Spišské Podhradie is the ordinary town between two extraordinary neighbours: the castle on its rock to the east, and Spišská Kapitula, the walled town of canons, on the ridge to the west. Its name means simply the place below the castle, and for most of its history it lived off both of them — supplying the fortress, serving the church, and holding a Thursday market that ran for five hundred years.Spišské Podhradie je obyčajné mesto medzi dvoma neobyčajnými susedmi: na východe hrad na skale, na západe Spišská Kapitula, opevnené mestečko kanonikov na hrebeni. Jeho meno hovorí presne to, čím bolo — miesto pod hradom — a väčšinu dejín žilo z oboch susedov: zásobovalo pevnosť, slúžilo cirkvi a držalo štvrtkový jarmok, ktorý vydržal päťsto rokov.
Drag the bar, or pick a year, to see what was happening here then.Potiahnite lištu alebo vyberte rok a uvidíte, čo sa tu vtedy dialo.
The Kingdom of HungaryUhorské kráľovstvo
The settlement grew up west of the castle rock, probably already in the eleventh century, as the service village of the fortress above it — which is exactly what its name says: podhradie means the place below the castle. On the opposite ridge something quite different was taking shape. A monastery, probably Benedictine, stood nearby in the eleventh century, and towards the end of the twelfth the Spiš provostship was founded on the ridge — a college of canons, headed by a provost, first mentioned in writing in 1235. From the start this small town had two masters who were not the same: a royal castle on one side and a church town on the other, each with its own law.Osada vyrástla západne od hradného brala, pravdepodobne už v 11. storočí, ako služobná dedina pevnosti nad ňou — presne to hovorí aj jej meno: podhradie je miesto pod hradom. Na protiľahlom hrebeni však vznikalo čosi celkom iné. V 11. storočí stál neďaleko kláštor, zrejme benediktínsky, a koncom 12. storočia tam vzniklo spišské prepoštstvo — zbor kanonikov na čele s prepoštom, prvý raz písomne doložený v roku 1235. Mestečko malo teda od začiatku dvoch pánov, a nie tých istých: na jednej strane kráľovský hrad, na druhej cirkevné mestečko, každé s vlastným právom.
German settlers came here through the second half of the twelfth century and the thirteenth, and the town joined the Community of Spiš Saxons; its German name, Kirchdrauf, stuck to it for seven hundred years. The Mongol invasion of 1241 emptied the region and the resettlement that followed filled it again. Between 1245 and 1273 the canons on the ridge built the cathedral of St Martin — late Romanesque, with a twin-towered west front — using masons of the same north-Italian school that was working on the castle. The town's own first written mention is a charter of King Béla IV in 1249, and by the thirteenth century it had grown into a market town that was no longer simply part of the castle estate.V druhej polovici 12. a v 13. storočí sem prichádzali nemeckí osadníci a mesto sa stalo súčasťou Spoločenstva spišských Sasov; nemecké meno Kirchdrauf mu ostalo na sedemsto rokov. Vpád Mongolov v roku 1241 kraj vyprázdnil a dosídľovanie po ňom ho znova zaplnilo. V rokoch 1245 – 1273 postavili kanonici na hrebeni Katedrálu svätého Martina — neskororománsku, s dvojvežovým západným priečelím — a pracovali na nej kamenári tej istej severotalianskej školy ako na hrade. Samotné mesto sa prvý raz písomne spomína v listine kráľa Bela IV. z roku 1249 a v 13. storočí z neho vyrástlo mestečko, ktoré už nebolo len časťou hradného panstva.
In 1312 the Spiš Saxons fought for Charles Robert of Anjou at the battle of Rozhanovce against the oligarch Matúš Čák; the same year Matúš besieged the castle above the town and was beaten off. In 1317 the king rewarded the Saxons with joint privileges, and the cathedral on the ridge still carries a fourteenth-century wall painting of Charles Robert's coronation, in case anyone forgot whose side the province had been on. Spišské Podhradie received its own town privileges in 1321. Its coat of arms, from the fifteenth century, belongs to the group heralds call canting arms — a picture that puns on the town's name, here the German one — and the town brought it back into use in 1991.V roku 1312 bojovali spišskí Sasi pri Rozhanovciach za Karola Róberta z Anjou proti oligarchovi Matúšovi Čákovi; v tom istom roku Matúš obliehal hrad nad mestom a odrazili ho. V roku 1317 kráľ Sasom udelil spoločné výsady a v katedrále na hrebeni je dodnes nástenná maľba korunovácie Karola Róberta zo 14. storočia — pre prípad, že by niekto zabudol, na čej strane provincia stála. Spišské Podhradie dostalo vlastné mestské výsady v roku 1321. Jeho erb z 15. storočia patrí do skupiny, ktorú heraldici volajú hovoriace erby — obraz, ktorý sa hrá s menom mesta, v tomto prípade s tým nemeckým — a mesto ho znova začalo používať v roku 1991.
