúcich šesť mesiacov sa front po tejto ceste hojdal hore a dole. Svidník päť kilometrov po prúde vypálila v novembri ustupujúca rakúsko-uhorská armáda a dediny po oboch stranách Ladomirovej boli rozryté zákopmi, ktoré sa v lesoch dajú nájsť dodnes. Vlastné straty obce v tejto vojne dostupné pramene neuvádzajú — ale nikto, kto v zime 1914 – 15 býval pri duklianskej ceste, nebol mimo nej. Bola to generálka na to, čo sa o tridsať rokov odohralo na tom istom mieste.
After the First World War a brotherhood of Russian Orthodox monks, refugees from the revolution, settled in Ladomirová, and in 1923 they built an Orthodox church of St Michael the Archangel and founded a monastery beside it. Attached to it was a printing house named for St Job of Pochaev, and for two decades this village of a few hundred people produced liturgical books and religious periodicals that went out to Orthodox communities well beyond Slovakia. The monastery had a large library, a sixty-voice mixed choir, and was the most important centre of learning in the district. In 1942 Ladomirová had 164 houses and 879 inhabitants and was the largest village in the Svidník district — a monastery, a printing press and a wooden church of 1742, all on one road.Po prvej svetovej vojne sa v Ladomirovej usadilo bratstvo ruských pravoslávnych mníchov, utečencov pred revolúciou, a v roku 1923 postavili pravoslávny chrám svätého Michala archanjela a vedľa neho založili monastier. Jeho súčasťou bola tlačiareň pomenovaná po svätom Jóbovi Počajevskom a dve desaťročia vydávala táto niekoľkostovková dedina bohoslužobné knihy a náboženské periodiká, ktoré putovali k pravoslávnym komunitám ďaleko za hranice Slovenska. Monastier mal veľkú knižnicu, šesťdesiatčlenný zmiešaný spevokol a bol najvýznamnejším strediskom vzdelanosti v okrese. V roku 1942 mala Ladomirová 164 domov a 879 obyvateľov a bola najľudnatejšou obcou svidníckeho okresu — monastier, tlačiareň a drevený chrám z roku 1742 na jednej ceste.
From 14 March 1939 this was the Slovak State, a one-party regime allied to Nazi Germany. In the same years the state watched the Orthodox monastery at Ladomirová closely, because the brotherhood was Russian and the state was at war with the Soviet Union. The monastery went on working until the autumn of 1944.Od 14. marca 1939 tu bol Slovenský štát, režim jednej strany spojený s nacistickým Nemeckom. V tých istých rokoch štát pozorne sledoval pravoslávny monastier v Ladomirovej, lebo bratstvo bolo ruské a štát bol vo vojne so Sovietskym zväzom. Monastier fungoval až do jesene 1944.
The Carpathian–Dukla operation ran straight down this road. A large tank battle was fought beside the village in the autumn of 1944, the monastery was destroyed in the fighting, and Ladomirová was liberated on 26 November 1944 — almost a month after the operation had officially been called off, which tells you how slowly the last kilometres were taken. The village was left almost entirely destroyed; its population fell from 879 in 1940 to 599 in 1948. The wooden church survived and was repaired in 1946. On 11 December 1944 the Czech composer Vít Nejedlý, who ran the Czechoslovak corps' army ensemble, conducted his last concert in the village inn; he died a few weeks later, and a plaque marks the spot. The monks who had left ahead of the front eventually re-founded their brotherhood in the United States.Karpatsko-duklianska operácia viedla priamo touto cestou. Na jeseň 1944 sa pri obci odohrala veľká tanková bitka, monastier v bojoch zanikol a Ladomirová bola oslobodená 26. novembra 1944 — takmer mesiac po tom, čo operáciu oficiálne zastavili, čo dobre ukazuje, ako pomaly sa dobýjali posledné kilometre. Obec zostala takmer celá zničená; počet obyvateľov klesol z 879 v roku 1940 na 599 v roku 1948. Drevený chrám prežil a v roku 1946 ho opravili. 11. decembra 1944 dirigoval v miestnom hostinci svoj posledný koncert český skladateľ Vít Nejedlý, ktorý viedol armádny umelecký súbor československého zboru; o pár týždňov zomrel a miesto pripomína pamätná tabuľa. Mnísi, ktorí odišli pred frontom, neskôr obnovili svoje bratstvo v Spojených štátoch.
The village was rebuilt after the war, and this time in brick — the log house with one room under a thatched roof disappeared from Ladomirová in a single generation. A state farm was set up in 1954 and most people worked either on it or in the new factories at Svidník. In 1950 the communist state abolished the Greek Catholic Church in Czechoslovakia outright and handed its parishes to the Orthodox Church; priests who refused were imprisoned. Greek Catholic worship was legal again only from 1968. In 1957 the church took more damage when a storm dropped a lime tree onto it.Obec po vojne postavili nanovo, tentoraz z tehál — zrubový dom s jednou izbou pod slamenou strechou zmizol z Ladomirovej za jedinú generáciu. V roku 1954 vznikol štátny majetok a väčšina ľudí pracovala buď na ňom, alebo v nových závodoch vo Svidníku. V roku 1950 komunistický štát gréckokatolícku cirkev v Československu úplne zrušil a jej farnosti odovzdal pravoslávnej cirkvi; kňazov, ktorí odmietli, väznil. Gréckokatolícke bohoslužby boli znova legálne až od roku 1968. V roku 1957 chrám znovu poškodila búrka, keď naň spadla lipa.
The iconostasis was restored between 1996 and 2006, and in 2008 the church was inscribed on the UNESCO World Heritage List as one of eight wooden churches of the Slovak Carpathians. The listing protects the whole enclosure — church, bell tower, wall, gate and graveyard — not just the building. It is still the parish church of Ladomirová: locked outside services, opened by a keyholder or guide, usually by arrangement and for a charge, with photography restricted inside. Standing on the main road makes it the easiest of the region's UNESCO churches to reach and the busiest, and the graveyard around it is still in use.Ikonostas bol reštaurovaný v rokoch 1996 – 2006 a v roku 2008 bol chrám zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako jeden z ôsmich drevených chrámov slovenskej časti Karpatského oblúka. Zápis chráni celý areál — chrám, zvonicu, ohradný múr, bránu aj cintorín —, nie iba samotnú stavbu. Stále je to farský chrám Ladomirovej: mimo bohoslužieb zamknutý, otvára ho kľúčnik alebo sprievodca, zvyčajne po dohode a za poplatok, fotografovanie vnútri býva obmedzené. Poloha priamo pri hlavnej ceste z neho robí najdostupnejší a najnavštevovanejší z tunajších chrámov UNESCO a cintorín okolo neho sa stále používa.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.