In 1412 King Sigismund pledged Spišské Podhradie and a group of other Spiš towns to the Polish crown as security for a loan he never repaid, so for the next 360 years the town answered to a Polish governor and its revenues went to Poland — while remaining, on paper, in Hungary. In 1456 it won important market rights and began the weekly Thursday market, the Podhradský štvrtok, which was still being held in the middle of the twentieth century. Up on the hill the castle passed from Jiskra's mercenaries to the Zápoľskýs, who at the end of the fifteenth century added their late-Gothic burial chapel to the cathedral on the ridge, with the same masons they were using at the castle. Being pledged changed who collected the money, not who lived here or who owned the land.V roku 1412 dal kráľ Žigmund Spišské Podhradie spolu s ďalšími spišskými mestami do zálohu poľskej korune ako záruku za pôžičku, ktorú nikdy nesplatil, a tak nasledujúcich 360 rokov mesto podliehalo poľskému starostovi a jeho príjmy putovali do Poľska — pričom na papieri ostávalo v Uhorsku. V roku 1456 získalo významné trhové práva a začalo držať týždenný štvrtkový jarmok, Podhradský štvrtok, ktorý sa konal ešte v polovici 20. storočia. Hore na kopci prešiel hrad od Jiskrových žoldnierov k Zápoľským, ktorí koncom 15. storočia pristavali ku katedrále na hrebeni svoju neskorogotickú pohrebnú kaplnku — s tými istými kamenármi, čo im pracovali na hrade. Záloh zmenil to, kto vyberá peniaze, nie to, kto tu žije a komu patrí pôda.
The oldest guild recorded here is the linen-weavers', in 1385, and the crafts kept multiplying after it. In 1595 the butchers had their guild statutes confirmed in German by the Polish king Sigismund III — a direct consequence of the pledge — and in 1613 the same butchers joined an association with the guilds of Kremnica, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Spišská Nová Ves and Spišské Vlachy. In 1677 sixteen guilds laid their statutes before the town judge Jakub Günther: coopers, potters, masons, cobblers, bootmakers, butchers, clothmakers, tailors, furriers, locksmiths, weavers, strapmakers, blacksmiths, gunsmiths, brewers and joiners. A guild was not a club: it decided who was allowed to work at a trade, how long an apprentice served, and what counted as a fair price.Najstarší doložený cech je tu cech plátenníkov z roku 1385 a remeslá po ňom pribúdali. V roku 1595 potvrdil cechové artikuly mäsiarom po nemecky poľský kráľ Žigmund III. — priamy dôsledok zálohu — a v roku 1613 tí istí mäsiari vstúpili do združenia s cechmi v Kremnici, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Spišskej Novej Vsi a Spišských Vlachoch. V roku 1677 predložilo svoje artikuly richtárovi Jakubovi Güntherovi šestnásť cechov: debnársky, hrnčiarsky, murársky, ševcovský, čižmársky, mäsiarsky, súkennícky, krajčírsky, kožušnícky, zámočnícky, tkáčsky, remenársky, kováčsky, puškársky, pivovarnícky a stolársky. Cech nebol spolok priateľov: rozhodoval o tom, kto smie remeslo vykonávať, ako dlho sa učeň učí a čo je spravodlivá cena.
In the anti-Habsburg uprisings the fighting came literally over the town's head, on the rock above it. Thököly's kuruc besieged the castle from August to mid-November 1683 and never took it; in December 1703 Rákóczi's men did take it, at Christmas, and held it for three years. Imperial troops broke openings in the upper walls so that their cannon could cover the road below — the road that runs through the town. It is worth being clear about who was fighting whom: these were Hungarian nobles' uprisings against the Habsburg emperor, not Ottoman attacks, and the Turks never took the castle.V protihabsburských povstaniach sa bojovalo doslova nad hlavami mešťanov, na skale nad mestom. Tököliho kuruci obliehali hrad od augusta do polovice novembra 1683 a nedobyli ho; v decembri 1703 ho na Vianoce dobyli Rákociho vojská a držali tri roky. Cisárski vojaci prerazili múry horného hradu tak, aby ich delá dosiahli na cestu dolu — na tú, ktorá vedie mestom. Oplatí sa mať jasno, kto proti komu bojoval: boli to povstania uhorskej šľachty proti habsburskému cisárovi, nie turecké útoky, a Turci hrad nikdy nedobyli.
In 1770 there were about 250 craft workshops in Spišské Podhradie, as many as in far larger towns of the kingdom. Two years later the Polish pledge finally ended and the town became part of the Province of the Sixteen Spiš Towns, which lasted from 1778 to 1876. In 1776 Maria Theresa had the provostship on the ridge raised to a bishopric, and Spišská Kapitula became the seat of church government for Spiš, Liptov and Orava — which it still is. Then in 1780 the castle burned. The landlords had already moved down into the valley, so after the fire the great fortress above the town was simply a ruin, and has been one ever since.V roku 1770 bolo v Spišskom Podhradí asi 250 remeselníckych dielní — toľko, koľko mávali oveľa väčšie mestá v Uhorsku. O dva roky sa skončil poľský záloh a mesto sa stalo súčasťou Provincie 16 spišských miest, ktorá trvala od roku 1778 do roku 1876. V roku 1776 dala Mária Terézia povýšiť prepoštstvo na hrebeni na biskupstvo a Spišská Kapitula sa stala sídlom cirkevnej správy Spiša, Liptova a Oravy — a je ním dodnes. Potom v roku 1780 vyhorel hrad. Zemepáni sa už predtým presťahovali do doliny, takže po požiari ostala nad mestom len zrúcanina — a je ňou doteraz.
After 1918 the town was in Czechoslovakia, and it stayed what it had been: a small market and craft town with a cathedral on one ridge and a ruin on the other. Ján Vojtaššák was consecrated bishop of Spiš in 1921 and would hold the see, at least in name, until 1965; in 1922 the Holy See took the Spiš diocese into its own administration. Spišská Kapitula was above all a school town — the teacher-training institute that had run there since 1819 got a new functionalist building in 1932–34.Po roku 1918 bolo mesto v Československu a ostalo tým, čím bolo: malým trhovým a remeselníckym mestom s katedrálou na jednom hrebeni a zrúcaninou na druhom. Ján Vojtaššák prijal v roku 1921 biskupskú vysviacku ako spišský biskup a spišský stolec mal — aspoň formálne — až do roku 1965; v roku 1922 vzala Svätá stolica Spišskú diecézu do vlastnej správy. Spišská Kapitula bola predovšetkým školským mestečkom — učiteľský ústav, ktorý tu fungoval od roku 1819, dostal v rokoch 1932 – 1934 novú funkcionalistickú budovu.
When the Slovak State was declared in 1939, the bishop of Spiš — whose seat is inside this town, on the Kapitula ridge — took political office. From 1940 to 1945 Ján Vojtaššák was vice-chairman of the State Council, the regime's supervisory second chamber, delegated by the single ruling party.Keď v roku 1939 vznikol Slovenský štát, spišský biskup — a jeho sídlo je v tomto meste, na hrebeni Kapituly — prijal politickú funkciu. Ján Vojtaššák bol v rokoch 1940 až 1945 podpredsedom Štátnej rady, kontrolného orgánu režimu a akejsi druhej komory snemu, kam ho delegovala jediná vládnuca strana.
After the Slovak National Uprising broke out in 1944 the seminary on the Kapitula was closed and turned into a German military hospital, and the priest Ľudovít Veselý, who had joined the resistance as an intelligence officer, was hiding in that building when the Gestapo arrested and murdered him. The front passed in the winter of 1944–45: by early February 1945 the area was behind the lines, and Vavro Šrobár of the Slovak National Council could travel here to see the bishop, who told him he recognised no government but Tiso's.Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 seminár na Kapitule zrušili a zriadili v ňom nemecký vojenský špitál; v tej budove sa ukrýval kňaz Ľudovít Veselý, ktorý sa zapojil do odboja ako spravodajský dôstojník — gestapo ho tam zatklo a zavraždilo. Front prešiel v zime 1944 – 1945: začiatkom februára 1945 už bola oblasť za líniou frontu a Vavro Šrobár zo Slovenskej národnej rady sem mohol pricestovať za biskupom, ktorý mu povedal, že neuznáva inú vládu ako Tisovu.
After the communist takeover of February 1948 the church town across the valley was taken apart as an institution. A government commissioner was installed in the bishop's office in 1949 and Vojtaššák was put under house arrest; from June 1950 he was interned in his residence, and on the night of 15–16 September the secret police took him to Prague. In January 1951 he was tried in Bratislava together with bishops Buzalka and Gojdič in a show trial built on forced statements, and sentenced to 24 years; the seminary and the teacher-training institute were nationalised and turned into a military, later police, school with a police archive, and the canons were removed one by one. Down in the town the workshops were folded into production cooperatives and the old crafts ended. One thing went the other way: a local teacher, Štefan Cisko, spent the 1960s collecting what he could of the town's past, and the museum room he opened on 28 May 1967 was the first museum Spišské Podhradie ever had.Po komunistickom prevrate vo februári 1948 cirkevné mestečko za dolinou ako inštitúciu rozobrali. V roku 1949 dosadili na biskupský úrad vládneho zmocnenca a Vojtaššák sa dostal do domáceho väzenia; od júna 1950 bol internovaný vo svojej rezidencii a v noci z 15. na 16. septembra ho Štátna bezpečnosť odviezla do Prahy. V januári 1951 ho v Bratislave súdili spolu s biskupmi Buzalkom a Gojdičom v zinscenovanom procese postavenom na vynútených výpovediach a odsúdili na 24 rokov; seminár aj učiteľský ústav poštátnili a zriadili v nich vojenskú, neskôr policajnú školu a policajný archív, a kanonikov postupne odstránili. Dolu v meste dielne pohltili výrobné družstvá a staré remeslá sa skončili. Jedna vec šla opačným smerom: miestny učiteľ Štefan Cisko v šesťdesiatych rokoch zbieral všetko, čo sa z minulosti mesta dalo zachrániť, a vlastivedná izba, ktorú otvoril 28. mája 1967, bola vôbec prvým múzeom v Spišskom Podhradí.
In 1989 the Church took the buildings of Spišská Kapitula back and the seminary was refounded; it carries Ján Vojtaššák's name. His sentence was quashed in 1990, and the beatification process opened for him in 1996 is contested to this day — precisely because of what he did and said between 1939 and 1945. The town restored its historic coat of arms in 1991.V roku 1989 prevzala Cirkev budovy Spišskej Kapituly späť a seminár obnovili; nesie meno Jána Vojtaššáka. Jeho rozsudok v roku 1990 zrušili a beatifikačný proces, ktorý sa preň otvoril v roku 1996, je dodnes sporný — práve pre to, čo robil a hovoril v rokoch 1939 až 1945. Mesto si v roku 1991 obnovilo historický erb.
On 11 December 1993, in Cartagena, the castle, Spišská Kapitula, the town itself and the church of the Holy Spirit at Žehra were inscribed together on the UNESCO World Heritage List; Levoča was added to the same inscription in 2009. Pope John Paul II visited the Kapitula on 2 and 3 July 1995. The town has some 145 protected monuments and one of Slovakia's most visited ruins on the hill above it, and a good deal of the work here now comes off that hill — guides, catering, accommodation, shops. The swing is severe: busy from spring to autumn and very quiet outside it, in a district where going away to work for part of the year has long been ordinary.11. decembra 1993 v Cartagene zapísali hrad, Spišskú Kapitulu, samotné mesto aj Kostol Ducha Svätého v Žehre spoločne do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Levoča pribudla do toho istého zápisu v roku 2009. Pápež Ján Pavol II. navštívil Kapitulu 2. a 3. júla 1995. Mesto má asi 145 kultúrnych pamiatok a nad ním jednu z najnavštevovanejších zrúcanín na Slovensku — a poriadny kus tunajšej práce dnes žije práve z toho kopca: sprievodcovia, stravovanie, ubytovanie, obchody. Výkyv je prudký: od jari do jesene rušno, mimo sezóny ticho, a to v okrese, kde je odchod za prácou na časť roka dávno bežnou vecou.
Sources consulted while researching this page. Follow them to read further — and to check us.Zdroje, z ktorých sme pri príprave tejto stránky vychádzali. Kliknite a čítajte ďalej — aj si nás overte.
Sixteen videos for this chapter.Šestnásť videí k tejto kapitole.